NEZNÁMY - ZNÁMY: WES ANDERSON |
NEZNÁMY - ZNÁMY: WES ANDERSON |
Chas: Možeme si to prečítať?
Richie: Nie.
Chas: Tak môžeš nám to parafrázovať?
Richie: Nemyslím si.
Chas: Je to depresívne?
Richie: Jasné, že je to depresívne. Je to list sebevraha na rozlúčku.
Taká zvláštna rodinka (The Royal Tenenbaums, 2001)
"Viem, že si niektorí ľudia myslia, že robím nezvyčajné veci, ale keď robím film, jediné na čo sa sústreďujem je, ako ho urobiť čo najlepším, čo extra ešte pridať. To je skutočne jediné na čo sa zameriavam."
Wes Anderson
Aj napriek skromnosti v jeho slovách sa tento mladý americký režisér svojimi zatiaľ štyrmi filmami pevne zapísal do povedomia filmovej verejnosti. Častokrát ho novinári prirovnávajú k Orsonovi Wellesovi v súvislosti s jeho fungovaním v rámci Hollywoodskeho systému - tak ako Welles kedysi pri nakrúcaní dnes už klasiky strieborného plátna Občana Kanea (Citizen Kane, 1941), aj Anderson nakrúca filmy za peniaze veľkých hollywoodskych filmových štúdií (spoločnosti Columbia Pictures, Touchstone Pictures) pričom je mu ponechaná maximálna tvorivá sloboda. Medzi jeho fanúšikov patria režiséri takého mena ako sú Martin Scorsese a Peter Bogdanovich.
Wes Anderson (1969) sa narodil a vyrastal v Austine, štáte Texas v USA. Už od mladého veku nakrúcal domáce Super-8 filmy a režíroval svoje vlastné divadelné predstavenia. Spôsob akým sa dostal k nakrúcaniu filmov je dnes už akousi legendou kolujúcou medzi nezávislými režisérmi. V roku 1994 Anderson spolu so svojimi priateľmi, bratmi Wilsonovcami (Owen, Luke a Andrew) a rodinou, nakrútil 13 minútový krátky film Bottle Rocket, o dvoch najlepších priateľoch ktorí sa rozhodli stať sa zlodejmi, avšak robia to tak, zle že ani ich obete ich neberú vážne. Tento podomácky vyrobený film zaujal texaského scenáristu L. K. (Kit) Carsona, ktorý ho vzal na filmový festival do Sundance kde získal podporu od producenta a režiséra James L. Brooksa (režíroval napr. film Tak dobre ako sa len dá s Jackom Nicholsonom a je producentom aj u nás dobre známeho televízneho seriálu Simpsonovci). Brooks sa tohto projektu ujal a získal peniaze na jeho nakrúcanie od spoločnosti Columbia Pictures. Tentokrát však v celovečernej verzii.
Tak v roku 1996 vzniká Andersonov prvý celovečerný film Bottle Rocket, príbeh o dvoch priateľoch Anthonym (Luke Wilson) a Dignanovi (Owen Wilson). V úvode filmu Anthony utečie z psychiatrickej liečebne aby sa dal pripojil k Dignanovi ktorý má vypracovaný geniálny plán ako sa dať na dráhu profesionálneho zločinca a žiť nezáväzný život na úteku. Do svojho gangu prijmú Boba (Robert Musgrave) a to z jediného dôvodu - len on má peniaze a ako jediný vlastní auto, ktoré je pre uskutočnenie ich plánov viac než nevyhnutné. Už v tomto režijnom debute je cítiť Andersonov režisérsky rukopis - v jeho filmoch chýbajú jednoznačne záporné postavy - tie môžu byť zmätené, môžu konať nesprávne a spôsobovať bolesť ostatným no vždy tak činia bez toho aby to mali v úmysle. Filmom Bottle Rocket, Anderson citlivo rozpráva horko-sladký príbeh dvoch dospievajúcich chalanov, ktorí nechcú dospieť a možno ani nevedia ako. Majú veľké očakávania a sny o kariére úspešných zločincov ktorá nie a nie prísť. A tak ich plány o bombastickej budúcnosti končia ako ohňostroj ktorý mal byť veľkolepým, no nakoniec z neho nič nebolo, iba chabo zasyčal a zhasol.
Tému dospievania mladého človeka a jeho stret so svetom dospelých Anderson ďalej rozpracoval vo filme Ako som balil učiteľku (Rushmore, 1998). Hlavná postava Max Fisher (Jason Schwartzman) je 15 ročný, extrémne angažovaný študent. Má zlé známky a je spôsobom "rýchlej smrti" podmienečne vylúčený zo školy, ktorá pre neho znamená všetko. Jeho mimoškolské aktivity však nepoznajú hraníc - je šéfredaktorom školského časopisu, vedie karate tím, šermiarsky a včelársky krúžok, francúzsky klub, píše a režíruje divadelné hry a venuje sa mnohým iným veciam. Spriatelí s úspešným podnikateľom Hermanom (Bill Murray) a požiada ho aby mu financoval jeho veľkolepé projekty, ktorými chce zapôsobiť na učiteľku Rosemary Cross (Olivia Williams) do ktorej je až po uši zamilovaný. Stane sa však to čo by Max nikdy nečakal. Aj jeho priateľ Herman sa do Rosemary zamiluje, a tak sa dobrí priatelia stávajú nepriateľmi na život a na smrť. Ako som balil učiteľku nesie do určitej miery autobiografické črty. Anderson priznáva že on sám bol v škole "šprtom" a písal a režíroval divadelné hry podobne ako Max Fisher.
Filmom Taká zvláštna rodinka (The Royal Tenenbaums, 2001) Anderson potvrdil svôj originálny, autorský rukopis citlivého rozprávača horko-sladkých príbehov, sympatizujúci so svojimi postavami aj napriek tomu že nie sú ani zďaleka dokonalé, no sú to predsa len ľudské bytosti. Príbeh rodiny Tenenbaumovcov citlivo balansuje na hrane medzi komédiou a smútkom. Film, inšpirovaný príbehmi J. D. Salingera, odohrávajúci sa v imaginárnom New Yorku nám predstavuje túto zvláštnu rodinku: otec Royal Tenenbaum (Gene Hackman), matka Etheline Tenenbaumová (Anjelica Houston) a ich traja, kedysi malí, géniovia - Chas (Ben Stiller) už ako malý chlapec bol úspešným finančníkom, požičiaval otcovi peniaze a keď mu ich nechcel vrátiť, začal sa s ním súdiť, Margot (Gwyneth Paltrow), ako dieťa vyhrala významnú cenu v písaní divadelných hier a Richie (Luke Wilson) je už od ranného veku svetovým tenisovým šampiónom. Po krátkom úvode z ich detstva nás príbeh prenesie o 20 rokov neskôr, keď už tieto kedysi geniálne deti pripomínajú skôr podivné postavičky ktorých výnimočnosť je ubíjaná bolesťami všednej reality. Otec Royal ich opustil kedysi dávno a teraz po rokoch prichádza späť aby rodine vynahradil svoju neprítomnosť a dal jej členov zasa dohromady. Anderson si však zo svojich postáv a ich snáh o nápravu neuťahuje ale rozumie im a sympatizuje s nimi.
3 roky po kritikmi akceptovanej a divácky úspešnej trpkej komédii Taká zvláštna rodinka, prichádza Anderson v roku 2004 so svojim zatiaľ posledným filmovým opusom nazvaným Život pod Vodou (The Life Aquatic with Steve Zissou, 2004). Režisérov už takmer dvorný herec Bill Murray, ktorý si zahral vo vedľajších úlohách takmer vo všetkých jeho filmoch, tu po prvý krát v stvárňuje hlavnú úlohu. Jeho postava autokratického, morským vetrom ošľahaného oceánografa a niekdajšej hviezdy svojich vlastných dokumentárnych filmov o podmorskom svete Steve Zissou je ďalším z Andersonových zvláštnych adolescentov, ktorí nemôžu alebo nevedia dospieť, je akoby takým zvláštnym mixom legendárneho francúzskeho bádateľa a oceánografa Jacquesa Cousteaua a kapitána Kirka. Zissou je v strednom veku a jeho oceánografické impérium sa pomaly rozpadá. Posádka jeho lode Belafonte má vzbúrenecké tendencie, manželka Eleanor (Anjelica Houston) ho opúšťa a jeho arch-nemesis Alistair Hennessey (Jeff Goldblum) mu dýcha na krk. Pri jednom z podmorských nakrúcaní zabije "jaguárí žralok" jeho mentora a najlepšieho priateľa Estebana du Plantier (Seymour Cassel). Steve sa však nevzdáva a vydáva sa na mystickú púť, akoby púť kapitána Achaba, aby našiel a zabil monštrum ktoré pripravilo o život jeho najlepšieho priateľa. A akoby to všetko ešte nestačilo, do jeho života vstupuje Ned Plimpton (Owen Wilson), jeho údajný, dlho stratený syn ktorého však v živote nevidel. Anderson tento svoj film venoval Jacques Cousteau-ovi, ktorého dokumentárne filmy v 40tych, 50tych a 60tych rokoch minulého storočia odhaľovali tajomstvá podmorského sveta suchozemcom za televíznymi obrazovkami.
Pre celú tvorbu tohto originálneho mladého režiséra je príznačný jeho nesmierny zmysel pre milé drobnosti a detaily. Všetky zložky jeho filmov musia byť v súlade, v jednotnom, "andersonovskom" štýle, niekedy označovanom aj za tzv. "Wes-tetiku". Od hudby, cez dekorácie, kostýmy, make up, pohyby, gestá po dialógy. Randall Pester, hudobný supervízor sa o ňom vyjadril "Hudba ovplyvňuje kostýmy, kostýmy ovplyvňujú herecké obsadenie, herecké obsadenie zasa ovplyvňuje hudbu."
Wes Anderson vo svojej autorskej tvorbe, na rozdiel od mnohých scenáristov a režisérov svojej generácie nevníma svoje postavy cez závoj irónie. Jeho dialógy sú na hony vzdialené od súčasného typu pop kultúrnych dialógov používaných mladými filmármi 90tych rokoch 20. storočia. Namiesto nich v jeho filmoch nájdeme akoby psychoterapiou hnané seba-analýzy jednotlivých postáv, ktoré sa bezcieľne točia v jednom kruhu. Anderson sa stavia na stranu svojich postáv, sympatizuje s nimi či lepšie povedané, povzbudzuje ich kdesi z pozadia a tlieska im pri ich urputnom snažení sa uhryznúť si svoj kúsok z "amerického sna". Na prvý pohľad môžu pôsobiť ako smoliari, avšak sú to všetko veľmi energické osôbky, ktoré si tvrdo idú za svojim cieľom, i keď z času na čas sa im podarí zísť z cesty a urobiť zopár chýb. On sa ich nesnaží kritizovať ani moralizovať. Charaktery jeho postáv nie sú čierno-biele. Sám Anderson k tomu dodáva "Priťahujú ma filmy, kde nie je veľa záporných postáv. Niekde som čítal jeden citát od Jean Renoira, ktorého filmy som vždy miloval. Hovorí, že každý má svoje vlastné dôvody a akonáhle ich ľudia pochopia, začnú sympatizovať."
Mrvertigo
autor je koordinátor filmových projektov
poďakovanie lucmik