RAKETA

Laponsko, Vianoce roku 1984. Nina (skvelá Oona Airola) je slobodná matka s dvoma deťmi, uchádzajúca sa o prácu v lokálnych novinách. Stojace vody ospalého mestečka rozbúri veľká rana z nebies, ktorá sa stáva témou číslo jedna: bol to meteorit, alebo sovietska raketa vypálená na Fínsko? Nina si túto udalosť osvojí nielen ako námet pre svoj článok, ale jej objasnenie si berie ako svoje poslanie do najbližších dní a týždňov. Kým bezprostredné okolie vníma jej proaktivitu s veľkou rezervou, iným zložkám je zasa tŕňom v oku.

Fínska režisérka Miia Tervo (romantická komédia Aurora) nakrútila na pozadí geopolitického dusna spred 40 rokov sympatický osobný príbeh a priniesla aj navzdory skutočnej udalosti a jadrovej hrozbe žánrovo svieži projekt. Baví od prvej scény a popri sérií neľahkých tém neprestáva zabávať až do samotného konca. A ak príde na vážne veci (domáce násilie, úmrtie v rodine), veríte to postavám až do špiku kosti.

Scenár je bohatý na vrstvy ako život sám a pravidelne strieda veselé až zábavné momenty s tými boľavými. Nina sa popri dvoch deťoch musí vysporiadať s novou prácou, s novým partnerským vzťahom, s návratom násilného ex-manžela z väzenia, so stratou príbuzného a – samozrejme – s pátraním po inkriminovanej rakete!

Príbeh testuje mantinely diváckej trpezlivosti a obozretnosti a vedie k úvahe nad citlivosťou vnímania nebezpečia. Je možné si uvedomiť nebezpečenstvo (doma, v práci či v spoločnosti) skôr, než to „buchne“? Scenár zároveň dáva nádej v nové životné impulzy, ktoré neraz – napriek riziku – potrebujeme, aby sme sa chytili iniciatívy odstrániť toxické aspekty nášho života.

Herečka Oona Airola v hlavnej úlohe (ocenená na festivale v Göteborgu) je zamilovania hodná. Jej dobrácka Nina je proste také trdlo, až je sexi. Veríte jej každý prejav: či už je naivná, nemotorná, veľmi neobratná (!), popletená alebo naopak, entuziasticky zažratá do svojej témy. Slovom, fínska Bridget Jones z Laponska.

Kľúčovým aspektom Rakety je spolu s hrdinkou komplexná atmosféra rokov 80tych. Dobovú klímu dotvárajú kostýmy (tepláky, šušťáky), účesy (trvalé), riziká studenej vojny a hudobná kulisa s európskym synth-popom (spomeňme ikonickú vec Smalltown Boy od Bronski Beat).

Snímka má navyše skvelý cit pre videoklipnú štylizáciu, až môže miestami pripomenúť takého špecialistu v tomto „obore“, akým je Xavier Dolan (Mami!). Známe „odrhovačky“ dokáže v kombinácii so spomalením obrazu použiť nečakane a funkčne. Piesne po skončení hlavnej zvukovej stopy navyše kontinuálne pokračujú na pozadí (doliehajú do hotelovej chodby z diskotéky alebo doznievajú vonku z autorádia).

Kamera sa nebojí odvážnejších detailov na ženské telo, a to bez ohľadu na situáciu či vek. Cieľom nie je pohoršiť ani prejaviť fetišistický obdiv, ale dosiahnuť efekt kombinácie civilnosti a nadsázky, ktorý sa tiahne všetkými zložkami a celou minutážou. Strih dokáže byť tiež decentný a najmä v scénach násilia nám isté okamihy taktne odoprie (na druhej strane zasa zapája našu predstavivosť).

Raketa vypálená z januárovej prehliadky Scandi dopadla už aj do našich kín a predstavuje milú, 80tkovú retro dramédiu s nebezpečne aktuálnou vojnovou hrozbou. Prináša so sebou presne to, čo od škandinávskej kinematografie už štandardne očakávame: netradičné námety či spojenia a odľahčenie ťažších tém s nadhľadom a absurdným či čiernym humorom. Ozdobou filmu je autentická hrdinka so všetkými svojimi prednosťami i slabosťami a jej rozkošná herecká predstaviteľka.

Ohjus (Finsko, 2024, 115 min.)
Réžia: Miia Tervo. Scenár: Miia Tervo. Kamera: Meelis Veeremets. Hudba: Lau Nau. Hrajú: Oona Airola, Hannu-Pekka Björkman, Tommi Korpela, Pyry Kähkönen, Emma Kilpimaa, Ona Uys Kamu a ďalší.