ZÁPISKY KINOMANIAKA II.

Veľmi ma rozrušuje, keď sa niektorí normálni v mojom okolí chvália tým, aký film videli v akom predstihu na počítači. Zdá sa mi to, ako keby sa niekto chválil, že lízal zmrzlinu už v marci a to ešte cez výklad. Pozerať film na kompe sa mi zdá nenásytné, ploché a úchylné. Hovorím samozrejme o prvom pozretí si filmu. O prvom dojme, ktorý sa vytvára za špecifických podmienok.

Moderné vecičky, vraj sa tomu hovorí technológie, kus nedočkavosti a vlastný prospech umožňujú, aby boli filmy na lesklých diskoch k dispozícii skôr než prídu do kina. Je pravdou, že často tomu napomáhajú veľkí páni, ktorí neváhajú čakať s regionálnou premiérou ťažké mesiace oproti premiére svetovej.

Pamätám si "snaživcov", ktorí tesne pred uvedením Spoločenstva Prsteňa tvrdili, že môžu zohnať na CD celú trilógiu. Keď som sa im vysmial, tak sa urazili a tvrdili, že majú pravdu, a že celú trilógiu videli. Tak, pán doktor, vidíte, že som normálny, mal som pravdu ja. JA. JA!!!

Druhou vecou, ktorú chápem je, že veľa filmov si nezaslúži, aby človek za ne zaplatil stovku, či tri päťdesiatky. Zastávam však teóriu, že každý vidí taký film, aký si zaslúži vidieť. Ak niekto ide na čokoľvek hlava-nehlava, ak niekto vyhľadáva komédie plné spermií a výkalov, alebo sa najviac teší na sériu vybuchujúcich áut s neohrozením strelcom v pozadí, tak potom asi vie prečo to robí a nemôže sa čudovať, ak je áut, či znásilnených koláčov viac, ako by chcel.

Ja som si dlho myslel, že chcem od filmu predovšetkým story. Story nie je príbeh. Respektíve nie je to iba príbeh. Je to čosi viac. Je to dianie sa, ktoré vás vtiahne do svojho vnútra. Je to dianie, ktoré napriek rôznym eskapádam má svoju logiku, ktorej sme ochotný veriť. Hodnovernosť príbehu a skutočnosť postáv. To je to, čomu hovorím story. A to je to, s čím slovenská, ale i česká kinematografia má problém. Záhrady plné pelíšiek sú pekné, ale sú to emotívne príbehy, ktorých chýba story. Story majú (napriek tomu, že vôbec nechcem glorifikovať) takmer výhradne americké filmy. Nech to je áčko, alebo priemerné béčko, Američania jednoducho vedia vybudovať story. Ich postavy rozprávajú a konajú akčne, ich konanie má spád. Nie, vôbec netvrdím, že mám rád hollywoodsku štruktúru kde v tretej minúte uvidíme femme fatale, v sedemnástej americkú vlajku (potom ešte vo finále) a sedemdesiatej tretej príde k rozhodujúcemu zvratu. Len konštatujem, že každej filmovej škole je vlastné niečo iné. Tá "nestoryovosť" nie je len česko - slovenský problém. (Neviem a nedokážem hovoriť napr. za maďarskú, poľskú, alebo pobaltskú kinematografiu) Aj filmy, ktoré by som označil za francúzsky Hollywood (Purpurové rieky, Bratstvo vlka, ...) sa chtiac-nechtiac boria s podobným problémom. Akosi tam nevedia narvať tú správnu porciu akcie, tak aby netrčala a nekazila celkový dojem. Spomeňte si len na spomínané Bratstvo vlka - veľmi pekne urobený pes baskervilský na francúzsky spôsob - jeho kvality sme ocenili aj v recenzii, ale na druhej strane, tých sekvencii kedy kamera spomalila a potom zrýchlila tam bolo jednoducho priveľa. 

Ako som povedal, dlho som si myslel, že od filmu chcem predovšetkým story.  Nie je to tak dávno, čo som si uvedomil, že to nie je celkom tak. Čo na filmoch žeriem najviac? O tom nabudúce. Blíži sa totiž vizita a mám taký divný pocit že sestra Brunihilda bude mať zlú náladu. Nechcem ju dráždiť. Viete, keď má sestra Brunihilda zlú náladu, rapídne nám v celom ústave stúpne odber studenej vody...