MNÍCHOV 1972

Zákulisie televízneho spravodajstva je vďačná téma. Máme ju spracovanú veľakrát a navyše v rôznych žánroch. Spomeňme si napríklad na parádny Network (1976), zabudnuté Vysielame správy (Broadcast News, 1987), príjemné Krásne vstávanie (Morning Glory, 2010), strhujúcu Dymovú clonu (The Insider, 1999) alebo šialeného Hlásateľa Rona Rona Burgundyho (Anchorman: The Legend of Ron Burgundy, 2004). Ak teda chce niekto prísť s podobným kúskom, mal by mať silnú tému a chytľavý koncept. A obe tieto črty našťastie aktuálny kúsok má.

Olympijské hry, Mníchov 1972. Zápolenie športovcov je prerušené teroristickým útokom Palestínskych radikálov na Izraelských reprezentantov. Americká športová redakcia sa začne tomuto útoku venovať a prinášať viac než miliarde divákov aktuálne informácie.

Mníchov 1972 (September 5) sa podaril. Vo viacerých ohľadoch dokonca viac než dobre. Nie je to film stojaci na vizuálnych atrakciách alebo na progresívnom využití filmovej reči. Jeho základom je poctivé uchopenie témy a silný príbeh zachytávajúci tragické skutočné udalosti.

Tých sa už predtým chytil napríklad Steven Spielberg vo svojom Mníchove, no počin švajčiarskeho režiséra Tima Fehlbauma dokáže rezonovať aj v porovnaní s majstrovou klasikou. Už len z toho dôvodu, že jeho pohľad aj myšlienka sú iné. Pokiaľ u Spielberga išlo iba o východiskovú situáciu u Fehlbauma je útok hlavnou témou.

Najzaujímavejším je ale koncepcia diela. Celú udalosť sledujeme iba z televízneho štúdia. Okrem informácií o útoku sa tak hlavnou hybnou silou stáva práca štábu. Nejde o žiadnych investigatívcov, ale o športovú redakciu. Tá nemá s podobnými prenosmi skúsenosti. To vytvára ďalšiu dávku napätia.

Hlavnou devízou je pri podobných projektoch pochopiteľne kvalitný scenár. Trojica Moritz S. Binder, Tim Fehlbaum, Alex David odviedli vynikajúcu prácu a vyslúžili si dokonca oscarovú nomináciu. Morálne dilemy, technické problémy, nejasné informácie. To všetko je predané dostatočne divácky atraktívne. Som si istý, že nie všetci viete podrobne, čo sa onoho osudového obdobia dialo, takže nebudem spoilerovať.

Fehlbaum nezačína nijako strhujúco a dáva si s hustnutím atmosféry na čas. Začiatok drámy sa odohráva akosi mimochodom a nikto údajným výstrelom neprikladá väčší význam. Až po odhalení pravdy začne sa preradí v intenzite na vyšší stupeň. A nepovolí až do konca.

Nie je to tak emočne zdrvujúce ako podobné kúsky napríklad od Greengrassa (Let č.93) alebo Utøya, 22 júl od Erika Poppea, no je to pochopiteľné. Nie sme totiž účastníci, ale “iba” pozorovatelia. Kamera je pokojnejšia než pri spomenutých kúskoch a sound design je umiernenejší. To dáva priestor aj na rôzne myšlienkové presahy o morálke médií alebo rehabilitácii cti Nemecka po dvoch svetových vojnách.

Kvalitnú práci odviedli aj herci. Aj napriek tomu, že na prvý pohľad nemajú príliš príležitostí žiariť, väčšina z nich si dokáže pre seba uchmatnúť nejaký ten emočný vrchol. Najznámejšími tvárami sú Peter Sarsgaard (Mariňák) a Ben Chaplin (Tenká červená čiara). Bez problémov im veríte ich skúsených profesionálov, ktorí sú postavení pred nové výzvy. Viac priestoru na divácke sympatie však majú John Magaro (Minulé životy) a Leonie Benesch (Das Lehrerzimmer).

Príjemnou správou je aj skromná minutáž. Za 95 minút tak stíha mať film vyladené tempo a aj napriek jednote priestoru nezačať nudiť. Viem si však predstaviť, že v rámci jednotlivých scén sa dalo so strihom pracovať trochu kreatívnejšie. To isté platí aj o hudbe Lorenza Dangela (Čo len ľudia povedia / Hva vil folk si). Vo výsledku ale ide veľmi kvalitne odvedené remeslo.

Mníchov 1972 je kvalitný film so silnou témou a zaujímavým konceptom. Doma stratí mnoho zo svojho čara. Kvôli atmosfére najlepšie vynikne v kine. Inteligentnej komercie je v poslednej dobe málo. Preto treba dať podobným kúskom šancu.

September 5 (Nemecko/USA, 2024, 95 min.)
Réžia: Tim Fehlbaum. Scenár: Moritz Binder, Tim Fehlbaum, Alex David. Hrajú: Peter Sarsgaard, John Magaro, Ben Chaplin, Leonie Benesch, Zinedine Soualem, Georgina Rich, Corey Johnson, Marcus Rutherford ...