DIAMANTOVÝ PLÁŠŤ

Režijný debut Natalie López zobrazuje Mexiko ako zúfalý štát, v ktorom je policajný úrad preplnený ľuďmi hľadajúcimi nezvestných príbuzných. Strihačka filmov Carlosa Reygadasa a Lisandra Alonsa neskrýva inšpiračný vplyv svojich vzorov. Jej Diamantový plášť, ktorý si z Berlinale odniesol cenu poroty, si napriek svojej náročnosti zaslúži pozornosť.

Snímka upúta divákov, ktorí viac než súdržne rozprávaný príbeh uprednostnia zmyslový zážitok. Autorka umne skombinovala realizmus s poetickými motívmi, zábermi zátiší či hrou kľudných a hektických momentov. Vo zvukových detailoch sa zameriala na drobnosti, ktoré častokrát v našich každodenných životoch prehliadame.

Isabel (Nailea Norvind) sa spolu s rodinou po dlhej dobe ujme matkinej vily. Stretávajú sa tu s dlhoročnou slúžkou Mariou, ktorú prenasledujú obavy o nezvestnú sestru. Rodinný dom na mexickom vidieku je po odchode matky zanedbaný a podobne chátra aj vzťah medzi Isabel a jej manželom. Otec niekam odchádza a deti zostávajú opustené v neistotách.

Miestna policajtka medzitým čelí vlastnej rodinnej katastrofe. Jej márnotratný syn Adan je zapojený do kriminálnej činnosti klanu mafiánov. Ilegálne únosy a obchody so zbraňami sú tu na bežnom poriadku a v očiach polície sa stávajú banálnymi. Jadro chladného príbehu sa však primárne nedotýka kriminálnej zápletky. Jednotlivé dejové roviny prepojujú motívy rozpadu rodiny, túžby detí po prítomnosti rodičov a túžba matky po návrate syna.

Režisérka sa vyhýba prehľadne štruktúrovanému naratívu a volí cestu epizodického rozprávania, v ktorom sú mnohé z motivácií postáv nevyslovené. Do nových priestorov sme privedení ešte predtým, než sa v nich začne rozvíjať nejaké akcia. V iných momentoch sme do rozohraného deja vrhnutý náhle bez bližšieho vysvetlenia. Divák je odkázaný na vlastnú aktivitu doplnenia prázdnych miest a interpretačného prehĺbenia videného aj počutého.

Autorka zámerne ignoruje potreby a očakávania masového publika. Častokrát zobrazuje motívy, ktoré sú pre príbeh „nepodstatné“ a my sa tak v rozprávaní a rozhovoroch bezradne strácame. Spor manželov je sledovaný z nezaujatého odstupu, so sprievodom ďalších okolitých zvukov. Nesledujeme len partikulárny výjav – hádku – ale aj celok bytia, ktorý je pre autorku podstatnejší než individuálne osudy postáv. Vďaka zámernému potlačeniu dejovej zložky sa do pozornosti dostávajú iné – estetické – aspekty.

Diamantový plášť je predovšetkým zmyslovým filmom. Jemné obrazové kompozície pastelových farieb sú prekreslené prirodzeným slnečným svetlom a predchnuté neobvyklou zvukovou intenzitou. Detailné zvuky živočíchov sprítomňujú svet za hranicami ľudského druhu. Do popredia vystupujú hmatateľné textúry ošarpaných stien, či naopak diagonály modernistickej architektúry.

Keď Natalia López zachytáva aktérov zozadu alebo sníma ich cez záclony a závesy, nepokúša sa len o navodenie pocitu odcudzenia od postáv. Rovnako chce, aby sme si všimli obrazové kvality, ktoré sú v jej filme zaujímavejšie než príbeh. V dlhých detailných záberoch vynikne atypická fyziognómia postavy, ktorá vzdialene naznačí mnohé z jej života.

Film s kriminálnou témou sa vo väčšine prípadov vyhýba explicitnej prezentácii násilia. Napriek tomu dokáže zlo vystihnúť s potrebnou hrôzostrašnosťou a odstrašujúcou grotesknosťou. Niektorým momentom naopak patričná intenzita chýba a utrpenie postáv sledujeme bez záujmu, ako jednu z mnohých životných banalít.

Diamantový plášť naznačuje, aké ľahké je stať sa súčasťou zločinu voči sebe samému a voči vlastnému domovu. Nekĺže len po povrchu kriminálnej zápletky, ale pokúša sa ohmatať zlo poetickým prístupom. Divák by mal počítať s tým, že nebude mať s debutujúcou snímkou trpezlivosť a autorku označí (v niektorých momentoch oprávnene) za „umelkyňu samu pre seba.“

Robe of Gems (Mexiko / Argentína, 2022, 118 min.)
Réžia: Natalia López. Scenár: Natalia López. Hrajú: Nailea Norvind, Antonia Olivares, Aida Roa, Juan Daniel Garcia Treviño ...