PREVIEW: ÚSMEV MONY LÍSY |
PREVIEW: ÚSMEV MONY LÍSY |
Pred niekoľkými rokmi sa dvojica scenáristov Lawrence Konner a Mark Rosenthal (Honba za klenotom Nílu, Planéta opíc) dostala ku článku o univerzite vo Wellesley, kde v 60. rokoch študovala Hillary Rodham Clintonová. "V 60. rokoch bol študijný plán na Wellesley už modernizovaný a tunajšie študentky považovaly možnosť voľby za samozrejmosť," hovorí Rosenthal. "Začali sme premýšľať, ako by to asi vyzeralo, keby sme sa vrátili o jednu generáciu späť - do obdobia, keď ešte nebol ženám servírovaný slovník feminizmu na striebornom podnose."
Ako následne zistili, povaha štúdia sa v skorších dobách zásadne líšila od jeho neskoršej podoby. "Ráno brali francúzsku literatúru a fyziku a poobede sa učili, ako správne pripraviť čaj pre manželovho nadriadeného," hovorí Konner.
Scenáristi podnikli hlbší výskum tejto problematiky a zistili, že ani progresívne vzdelávacie inštitúcie neboli v tomto smere výnimkou a ich výuka stále zodpovedala konzervatívnemu rázu, ktorý postihol národ po začiatku vojny. Od žien, ktoré počas vojny vykonávali fyzicky náročné práce zatiaľ čo ich manželia, otcovia a bratia bojovali na fronte, sa predpokladalo, že svoje zamestnania opustia a vrátia sa domov, aby vychovali deti.
Konner a Rosenthal navšívili tiež Wellesley, ktorá je považovaná za jednu z nejprestížnejších ženských vysokých škôl. Medzi jej absolventky patria okrem už spomínanej Hillary Clintonovej tiež Madeleine Albrightová, Diane Sawyerová, Ali McGrawová, Cokie Robertsová, alebo Madame Chiang Kai-shek. V školskej knižnici scenáristi našli fotografiu z roku 1956, ktorá ilustrovala dilemu, ktorej museli ženy v tej dobe čeliť. Na fotografii boli mladé dievčatá v úhľadných kostýmoch, ktoré v jednej ruke držali panvicu a v druhej knihu. "Nadpis článku hlásal niečo v zmysle ,Anketa dokázala, že vydaté ženy sú najlepšími študentkami'," smeje sa Rosenthal. "Bolo to dosť rozporuplné. Na jednej strane sa škola chválila tým, že jej akademické štandardy sú na rovnakej úrovni s mužskými vzdelávacími inštitúciami ako napríklad Harvard, zároveň tu ale bolo P.S.: ,Hlavným cieľom v živote každej ženy je stále manželstvo'."
Dramatické napätie medzi spoločenskými konvenciami a snami mladých dievčat bolo pre Konnera a Rosenthala vynikajúcim námetom. Univerzita vo Wellesley bola ideálnym miestom pre zasadenie deja, zvlášť do obdobia vlády prezidenta Eisenhowera, kedy sa po prvý krát začínali objavovať známky pozdejšej feministickej revolúcie. V scenári chceli sledovať príbeh mladej Katherine Watsonovej, ktorá do Wellesley prichádza s idealistickými predstavami o tom, aké to je učiť jedny z najinteligentnejších žien v Amerike.
Katherine pochádza zo skromných pomerov a počas svojich štúdií navštevovala o poznanie pokrokovejšiu univerzitu v Kalifornii. "Ešte pred päťdesiatimi rokmi bolo Nové Anglicko stále iba rozšírením starého sveta, zatiaľčo Kalifornia bola skutočne nový svet," hovorí Konner. "Preto sme Kaliforniu, kde vtedy panovali menšie odlišnosti medzi spoločenskými triedami a uvoľnenejšie sociálne postoje, považovali za ideálne prostredie, odkiaľ by Katherine mohla pochádzať."
Názov filmu Úsmev Mony Lisy bol odvodený zo skutočnosti, že Katherine je profesorkou histórie umenia a toto majstrovské dielo Leonarda da Vinciho je jedným z najfascinujúcejších a najtajomnejších obrazov, aké kedy boli namaľované. Film si však niekoľkokrát kladie rovnakú otázku ako jedna z postáv v súvislosti s legendárnym výrokom Giocondyho: "Ale je skutočne šťastná?"
"Názov skvele vyjadruje, o čom film hovorí. Film je o tom, čo vidíme na povrchu - čo sa týka spoločnosti a životov týchto žien - a čo sa v skutočnosti odohráva vo vnútri," hovorí Rosenthal. "Každá zo ženských postáv v tomto filme budí určitý dojem, ale v okamihu, keď si myslíme, že sme o nich získli jasnú predstavu, nás dokážu veľmi prekvapiť."
V úlohe Katherine si scenáristi predstavovali charizmatickú, inteligentnú a zároveň zraniteľnú herečku. "Začali sme teda premýšľať o najlepšej herečke našej doby - Julii Robertsovej," hovorí Konner. "Je veľmi inteligentná a má temperament, ktorý táto rola vyžadovala."
Scenáristi oslovili prezidentku spoločnosti Red Om Films (ktorú vlastní Julia Robertsová) Deborah Shindlerovú a jej produkčnú partnerku Elaine Goldsmith-Thomasovú z Revolution Studios, ktorá Julii Robertsovej v minulosti robila agentku. "Po pätnásťročnej spolupráci s Juliou som žila v presvedčení, že už som počula všetky dobré námety, ale toto bolo skutočne niečo veľmi výnimočné," hovorí Thomasová. "Bola som fascinovaná päťdesiatymi rokmi a spôsobom, akým toto obdobie ovplyvnil koniec Druhej svetovej vojny. Počas vojny bolo ženám po prvý krát oficiálne dovolené, aby vykonávali mužskú prácu. Odložili svoje korzety a začali pracovať v továrňach. Keď potom vojna skončila, spoločnosť ich zahnala späť do korzetov a rolí žien v domácnosti, ktorých hlavnou úlohou bolo starať sa o manžela a vychovávať deti. Na povrchu sa zdalo, že je všetko v poriadku, ale medzitým už pomaly rástla nová generácia."
Na zozname potenciálnych režisérov zaujímal od začiatku prvé miesto Mike Newell, ktorý dokázal svoju zručnosť a všestrannosť tak rôznorodými filmami, ako sú napríklad Krycie meno Donnie Brasco alebo romantická komédia Štyri svadby a jeden pohreb. "Na Mikeových filmoch je výnimočný najmä jeho svieži, nekonvenčný prístup k postavám. Všetky postavy v jeho filmoch sú zaujímavé a komplexné," hovorí Thomasová. "Dokonca ani v jeho komédiách sa človek nestretne s obyčajnými ľuďmi, ktorí by boli len tak do počtu. Všetci majú individuálny charakter."
"V tomto príbehu sa veľa diskutuje o tom, akým spôsobom by ženy mali nakladať so svojím životom, čo je téma, o ktorej sa v tom čase verejne nehovorilo," hovorí Newell. "Akonáhle však bolo mlčanie prelomené, viedla následná diskusia k spoločenskému zemetraseniu. Chcel som vo filme zobraziť okamih, kedy začalo dochádzať k týmto veľkým zmenám."
Julia Robertsová prijala rolu krátko po tom, čo sa Newell ujal úlohy režiséra. "Jej myšlienky a názory boli natoľko pokrokové, že výrazne predbehli svoju dobu," hovorí o Katherine Robertsová, ktorá pred začiatkom svojej hereckej kariéry sama uvažovala o tom, že sa stane učiteľkou. "Okrem toho bola stelesnením toho najlepšieho druhu pedagóga - takého, ktorý prebúdza v študentoch individualitu a povzbudzuje ich k tomu, aby sa zamerali na svoje vlastné prednosti."
Katherine má už vyše tridsať rokov a je stále slobodná, čo niektoré z jej zverenkýň považujú za odstrašujúce, ale iné naopak za povzbudzujúce. Hoci svoju novú profesorku berú najprv ako starú dievku, Katherine je so svojím spôsobom života úplne spokojná.
Film bol vďaka svojmu zameraniu na vývoj ženských postáv tiež príležitosťou pre niekoľko nádejných mladých herečiek. "Stáva sa len zriedka, aby ste v jednom filme našli toľko vynikajúcich ženských rolí, najmä čo sa týka rolí pre mladé herečky," hovorí Newell. "Každá z týchto rolí je sama o sebe skvelá. Je v nich komediálnosť, trápenie, snaha o presadenie aj veľký smútok. A všetky sa navzájom prelínajú, čím skvele ilustrujú podobu ženstva v dobe, v ktorej sa film odohráva."
Aby Konner a Rosenthal získali lepšiu predstavu o podobe vtedajšej doby, vyspovedali absolventku školy, ktorá po ukončení štúdia dala prednosť kariére pred manželstvom a tiež niekoľko žien, ktoré štúdium predčasne zanechali, aby sa mohli vydať. Okrem toho prešli archívmi univerzity vo Wellesley. V jednej z publikácií našli fotografie niekoľkých mladých študentiek, ktoré ich natoľko očarili, že si ich kópiami vyzdobili svoju pracovňu a počas písania scenára sa nechávali inšpirovať. "Pre každú z dievčat z fotografií sme si vymysleli jednu dejovú líniu," hovorí Rosenthal. "Začali sme príbehom Betty Warren (Kirsten Dunstová) - editorky školského časopisu, ktorá opustila školu, aby sa vydala a urobila tak prvý krok ku skvelému životu, ktorý jej sľubovala matka."
"Betty je typ postavy, akú som zatiaľ nehrala," hovorí Kirsten Dunstová, ktorá mala v čase nakrúcania rovnako ako Betty 20 rokov. "Hrať mrchu bola skutočná zábava. Betty je stále podráždená, plná predsudkov a uzavretá voči názorom ostatných. Na nič sa nepýta. Akonáhle má niekto voči jej chovaniu námietky, okamžite ho uzemní."
Betty, ktorú neustále prenasleduje chiméra o spokojnom manželskom živote, berie úsilie Katherine o ženskú nezávislosť takmer ako urážku. "Je na všetkých ostatných, najmä na Katherine, veľmi nepríjemná, ale to len kvôli tomu, že je veľmi nešťastná," pokračuje Dunstová. "Zúfalo túži po tom, aby ju niekto miloval."
Keď sa jej predstavy zrútia a ,ideálne' manželstvo je ohrozené, mrazivý exteriér sa začne rýchlo roztápať. "Celý život jej nalinajkovala matka. Je skoro ako jej klon," pokračuje Dunstová. "A stále verí, že akonáhle sa vydá, všetko bude úplne bezproblémové. Bohužiaľ, ale nemiluje svojho manžela, rovnako ako nemiluje on ju. Je to iba naplánovaná vec. Predstiera, že je šťastná a tvári sa naoko spokojne. Neskôr sa ale zrúti. A nakoniec je to práve Katherine, kto jej dodá odvahu postaviť sa na vlastné nohy a byť sama sebou. A o tom tento film v podstate je - každý by sa mal snažiť byť sám sebou a stať sa človekom, ktorým chce byť."
Hoci pochádza z rovnakého sociálneho zázemia ako jej spolubývajúca Betty, reaguje Joan Brandwyn (Julia Stilesová) na názory Katherine úplne odlišne. Čoskoro ju čakajú zásnuby, ale aj napriek tomu sa vďaka povzbudzujúcim Katherininým slovám rozhodne podať si prihlášku na právnickú školu. "V očiach Katherine má Joan najväčší potenciál vymaniť sa zo zabehnutých tradícií," hovorí Thomasová. "Obetuje kopec energie, aby Joan presvedčila, že má právo voľby. Keď sa potom Joan rozhodne, musí sa Katherine naučiť jej rozhodnutie rešpektovať."
"Julia bola zrodená k tomu, aby hrala postavu z 50. rokov," hovorí Thomasová. "Má dokonalý vzhľad, je krásna, vyrovnaná a rezervovaná."
"Joan je vynikajúca študentka, ale je príliš konformná, chová sa ako učebnicový príklad vzornej žiačky," hovorí jej predstaviteľka Julia Stilesová. "Rovnako ako ostatné dievčatá na škole vo Wellesley dokáže správne recitovať a odriekať nabiflené fakty. Potom ale prichádza Katherine a naučí ju samostatne premýšľať, čo jej učaruje."
Do úlohy výbornej študentky Giselle Levy, ktorá šokuje spolužiačky svojím uvoľneným partnerským životom, bola obsadená Maggie Gyllenhaalová. Keď začne na jej škole učiť Katherine, je Giselle fascinovaná. "Zúfalo sa snažila nájsť niekoho, kto by jej neobvyklé chovanie a pocity uznal ako legitímne. A náhle je tu Katherine, ktorá jej odlišnosť schvaľuje a nič proti nej nenamieta," hovorí Gyllenhaalová.
Podľa Gyllenhaalovej nie je základným problémom Giselle jej chovanie, ale neustále odsudzovanie zo strany spolužiačok a spoločnosti ako celku. "Giselle je trochu neomalená a nemá tušenie, prečo je každý tak mimo z toho, že má pomer s niekoľkými mužmi naraz. Má svoj názor, že človek by mal jesť jedlo, pokiaľ mu chutí, tancovať, ak sa mu páči hudba a mať sex, ak ho mať chce. Niektorí ľudia si môžu myslieť, že je Giselle zlomený alebo nešťastný človek, ale ja som sa snažila ju nesúdiť."
Postava študentky Connie Baker, ktorá pochádza zo stredozápadu a na školu sa dostala vďaka štipendiu, pripadla herečke Ginnifer Goodwinovej. Connie, napriek tom, že má v živote mnoho výhod, trpí nedostatkom sebadôvery. "Myslí si, že nie je krásna, talentovaná, ani múdra," hovorí Goodwynová. "Jediné, čo má, sú ostatné dievčatá, a to je pre ňu natoľko dôležité, že zo seba kľudne robí boxovací vak."
Connie má však navzdory svojim predstavám aj silné stránky. Jednou z nich je jej talent v hre na violončelo. "Hra na violončelo je jej spôsob vyjadrovania sa a zároveň jediná forma krásy, s ktorou kedy spojovala svoju osobu," vysvetľuje herečka. S pomocou Katherine sa jej však podarí získať potrebnú dôveru vo svoje schopnosti a po prvý krát v živote sa otvoriť možnosti partnerského vzťahu. "Láska, ktorá pre ňu dovtedy bola iba snom, sa naraz stane možnosťou. Rovnako ako ostatné dievčatá prejde skutočnou zmenou. Veľmi sa mi páči, že zatiaľ čo niektoré postavy vo filme vyrazia do sveta, aby zmenili spoločnosť, iné si zvolia, že svoju vnútornú silu nájdu v rodinnom živote. Connie si uvedomuje, že nepotrebuje vyraziť na vojnovú výpravu a stať sa Johankou z Arcu, aby považovala svoj život za hodnotný. To je voľba, ktorú jej Katherine a láska dávajú."
V rámci príprav na nakrúcanie filmu strávili herci niekoľko týždňov učením spoločenského správania sa, výslovnosti a tanečných štýlov z 50. rokov. Producentské trio najalo expertku na etiketu Lily Lodgeovú, ktorá herečkám a hercom pomohla navrátiť sa v štýle vystupovania o polstoročie naspäť.
"Museli sme sa naučiť veľa rôznych vecí: kedy si ľudia podávajú ruky, ako sa správne zapaľuje cigareta, ako sa dáva noha cez nohu, aký strieborný príbor sa používa na jedálenskom stole...," vysvetľuje Ginnifer Goodwinová. "Skrátka kopec vecí, nad ktorými ma nikdy nenapadlo premýšľať."
"Bolo to pôsobivé," usmieva sa Julia Stilesová, ktorá musela kvôli nakrúcaniu na čas prerušiť štúdium na Columbia University. "Na začiatku príprav som povedala svojej mame: ,Som naozaj zvedavá, ako to chcú naučiť také nemehlo, ako som ja.' Teraz už ale viem, ako mám sedieť ako správna mladá dáma."
Yvonne Marceauová naučila dievčatá tango, valčík, swing a rumbu, čo sa im vyplatilo počas nakrúcania. "Klasický tanec je veľmi závislý na mužovi, pretože ten svoju partnerku pri tanci vedie," vysvetľuje Julia Stilesová. "Keď sme začali s hodinami tanca, chovali sme sa ako moderné dievčatá a pokúšali sme sa byť pri tanci dominantné. Nakoniec sme si ale museli zapamätať, že vedú oni nás a že musíme byť omnoho menej agresívne. Ako sa ukázalo, neplatilo to iba pre tanec, ale pre naše postavy všeobecne."
Hodiny tanca boli pre hercov tiež prostriedkom k vzájomnému zblíženiu. "Zo začiatku som mal dosť veľký strach z toho, že budem hrať s Juliou Robertsovou," smeje sa Dominic West, ktorý stvárnil jedného z učiteľov. "Ale keď si s ňou párkrát zatancujete foxtrot, je to potom omnoho jednoduchšie."
V skutočnosti priniesla Robertsová na scénu skvelú kamarádsku atmosféru. "Pre mladých hercov sa Julia stala učiteľom, vodcom i dospelou sestrou," hovorí producent Paul Schiff. "Nikdy som nepredstierala že nehrám s veľkou hviezdou, ktorou Julia nepochybne je," hovorí Gyllenhaalová. "Bola som ňou fascinovaná. Spôsobom, akým sa pohybovala, akým chodila, akým komunikovala s ľuďmi. Je to veľmi cieľavedomá, sebaistá a silná žena, čo je základ jej celosvetového úspechu. Zároveň však pôsobí veľmi zraniteľne. Dokáže sa dostať do citového stavu, kedy máte pocit, že sa môže v každom okamihu rozplakať. Práve preto jej postavy pôsobia ako skutoční ľudia, ako ženy, ktoré sú silné a ohromujúce... a niekedy aj ohromené."
Mona Lisa Smile (USA, 2003, 115 min.)
Réžia: Mike Newell. Scénar: Lawrence Konner, Mark Rosentha. Kamera: Anastas N. Michos. Hudba: Rachel Portman. Hrajú: Julia Roberts, Kirsten Dunst, Julia Stiles, Maggie Gyllenhaal, Ginnifer Goodwin, Dominic West, Juliet Stevenson