NA LODI ADAMANT

Francúzsky dokumentarista a bystrý pozorovateľ Nicolas Philibert je známy svojím nenásilným filmárskym prístupom. Väčšinou sa vyhýba vysvetľujúcemu komentáru a radšej necháva prehovárať sociálnych aktérov. Rovnako je tomu aj v jeho novej snímke Na lodi Adamant, ktorá si z Berlinale odniesla hlavnú cenu. Philibert v súcitnom a empatickom dokumente skladá mozaiku emócií a talentov psychicky chorých umelcov.

Adamant je loď trvalo kotviaca na Seine v centre Paríža. Drevom obložený exteriér lode a jej zaujímavý dizajn napovie, že sa nejedná o obyčajné plavidlo. Priestory Adamantu slúžia ako denné centrum a umelecký ateliér pre ľudí s duševnými poruchami. V blízkosti najvýznamnejších pamiatok mesta ponúka Adamant terapiu pomocou hudby, literatúry alebo výtvarného umenia. Personál pozostáva zo psychiatrov, ktorí uprednostňujú voľnú terapeutickú atmosféru pred klasickými liečebnými metódami.

Philibert nerozpráva jednotný príbeh, ale epizodicky skladá útržky zo životov a pocitov jednotlivých aktérov túžiacich po seba kultivácií. Režisér častokrát uprednostňuje nenápadné momenty a nesnaží diváka za každú cenu zaujať či nebodaj šokovať fenoménom šialenstva. V centre pozornosti stojí unikátne liečebné centrum a niekoľko „bláznov“, ktorí dokážu najúčinnejšie komunikovať pomocou umenia.

Autor sleduje protagonistov s odstupom, zároveň však s neprehliadnuteľným zmyslom pre empatiu. Kamera zachytáva monológy účastníkov v dlhých záberoch, a to aj v momentoch, kedy sa aktéri zamĺknu a v obraze zavládne ticho. Výpovede jednotlivých účastníkov dopĺňajú s kľudom odpozorované zábery okolia, prázdnych ulíc či interiéru lode. Z režijnej koncepcie sála vyzretá filmárska skromnosť.

Snímke môžeme rozumieť aj ako reakcii na Dejiny šialenstva od Michela Foucaulta. Toto filozoficko-historické pojednanie o represívnych praktikách v psychiatrických liečebniach formulovalo novodobý pojem moci. Philibert na rozdiel od postmodernistu Foucaulta vyznieva ako humanista veriaci v modernú dobu a nové terapeutické metódy.

Dokumentarista sa o objektívny popis psychiatrie nepokúša a neobhajuje ani výlučnosť arteterapie (klienti Adamantu sa súbežne liečia medikamentami). Primárnym zámerom autora nie je exkurz o možnostiach a limitoch psychiatrie, ale zoznámenie so skupinou duševne chorých umelcov, predstavenie spontaneity ich myslenia a cítenia.

V najzaujímavejších momentoch umeleckí outsideri interpretujú svoje maľby, ktoré sú predchnuté originálnou obrazotvornosťou. S detskou fascináciou popisujú na prvý pohľad nezaujímavé postrehy; tvorivo vnímajú netypické podobnosti medzi abstrakciou a konkrétnosťou. V iných – úzkostlivých chvíľach – usilujú o bytostnú filozofiu vlastných obáv.

Vedomie prchavosti života však v artererapeutickom prostredí Adamantu neústi do beznádejného pesimizmu. Aktéri objavujú pozitívny a povzbudivý prístup k životu; veria v budúce možnosti a oslavujú nedokonalosť. V priebehu tvorby dokážu byť nesmierne vážni a ukotvení vo svojich presvedčeniach. Snímka naznačuje, že blázni sú schopní budovať svoju identitu s väčšou mierou autenticity a osobného odhodlania, než mnohí „normálni“ ľudia, ktorí si zvykli na mechanický chod diania a stratili svoju tvár.

Je nutné dodať, že Philibertova rozprávačská stratégia, vyhýbajúca sa ozvláštňujúcim postupom, sa po čase vyčerpá. Je otázkou, či sa divák uspokojí s odpozorovanými postrehmi nečakane talentovaných a zároveň zraniteľných aktérov alebo ho táto nefalšovaná skromnosť omrzí.

Sur l’Adamant (Francúzsko, Japonsko, 2023, 109 min.)
Réžia: Nicolas Philibert. Scenár: Nicolas Philibert. Kamera: Nicolas Philibert. Strih: Nicolas Philibert