|
DÁŽĎ |
DÁŽĎ |
Janey je citlivá teenagerka, ktorá dospieva v 70-tych rokoch minulého storočia. Spoznávame ju v období, keď sa v nej prebúdza sexualita, je práve na letných prázdninách, ktoré trávi s rodičmi a malým bračekom Jimom pri mori, v bungalove zasadenom do nádhernej novozélandskej prírody. V kontraste tu máme letnú idylu a narušené rodinné vzťahy. Na Janeyno dospievanie teda vplýva na jednej strane pokoj malého mestečka, na strane druhej pozorovanie neviazanej zábavy a večierkov so sexuálnym nábojom, ktoré organizujú jej, možno nezodpovední, rodičia. Navyše je svedkom neustáleho flirtovania matky, večne nespokojnej s vlastným životom a flegmatického, rezignovaného prístupu otca k danej situácii. Obaja rodičia riešia problémy ponorom do alkoholického zabudnutia, deti sú takpovediac vydané napospas osudu, vlastnej analýze toho čo prežívajú, alebo vidia okolo seba. Janey sa teda podvedome obáva rozpadu rodiny a navyše sa ani nemá komu zdôveriť s pocitmi a citmi, ktoré sa v nej prebúdzajú. Vývoj v najzložitejšom období jej života je teda narušený.
Režisérsky debut Christine Jeffs Dážď je nielen príbehom dospievania, ale aj prvej lásky, ktorá k nemu neodmysliteľne patrí. Ide však o lásku takpovediac zakázanú. Nabokovský motív - Lolita a oveľa starší muž - je totiž atraktívny a navyše i veľmi reálny. Najmä v prostredí, v akom vyrastá Janey. Slabošský otec kontra fotograf Cady. Z pomysleného súboja vychádza víťazne samozrejme Cady, najprv u Janeynej matky, potom i u samotnej Janey. A máme tu ďalší dôvod na odcudzenie sa matky a dcéry, žiarlivosť. Cady, slobodný a ničím nezväzovaný príťažlivý muž, teda v dospievajúcej dievčine prebudí city aj vášeň. Podobne ako Lolita je však zvodkyňou ona, napriek nulovým skúsenostiam, akosi prirodzene vie ako na to. Janey totiž nie je žiadnou zakomplexovanou teenagerkou, ale dievčaťom so zdravým sebavedomím. Sex však vďaka prostrediu, v ktorom sa pohybuje, nie je pre ňu žiadne tabu. Prvý bozk, ktorý dostane od svojho obdivovateľa v rovnakom veku, nie je vysnívaným nežným vyvrcholením lásky. Nečaká na princa ako väčšina dievčat v jej veku a fyzická láska pre ňu nemusí byť nevyhnutne vyvrcholením citov.
|
|
Dážď je vynikajúco dramaturgicky zvládnutým filmom s bravúrnou kamerou. Kontrastné vplyvy prostredia na Janeyno dospievania dokresľuje totiž i kamera. Zábery na prírodu, more, či západ slnka potešia romantikov. Gradovanie napätia je zase dotvárané tvrdými prestrihmi v štýle nezávislého kina. Veľkou devízou snímky je i hudba. Vynikajúco dokresľuje atmosféru, pesničky sú k jednotlivým momentom vybrané s citlivou presnosťou. Keď dej graduje, hudba s ním, romantické momenty sú zase sprevádzané jemnejšími tónmi.
Aj herecké výkony všetkých predstaviteľov sú veľmi dobré a presvedčivé. Čarovnou postavičkou je malý Jim, ktorý takisto svoju úlohu zvládol perfektne. Jednoducho matke veríme jej nespokojnosť so životom, o ktorej vlastne ani presne nevie, z čoho pramení. S otcom súcitíme, lebo vidno, že naozaj trpí a nevládze udalosti zvrátiť. A Janey je skutočne rozpoltenou 13-ročnou dievčinou, presvedčivou v hádkach s mamou, pri zvádzaní, aj pri detských hrách s Jimom.
Na škodu filmu je však predvídateľnosť situácií a záveru. Akosi už uprostred deja vieme, že tragický koniec nás neminie, navyše aj tušíme (možno nielen tušíme) aký. Akoby zo spletitých situácií a vzťahov mohla viesť cesta von iba prežitím veľkej tragédie, vo svetle ktorej sa všetko ostatné bude zdať iba banalitou. Proti takémuto argumentu sa nedá namietať, navyše príbeh je nakrútený podľa románu austrálskej spisovateľky Kirsty Gunn, takže autorkou príbehu i záveru je ona. No, nedal sa scenár filmu napísať tak, aby sme ostali v napätí pri očakávaní záveru? Prečo má byť väčšine mysliacich a vnímavých divákov už uprostred filmu jasná pointa? Jedno však treba snímke uznať. Americkí tvorcovia by moment tragiky určite využili inak. To by bolo patetických a srdcervúcich scén! Našťastie, Christine Jeffs sa k ničomu podobnému neuchýlila. Aj nešťastie a smútok z neho vyznieva v podaní Novozélanďanov prijateľne.
Dážď je filmom, ktorý sa určite oplatí vidieť. Zaujímavý námet, dobré spracovanie, fascinujúca hudba, skvelé herecké výkony. Napokon, pre nič, za nič sa predsa nestal Najlepším novozélandským filmom roka. Určite poteší najmä milovníkov drám s tragickými závermi.
Rain (Nový Zéland, 2001, 92 min.)
Réžia: Christine Jeffs. Scenár: Christine Jeffs podľa románu Kirsty Gunnovej. Kamera: John Toon. Hudba: Neil Finn, Edmund McWilliams. Hrajú: Aaron Murphy, Sarah Peirse, Alicia Fulford, Marton Csokas, Alistair Browning.
