SVETLOPLACHOSŤ

Snímka na pomedzí dokumentu a hraného filmu nás privádza do jednej zo staníc charkovského metra. Pred vojnou sa tu skrýva dvanásťročný Nikita spolu so stovkami ďalších ľudí z mesta a okolitých dedín. Slovenský film mal svetovú premiéru na festivale v Benátkach, kde bol uvedený v sekcii Giornate degli Autori, zameranej na originalitu a nezávislosť vybraných filmov. Svetloplachosť si z Benátok odniesla cenu Europa Cinemas Label a v nasledujúcom roku bude slovenským kandidátom na Oskaroch.

Režiséri Ivan Ostrochovský (Koza, Služobníci) a Pavol Pekarčík si uvedomili, že oči celého sveta sa predovšetkým upierajú na prvú líniu vojny na Ukrajine. Vo svojom filme sa zamerali na nedramatické skúsenosti obyčajných ľudí a odhalili okamžiky nenápadnej ľudskosti v dobe ničivej hrôzy. Bez zbytočného pátosu dokázali konfrontovať bezcieľny život v podzemí, s tušením mrazivej vojny odohrávajúcej sa vonku.

Observačný film zachytáva každodennú rutinu. Obrnené dvere stanice metra sa otvárajú a zatvárajú v pravidelných intervaloch. Noví ľudia sa v podzemí zbiehajú, iní – riskujúc vlastné životy – do bombardovaného mesta z rôznych dôvodov odchádzajú. Rodiny na turniketoch škrabú zemiaky, krájajú zeleninu alebo len bezúčelne polihujú na dekách. Režiséri niektorými úsmevnými a nerealistickými momentami prezrádzajú, že zobrazená realita je častokrát inscenovaná.

V centre rozprávania stojí chlapec Nikita a jeho detská láska Vika. Film v rozumnej miere vnáša do každodennej rutiny imagináciu detských hrdinov; najmä v momentoch, v ktorých si protagonisti prezerajú diapozitívy zobrazujúce vojnou zasiahnuté okolie Charkova. V detskom videní sa tieto statické obrázky rozpohybujú a vnášajú pocit okolitého nebezpečenstva a súcitu.

Prieniky ľudskosti stelesňuje filantropicky naladená lekárka, ktorú Nikita opakovane navštevuje a zveruje sa jej o svojom strachu z vojny. Starec v klobúku hrajúci na gitare sovietske milostné piesne obohacuje rutinu romantickým étosom. Navonok je optimistom, no vo vnútri je poznamenaný tŕpkou skúsenosťou osamelosti. Prostým jazykom velebí lásku a krásu, ktorou Nikitu vzýva k odvážnejšiemu životu.

Autori vo väčšine prípadov uprednostňujú nezaujaté hľadisko kamery. To však neznamená, že by sa vyhýbali estetickým ozvláštneniam nasnímanej reality. Prostredie stanice metra posiatej stovkami ľudí zachytávajú v záberoch s malou hĺbkou ostrosti. V týchto momentoch objektív zaostruje len na jednu postavu alebo objekt a okolie necháva rozostrené.

Vďaka zvolenej optike vyzerá svet podzemia pútavejšie, než by tomu bolo počas bežnej návštevy týchto priestorov. Hoci je jednou z hlavných tém filmu nuda, divák je neustále obdarovaný pôsobivým a zároveň jednoduchým estetickým zážitkom. Každodenné umývanie vlasov, čistenie zubov alebo nečinné polihovanie nepredstavujú synonymá bezobsažnosti, ale sú rituálmi potvrdzujúcimi kontinuitu života.

Devízou Svetloplachosti je to, že Ostrochovský a Pekarčík neskĺzli do útočno-obrannej rétoriky a nedali priestor démonizácii nepriateľa či rusofóbii. Viac než zúfalstvo tu zaznieva optimizmus, hoci poznamenaný trpkou realitou. Emotívne nariekajúcu ženu zasiahnutú tragédiou vojny zahliadneme len jeden krát. Zjemnený a do budúcna nastavený pohľad odpovedá logike detskej perspektívy. Zároveň by sme nemali prehliadnuť určitú naivitu tohoto optimizmu.

Svetloplachosť (Slovensko / Česko / Ukrajina, 2023, 70 min.)
Réžia: Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík. Scenár: Marek Leščák, Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík. Kamera: Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík. Strih: Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík, Martin Piga. Hudba: Roman Kurhan, Michal Novinski. Účinkujú: Nikita Tiščenko, Viktorija Mac, Jana Jevdokimova, Jevgenij Boršč, Anna Tiščenko, Vitalij Pavlovič, Tetjana Volodimirovna Syrbu