PRINCOVA CESTA

Ako scenárista a režisér je s Princovou cestou spojený Jean-François Laguionie. Dnes už vyše 80 ročný animátor má za sebou úspešnú kariéru, ocenenú na Festivale v Cannes (1978 – Zlatá palma za najlepší krátkometrážny film), na francúzskych Césaroch (1979 – Najlepší krátkometrážny animovaný film) aj na Európskych filmových cenách (2017 – Najlepší animovaný film). Podstatnú časť svojej kariéry venoval krátkej metráži, v 80. rokoch ale debutoval aj ako autor dlhometrážneho animovaného titulu Gwen, le livre de sable.

Skutočný prelom na poli celovečerných animákov sa mu však podaril až v roku 2011 so snímkou Le Tableau/Obraz, nominovanom na Césaroch na Najlepší animovaný film roka. V roku 2016 prišiel zrejme najväčší úspech posledných rokov – poetickej dráme o osamelom dievčati, ktoré trávi čas pri mori Louise en hiver/Louisa na pobreží.

Laguionieho najaktuálnejším projektom je Le Voyage du Prince/Princova cesta. Príbeh o nezvyčajnom priateľstve mladého opičiaka a starca, z ktorého sa neskôr vykľuje princ, je takmer podobenstvom na niekoľko rôznych tém. Laguionie spoločne s kolegom, spolurežisérom Xavierom Picardom, rozoberajú témy nadčasové, ale vracajú sa aj do minulosti a histórie reálneho sveta.

Už v prvých minútach filmu sa stretávame s oboma hlavnými postavami – mladý Tom si kráča lesom, keď na brehu mora uvidí vyplavenú postavu s dlhými bielymi vlasmi. Je to starec, rovnakého druhu ako on. Rozhodne sa mu pomôcť a zalarmuje ľudí, starajúcich sa o neho odkedy si pamätá – ošetrovateľku Nelly, profesora a vedkyňu Elizabeth. Starcovi poskytnú útočisko, avšak profesor s ním má vlastné úmysly. Myslí si totiž, že starec patrí k záhadnému druhu a plánuje o ňom napísať správu, tá by mu mohla vrátiť miesto akademika.

Ťažko určiť pre akého diváka Princova cesta je. Animácia aj príbeh evokujú skôr publikum staršie, dospelé, spôsob rozprávania však akoby bol na mieru šitý starším školákom, prípadne mladším tínedžerom. Je tam veľký nepomer, keďže titul sa tak akosi ocitá niekde medzi a zároveň nikde – ťažko povedať, či by ho deti dokázali pochopiť úplne komplexne, no ťažko by nadchol dospelého diváka, hoc fanúšika animovanej kinematografie. Dej má podľa môjho názoru aj medzery v istých logických súvislostiach, postavám chýbajú motivácie aj realistické kontúry. Otázka, derúca sa mi v hlave do popredia, a na ktorú doteraz nepoznám odpoveď je, prečo sú postavami opice? V príbehu to nehrá absolútne žiadnu rolu, navyše sú kreslené výrazne antropomorfizované, majú ľudské vlasy, ľudské šaty, chodia ako ľudia, vyzerajú ako ľudia.

Zdá sa mi, že animovanému dielu ľahšie prejde narácia, ako hranému, avšak v tomto prípade je na mnohých miestach úplne nadbytočná. Rozprávačom príbehu je starec. Tým, že pochádza z inej civilizácie, hovorí aj iným jazykom a nie je úplne znalý spôsobov a vecí sveta, kde sa náhle ocitol. Zo začiatku teda rozprávanie evokuje individuálne vyjadrenie jeho osobnej perspektívy, aj náhľad do jeho vnútorného sveta – svetlo, zažaté a zhasínajúce nad jeho posteľou popisuje ako kvetinu, ktorá vädne. Časom ale ako rozprávač starec len explikuje to, čo je už povedané v obraze a pre väčšinu publika je dávno jasné.

Pozoruhodná je však na druhej strane animácia. Tá sa síce nespolieha na kvantum živých farieb, dokáže ale dostatočne vyjadriť atmosféru aj obsiahnuť zobrazované postavy. Osobitným prvkom je samotný svet a kontrast, v akom existuje – hoci v tlmených farbách, režiséri aj tak zvládajú vykresliť svet civilizovaný a svet, ktorý si naspäť vzala príroda.

Tematicky tróni Princova cesta hlavne v univerzálnych témach priateľstva, uznania aj zodpovednosti k okolitému svetu. V druhom pláne však načrtáva aj históriu poznačenú kolonializmom alebo ekologickú agendu. Tieto témy však v príbehu len sú, posúva sa vďaka ním príbeh, slúžia ale len ako barličky, pomáhajúce deju vyústiť do od samotného začiatku predpokladaného záveru. Nereflektujú sa, nie je za ním žiadny zámer, žiaden špecifický dôvod, prečo sú použité práve tieto témy.

Zápletky a postavy sú scenáristicky veľmi chabé, zjednodušené, ich charakter a záujmy sa dajú charakterizovať jednoslovne. Nie je ľahké za Princovou cestou nájsť dlhoročného, skúseného a talentovaného animátora, ktorý dokázal svet svojimi inovatívnym poetickým rozprávaním a jednoduchou, no efektnou animáciou už niekoľkokrát očariť. Skôr ako filmom je vo svojej podstate literárnou adaptáciou bez akejkoľvek predlohy.

Le voyage du prince (Francúzsko/Luxembursko, 2019, 77 min.)
Réžia: Jean-François Laguionie, Xavier Picard. Scenár: Jean-François Laguionie(dialogue), Anik Leray (dialogue). Kamera: Luis Armando Arteaga. Strih: Patrick Ducruet