PREVIEW: SIN CITY: MESTO HRIECHU

Režisér Robert Rodriguez sa nikdy nebál rizika, a komiks "Sin City" ho zaujal okamžite: "Priam vyskakoval z police v obchode, pretože je vizuálne úplne iný ako všetky ostatné. Okamžite ma strhol, zaujali ma tie príbehy padlej morálky, túžby po spáse a láske, odohrávajúce sa v temnom meste, ktoré je vlastne hlavnou postavou".

Mladý režisér sa rozhodol preniesť Millerovu víziu Sin City na filmové plátno - preniesť, nie adaptovať. S tým, čo vedel o možnostiach digitálneho filmu, si bol istý, že dokáže zachytiť každý obrázok Millerových knižiek s ich čiernobielymi líniami, a premeniť ich na filmové zábery: "Keď som ich čítal, cítil som, že sú dokonalé presne také, aké sú. Páčilo sa mi, že dialógy neznejú ako filmové dialógy, a že obraz nie je ako to, čo poznáte z filmov, všetko je úplne iné a nepredvídateľné. Chcel som to preniesť na plátno presne, nie urobiť Rodriguezov film. Vedel som, že s modernou digitálnou technikou, svetlom, kamerou a efektmi, sa to dá urobiť".

Rodriguez čakal, že Miller bude k tomu skeptický, a aj bol. Miller vraví: "Zaujalo ma to, ale chránil som si svoje dieťa". Rodriguez sa nevzdával a rozhodol sa dokázať mu, že vie film nakrútiť tak, aby nestratil ducha jeho knižiek: "Vedel som, čo bude treba na to presvedčiť ho, lebo viem, čo by bolo treba, keby niekto vzal niektorú z vecí, čo som napísal ja. Musel som mu ukázať, že to bude fungovať aj na plátne".

Na vlastné riziko a náklady nakrútil niekoľko scén, aby mu ukázal, čo má na mysli, a potom mu v bare na Manhattane na laptope ukázal svet Sin City vo filmovej podobe: "Frank bol ohromený, veľmi sa mu to páčilo". Potom mu Rodriguez poslal scenár, ktorý napísal, aby videl, že jeho duch jeho komiksu bude v bezpečí: "K napísaniu scenára sa však nehlásim, ja som len prepísal, čo bolo v jeho knižkách. Prepísal som tri príbehy - "The Hard Goodbye", "The Big Fat Kill" a "That Yellow Bastard". Vedel som, že Frank sa už pri spolupráci s filmármi popálil, preto som tvorivý proces obrátil. Povedal som mu - nepodpíšme zmluvu, ja najskôr so svojim štábom a pár kamošmi hercami (Josh Hartnett a Marley Sheltonová) nakrútim úvodnú scénu, dodáme vizuálne efekty, napíšem hudbu a vytvoríme úvodné titulky. O týždeň budeš môcť vidieť úvod filmu a rozhodneš sa, či chceš pokračovať. Veril som, že Frankovi sa bude páčiť, čo uvidí, pretože inak by mal iba krátky film na ukazovanie svojim priateľom. On nám však dal povolenie pokračovať".

Úvodnú scénu nakrútili len za desať hodín, a Josh Hartnett vraví: "Robert nám povedal, že potrebuje Franka presvedčiť, a ja som bol k dispozícii. Vedeli sme, že je to pokus, a ak to vyjde, budeme robiť film. Predtým som komiks nečítal, ale keď som si ho prezrel, vedel som, o čo Robertovi ide. Muži sú nebezpeční, ženy sú oblečené v koži, je to fantaskný moderný film noir dovedený do extrému. Na filmovom plátne doteraz nič také nebolo".

Miller vraví: "Keď som to uvidel, bol som ohromený. Uvedomil som si, že Robert je tvorivá lokomotíva a vie zostať verný duchu knižky, že vnútorne pochopil jej svet".

Keď už Rodriguez Millera získal, chcel, aby bol ústrednou postavou projektu: "Frankova  prítomnosť na placi bola nenahraditeľná kvôli zachovaniu autenticity jeho príbehov, nechcel som však, aby tam bol len ako tvorca predlohy. Chcel som ho ako spolurežiséra, aby herci a štáb počuli, čo im chce povedať". Rodriguez sa rozhodol podeliť sa o režisérske miesto, hoci si to vyžadovalo obete. Aby sa vyhol porušeniu pravidiel odborov, ktoré vravia, že film môže mať iba jedného režiséra, musel vystúpiť z odborárskej organizácie režisérov Director`s Guild of America, a zaistil tak Millerovi režisérsky kredit: "V tom čase som nevedel, že je proti pravidlám mať dvoch režisérov, ale bol som si istý, že toto je cesta, ako vytvoriť najlepší film. Frank je jediný človek, ktorý naozaj bol v Sin City. Vie všetko o ňom a jeho postavách, vlastne ho celé roky režíroval, len namiesto kamier a hercov používal pero a papier. Má vrodený vizuálny štýl rozprávania, a dokázal sa veľmi rýchlo zžiť s technikou filmovania".

O režisérskych odboroch Rodriguez vraví: "Nechceli, aby som sa ako zabehnutý režisér dal dokopy s nováčikom. To podľa ich pravidiel, ktoré sú mimochodom hrubé ako telefónny zoznam, nie je dovolené. Keď týždeň pred začiatkom nakrúcania na dvere zaklopali ľudia z DGA a chceli nás zrušiť, nechcel som, aby k tomu došlo. Pre mňa Frank nebol začínajúci režisér, keď čítate jeho príbehy tak vidíte, že sú to najlepšie napísané, nasnímané, zahrané, zostrihané a zrežírované filmy, aké ste kedy videli. On len režíroval na papieri - komiks je film na papieri, obraz za obrazom, scéna za scénou. DGA povedali nie, tak som vystúpil. Niekedy musíte porušiť pravidlá, aby ste urobili niečo nové a výnimočné".

Miller bol rád, že má naďalej kontrolu nad svojim výtvorom: "Toto je najvernejší preklad komiksu z papiera na plátno, aký ste videli. Mohli sme robiť to, čo si doteraz režiséri filmových komiksov dovoliť nemohli - úsečné dialógy, rýchle skoky z obrazu na obraz. Myslím, že všetci budú prekvapení, aký odlišný je Sin City od ostatných filmov".

Tak ako všetky mestá, aj Sin City vzniklo najskôr ako nákres, tentoraz v knižkách Franka Millera. S presnou a pôsobivou predlohou na papieri Rodriguez musel hľadať spôsob, ako ju preniesť na filmové plátno. Ako kameraman a expert na vizuálne efekty vedel, že bude musieť zájsť až na hranice súčasných možností digitálnej techniky, aby vytvoril obraz verne zachycujúci imidž komiksu Sin City: "Šlo o to zachytiť to, čo je vizuálne zaujímavé v tých samotných knižkách. Všetko sa muselo nakrúcať na zelenom pozadí, pretože vizuály a nasvietenie Frankových obrazov je fyzicky nemožné." Na podobnú úlohu bol Rodriguez pripravený aj vďaka svojmu predošlému projektu, trilógii "Spy Kids - Dvaja pátrači". Použil HD kamery s vysokým rozlíšením a snímal hercov na zelenom pozadí, aby neskôr skúsení experti na špeciálne efekty doplnili počítačom vytvorené scény pozadia, naskicované podľa Millerových obrázkov. Práve tento postup Millera zaujal: "Práca so zelenou plochou a neskoršie dopĺňanie kresleného pozadia je veľmi podobné kresleniu komiksu, je to takisto proces dopĺňania prvkov a dotvárania konečného obrazu. Presne ako kreslenie na papieri."

Robert Rodriguez v mladosti tiež kreslil komiksy, súhlasí: "Nakrúcanie so zelenou plochou je rovnaké, akoby ste najskôr nakreslili postavu s výkonom herca, a potom ju doplníte prostredím mesta, vytvoreným počítačom. To nám vlastne umožnilo sústrediť sa viac na prácu hercov na svojich postavách. Nemuseli sa toľko sústrediť na okolie, ktoré tam vlastne vôbec nebolo."

Rodriguez mal výhodu aj v tom, že mohol využiť svoje vlastné štúdio na špeciálne efekty s názvom Troublemaker: "Umožňuje nám to pracovať mimo systému veľkých štúdií, ale mať pritom potrebné prostriedky. Je to miesto, kde nemusíte prosiť o dovolenie robiť to, čo chcete. Raz nás prišiel navštíviť Francis Ford Coppola a povedal, že mal tento istý sen so svojou spoločnosťou Zoetrope - pracovať s rôznymi umelcami na rozličných projektoch. Na práci kresliča sa mi páči, že hocičo si predstavíte, môžete to preniesť na papier. Teraz robím to isté na vyššej úrovni a vo väčšej dokonalosti, ale stále je to rovnaký tvorivý proces."

Pre väčšinu hercov bolo nakrúcanie pred zeleným pozadím v štúdiu Troublemaker nezvyčajná skúsenosť. Všetci sa tu stretli a stvárňovali svoje postavy len s osobnými rekvizitami a na minimálnych scénach, niekedy dokonca aj ich herecký partner v scéne bol len na zelenom pozadí, takže ich hlavnou inšpiráciou boli kresby z Millerových knižiek.

Keď herci nahrali akciu pred zeleným pozadím, nastúpil tím expertov na vizuálne efekty. Rodriguez prevádzal Millerove knižky obrázok po obrázku do podoby počítačových storyboardov, ktoré sa neskôr postupne dotvárali. Zámerom bolo spojiť fotorealistický obraz s kresleným, ale kľúčové bolo nájsť rovnováhu. Prácou so svetlom a kamerou sa Rodriguez hral so siluetami, tieňmi a kontrastmi, a rozhodol sa pridať aj niekoľko farebných odtieňov do inak kontrastného obrazu.