KONFERENCIA |
KONFERENCIA |
Na Východe sa trúchli dlho. O tom nás mohol presvedčiť už iránsky snímok Balada o bielej krave. Ten zapôsobil ako zvečnenie bolesti, ktorú zanechá poprava blízkej osoby v krajine s represívnym režimom. Iným intenzívnym ponorom do rozžialenej duše je ruský film Konferencia. A to až do takej miery, že jeho sledovanie môže pre diváka byť trýznivým. Film mal premiéru na festivale v Benátkach a na ruskom Kinotavre v Soči dostal ocenenie za najlepší scenár. Pre divákov je dostupný online na HBO GO.
Čečenský teroristický útok v moskovskom divadle Na Dubrovke zostal pre filmárov tabuizovanou témou. V októbri roku 2002 pri masakry počas predstavenia muzikálu Nord-Ost zomrelo podľa oficiálnych dát 130 ľudí a desiatky ďalších zostali v doživotnej traume. Za dlhé roky sa nikto nepokúsil túto tragickú udalosť sfilmovať. V tomto ohľade je Konferencia Ivana Tverdovského prelomovým dielom. Na prvý pohľad bežný festivalový film; jeho výnimočnosť sa však prejavuje v niekoľkých aspektoch.
Režisér sa nepokúsil o priamu rekonštrukciu tragickej udalosti, ako je tomu v mnohých iných filmových výpovediach o teroristických útokoch. Snímky Slon (Gus Van Sant), Let číslo 93 (Paul Greengrass) alebo Utoya, 22. júla (Erik Poppe) zasadzujú dianie do centra dramatických udalostí. Tverdovskij sa však v Konferencii úplne vyhol zobrazeniu masakru a explicitnej prezentácii násilia. Sústredí sa na emocionálnu traumu, ktorá v preživších po dlhé roky pretrváva.
Rehoľná sestra Natália (Natalja Pavlenkova) sa s odľahlého kláštora vracia do rodnej Moskvy. Spolu s ďalšími sa podieľa na organizovaní smútočného večera priamo v divadle Na Dubrovke. Účastníci tragédie si chcú pripomenúť desivú skúsenosť a uctiť obete útoku. Natália prenajme divadelnú sálu. V zmluve s divadlom musí vynechať označenie „pamätný večer“ a namiesto neho použiť potupne neutrálny výraz „konferencia“.
Sála je takmer prázdna, prišlo len niečo cez dvadsať ľudí. Organizátorky medzi publikum rozmiestnia farebné nafukovacie figuríny. Biele zastupujú obete tragédie, čierne teroristov a modré tých, ktorí útok prežili, ale z nejakých príčin sa pamätného večera nezúčastnia. Aktéri sa postupne dostávajú ku slovu a v úmorne dlho trvajúcej sekvencii vypovedajú o svojich krvavých spomienkach.
Hlavná dráma sa však odohráva mimo priestor divadla, v súkromnom živote Natálie. Jej vzťah s dcérou Gaľou (Ksenija Zujeva) sa zdá byť nevyliečiteľne chorý a manžel po mŕtvici stoná na posteli. Traumatizujúca skúsenosť zostala hlboko zarytá v duši rodiny. Pamätný večer v divadelnej sále pripomína náboženský rituál. Táto skupinová dramaterapia však nemá liečivý dopad a v Natálii len roznecuje hlad po žiali.
Režisér zužitkoval svoje skúsenosti s jeho predchádzajúcej dokumentaristickej praxe. Jednotlivé udalosti pozoruje dištancovane v dlhých statických záberoch. Snaha o autenticitu sa prejavila aj v tom, že medzi účastníkmi konferencie sa objavia dvaja skutoční pamätníci útoku. Roman Šmakov a Filip Avdejev boli na tragickej udalosti prítomní ešte ako deti. Ich obsadenie do filmu napomáha dokumentaristickej presvedčivosti inak hraného filmu.
Tverdovskij sa sústredí na psychologicko-náboženský rámec trúchlenia a vynecháva politické pozadie útoku. Nepokladá otázku o čečenskej vojne, ktorá bola príčinou tohoto aj ďalších teroristických aktivít – násilníci požadovali od Putina, aby ukončil vojnu v Čečensku. Napriek tomu je v Tverdovského filme politicko-spoločenské pozadie ukryté.
Natália je permanentne upätá k minulosti, neustále zdôrazňuje nutnosť „pripomínať si.“ V tomto zarytom vzťahu ku spomienkam akoby sa sprítomňoval všeobecný fenomén Ruska. Problém zeme, ktorá zamrzla v čase a neustále sa vracia k hrdinom padlým počas Veľkej vlasteneckej vojny. V tomto zmysle môžeme Tverdovského film vnímať ako alegóriu o krajine, ktorá ustrnula v trúchlení nad minulými ujmami a stratila kontakt s realitou prítomnosti. Autor však k tomuto hlbokému problému pristupuje bez akéhokoľvek cynizmu. Divák sa s hrdinkou zžije a dostane príležitosť porozumieť jej vnútornému martýriu.
Konferencia je plačlivý až úmorný film. Každý by si mal premyslieť, kedy a či vôbec ho bude sledovať. Tverdovskij síce používa nezaujatý štýl a dianie sleduje dištancovane od postáv. Napriek tomu sa mu darí do diváka intenzívne zarývať smútok a bolesť. Svoje publikum vťahuje do dusivého kolektívneho trúchlenia a do atmosféry letargie.
V sovietskej a post-sovietskej kinematografii nájdeme niekoľko výrazných diel, ktoré dokázali expresívne rozprávať o brutálnych udalostiach. Vojnový film Choď a pozeraj sa / Idi i smotri (1985, Elem Klimov) odstrašujúcim spôsobom zobrazil hrôzu nacistickej okupácie Bieloruska. Tverdovského vklad spočíva v tom, že dokázal tragický dopad teroru vyjadriť bez prezentácie akéhokoľvek fyzického násilia a o to intenzívnejšie sa ponoriť do hĺbky duše jednotlivca i ľudu.
Conference (Estónsko / Rusko / UK / Taliansko, 2020, 135 min.)
Réžia: Ivanr I. Tverdovskij. Scenár: Ivanr I. Tverdovskij. Hrajú: Filipp Avdeev, Natalya Pavlenkova, Yan Tsapnik, Natalya Tsvetkova, Aleksandr Zlatopolskiy, Anna Slyu, Natalya Potapova, Natalya Batrak ...