A MÁME, ČO SME CHCELI

Je 31. december 1992 a Československo čaká prelomová noc, kedy sa rozdelí na dve samostatné republiky. Niekto to vníma s nadšením, iný s ľútosťou. Pre rodinu Varchalovcov je však Silvester najmä príležitosťou na vytúžené stretnutie pri hojne prestretom stole. Ako to však už býva, veľké rodinné stretnutia bývajú tiež príležitosťou pre veľké rodinné hádky. V prípade Varchalovcov pritom nepôjde o žiadne malichernosti: Ukáže sa, že hlava rodiny ešte donedávna tajne spolupracovala s ŠtB.

A máme, čo sme chceli je celovečerným debutom režiséra Michala Kunesa Kováča, ktorý vznikol v slovensko-kanadskej koprodukcii. Hoci sa odohráva pred viac než 30 rokmi, atmosférou napätia a rozorvanosti, prenášaných z politiky do medziľudských vzťahov, pôsobí celkom aktuálne. Jeho zaujímavá zápletka, žiaľ, stojí na trochu neistých nohách.

Študent Michal (Dávid Hartl) sa vracia na Nový rok z internátu za rodinou do Banskej Bystrice. Nejde sám – spoločnosť mu robí aj čerstvá známosť, kanadská študentka Charlie (Rachel Kramer). Cesta pre ňu nie je len príležitosťou spoznať Michalovu rodinu. Získava tiež šancu nazrieť do zákulisného života krajiny, ktorá sa len pred troma rokmi vymanila spoza železnej opony, a už je opäť na prahu veľkej zmeny.

Okrem nich sa u starej mamy Amálie (Eva Holubová) stretnú aj Michalovi rodičia Daniel a Viola (Ady Hajdu a Anna Šišková), rodinný známy Karel (Bolek Polívka) a sestra Božena s priateľom Oldřichom (Jana Kovalčíková a Jan Budař). Prísť má po dlhom čase dokonca aj brat Peter s manželkou Helenou (Daniel Fischer a Judit Pecháček) a ich deťmi. Od rodiny ich odcudzila viera, s ktorou sa ostatní akosi nevedia stotožniť. No teraz sa majú všetci stretnúť práve v kostole, pri krste ich najmladšej dcérky.

K tomu však napokon nedôjde. Peter sa totiž práve v tento deň dostane k tajnému archívnemu spisu, podľa ktorého jeho otec pôsobil ako kolaborant ŠtB. Sviatky-nesviatky, Peter rodinu konfrontuje so šokujúcim zistením. Ako sa s ním Varchalovci vysporiadajú?

Scenár k filmu A máme, čo sme chceli pochádza z pier hneď trojice autorov – Tomáša Dušičku (Invalid), Maroša Hečka (Amnestie) a Kanaďana Davida Cormicana, prezidenta produkčnej spoločnosti DCTV, ktorá má na konte aj viaceré úspešné seriály pre Netflix či Lifetime.

Film je však vraj, v prvom rade, inšpirovaný skutočnými udalosťami. Napokon, Tomáš Dušička pracoval aj na dokumentárnej sérii ŠtB: Prísne tajné, kde sa mohol z prvej ruky zoznámiť s množstvom pohnutých osudov práve z takých spisov, aký pokazí večer aj filmovým Varchalovcom.

Postupne sa však ukazuje, že udalosti, pre ktoré sa rodina nad sviatočnou kapustnicou háda, nie sú až také jednoznačné. Film tak pripomína, že nič nie je čiernobiele: I keď vždy máme, hypoteticky, na výber, niekedy je to v skutočnosti len voľba medzi dvoma zlami.

A máme, čo sme chceli hovorí o sile odpustenia, pochopenia, tolerancie, súdržnosti rodiny zoči-voči vonkajším vplyvom, ktoré ju všakovako skúšajú. Je to celkom vďačná zápletka, ktorá sa dá vnímať ako metaforické uzavretie celej jednej doby, ale tiež univerzálne posolstvo, ktoré má čo povedať aj dnes.

Žiaľ, pokiaľ ide o samotný dej, scenár si pomáha dosť nešikovnými skratkami. Celkom bizarne pôsobí, napríklad, celá zápletka s nemocnicou, kam sa dostáva Daniel po vyhrotenej hádke so synom Petrom. Od temnej rodinnej histórie doktora, o ktorej sa Daniel dozvedá od všetečnej sestričky (Eva Bándor), až po ťažko uveriteľnú, nikým nekontrolovanú nočnú návštevu, ktorá mu ponúka šancu dať všetko do poriadku – všetko tu pôsobí akosi zjednodušene a urýchlene.

S výnimkou nemocnice sa však film odohráva prakticky len v komornom prostredí jedného bytu, počas jediného dňa (či večera) a s úzkym okruhom postáv. Stojí teda najmä na konverzáciách. Ani tie však, napriek silnému hereckému ansámblu, film celkom neutiahnu. Vzájomné interakcie pôsobia chvíľami strojene, podobne ako nonšalatné vysvetľovanie historických súvislostí náhodou prítomným vysokoškolským profesorom (Oldřich) či karikatúra upätej, hlboko veriacej mladej mamičky Helenky.

Časť z tohto rozpačitého dojmu možno pramení aj z trochu zvláštneho zaškatuľkovania filmu ako „tragikomédie”. V spojení s nosnou témou možno divák bude radostne očakávať nové Pelíšky. No funkčného humoru vo filme zas tak veľa nie je – a keď sa aj pritrafí, ide skôr o situačné jednohubky (babičkina tajná receptúra na lysohlávkovú kapustnicu) než nejakú dômyselnejšiu satiru.

Ak film A máme, čo sme chceli niečím vyniká, je to poctivá dobová výprava a atmosféra, ktorá nás aj napriek ťažkej téme s nostalgiou prenáša späť v čase, do kuchýň a obývačiek našich vlastných mám či babičiek. Nemožno mu uprieť ani silný námet a viacero sviežich nápadov, ako napríklad zapojiť do deja vonkajšieho pozorovateľa (mladú Kanaďanku), ktorý vníma dej z inej perspektívy a prináša tak aj divákovi nový pohľad na vec. Novou „klasikou” sa však tento titul asi predsa len nestane.

A máme, čo sme chceli (Slovensko/Kanada, 2023, 101 min.)
Réžia: Michal Kunes Kováč. Scenár: Maroš Hečko, Tomáš Dušička, David Cormican. Hrajú: Eva Holubová, Bolek Polívka, Anna Šišková, Ady Hajdu, Jana Kovalčiková, Jan Budař, Judit Pecháček, Daniel Fischer, Rachel Kramer, Dávid Hartl, Juraj Loj, Éva Bandor, Anna Jakab Rakovská, Marek Geišberg, Michal Ďuriš, Gregor Hološka, Sväťo Malachovský