SVET VČERAJŠKA |
SVET VČERAJŠKA |
Snímka francúzskeho režiséra Diastème je fikciou o obavách z návratu fašizmu v Európe. Paradox tejto komornej drámy spočíva v tom, že namiesto prenikavej reflexie extrémizmu ponúka exkurz do útrob demokraticky orientovaných strán a ich vlastných neuróz. Divák je vystavený neistote. Sleduje víziu o nástupe extrémizmu alebo psychologickú štúdiu centristických činovníkov?
Svet včerajška vyznieva ako intímna tragédia vzťahu „kráľovnej a šaša“ – hlavy Elyzejského paláca a jej generálneho tajomníka, ktorý jej oddane poskytuje tie najtajnejšie informácie. Jeho dôveryhodnosť sa však postupne pred nemenej rozporuplnou prezidentkou rozpadá.
Snímka svojím názvom odkazuje k dielu Stefana Zweiga. Autor v autobiografickom počine reflektuje úpadok Európy s príchodmi prvej a druhej svetovej vojny. Podáva obraz Hitlerova nástupu k moci a následného antisemitizmu. Čitateľ môže očami nostalgického autora prežívať popis Európy upadajúcej do etického súmraku. Spisovateľ, ktorý sa nedokázal zmieriť so svetom spustošeným vojnou a fanatizmom, spáchal samovraždu.
Diastèmeho film nie je priamočiarou aplikáciou Zweigova odkazu na dnešok či blízku budúcnosť, ale interpretáciám otvoreným dielom. Prezidentka Francúzska Elisabeth de Raincy sa rozhodla odísť z politického života. Pár dni pred prvým kolom prezidentských volieb sa vynorí kompromitujúce video, ktoré pošpiní meno určeného nástupcu na post hlavy štátu.
V Elisabethinom okruhu panujú obavy, že tento škandál zaistí výhru krajne pravicovému kandidátovi. Prezidentkin generálny tajomník Franck L'Herbier prežíva temné chvíle najzúfalejšie. Je presvedčený, že ak do područia extrémistov padne Francúzsko, upadne celá Európa. Fašistická internacionála sa dáva do pohybu a najhorší nepriateľ demokracie sa chystá chopiť moci. Film odohrávajúci sa počas niekoľko dní – prevažne nocí – je koncipovaný ako tragédia.
Diastème konzultoval tému s novinármi poučenými o zákulisnom svete politiky a vo svojom filme obrátil pozornosť na vnútorné fungovanie moci v Elyzejskom paláci. Odporcovia krajnej pravice nie sú neviniatka. Na svojich rivalov nazerajú s povýšeneckou prezieravosťou a niekedy samy inklinujú k autoritatívnym manieram. Odťažitá prezidentka si to ospravedlňuje svojou bezmocnosťou čeliť extrémistickému kandidátovi, ktorý by najradšej zaviedol do spoločnosti represívne opatrenia.
Je paradoxom a iróniou, že ostrovčekom nádeje v tejto nelichotivej vízii majú byť pochybní demokrati, ktorí uvažujú o tých najkrajnejších riešeniach na ovplyvnenie volieb. Diváka, ktorý nevidí politiku čiernobielo dokáže Svet včerajška vyprovokovať k rôznorodým úvahám. Zároveň neprehliadne, že Diastèmeho počin zostáva len na rovine nedotiahnutého náčrtu.
Je prehnaný pátos v myslení generálneho tajomníka obdivuhodnou vlastnosťou bojovníka za humanizmus a tým pádom aj ospravedlnením nekalých návrhov tohto „dvorného radcu“? Alebo sledujeme domnelého vizionára, ktorý podľahol sebaklamu o vlastnej výnimočnosti?
Klasická vážna hudba prerušuje jednotlivé dejstvá a umocňuje tragický nádych pátosu. V tomto puncu vznešenosti – ktorú režisér dodáva ústrednému politickému klanu – spočíva aj istá nepresvedčivosť jeho snímky. Viac než elegické pojatie by jej prospel satirický nadhľad na rozporuplný svet idealistickej Elisabeth.
Diastèmeho snímka ako prenikavá spoločenská analýza pokrivkáva a zostáva na rovine nedotiahnutého torza. Svet včerajška však nie je len snahou o politickú predpoveď, ale aj psychologickou drámou o traumách ženy, ktorej choroba sa stáva verejným tajomstvom. Je tragédiou „hrdinov“, ktorí sa musia nedobrovoľne zmieriť s ústupom ich ideálov; requiemom za nepodarenú demokraciu.
Rozpor medzi skutočnosťou a ideálmi vyniká v momente, keď vnútorne zúfala prezidentka sleduje záznam svojho dávneho prejavu, z doby, kedy ešte dokázala zapôsobiť sviežosťou a odhodlanosťou bojovať za ľudské práva. V takýchto momentoch sa prepája politická a osobná rovina Diastèmeho príbehu. Ani jedna z nich však nie je dorozprávaná do presvedčivého tvaru. Týka sa to napríklad línie, v ktorej Elisabeth čelí krehkosti vzťahu s úzkostlivou dcérou.
Hereckí predstavitelia sa zaobídu bez veľkých gest. Léa Drucker v náznakoch stvárnila ženu s chátrajúcou sebadôverou. Slnečnými okuliarmi aspoň čiastočne prekrýva široké spektrum vlastných obáv a starnúcu pleť zúfalej prezidentky. Benjamin Biolay vystupuje v letargickom podaní znudeného premiéra, ktorý je vyčerpaný svojou funkciou a politikou. Chladné herectvo potvrdzuje, že snímka je skôr diagnózou spoločenskej psychózy než štúdiou politickej teatrálnosti.
Le monde d'hier (Francúzsko, 2022, 89 min.)
Réžia: Diastème. Scenár: Gérard Davet, Diastème, Christophe Honoré, Fabrice Lhomme. Hrajú: Léa Drucker, Denis Podalydès, Alban Lenoir, Benjamin Biolay, Jacques Weber, Thierry Godard, Emma de Caunes ...