PREVIEW: SIN CITY: MESTO HRIECHU |
PREVIEW: SIN CITY: MESTO HRIECHU |
Vitajte v Sin City - Meste hriechu. Toto mesto patrí tvrdým, skorumpovaným a sklamaným ľuďom. Niektorí ho označujú ako temné miesto, iní ako svoj domov. Skazení policajti, sexy dámy noci, zúfalí zločinci. Niektorí hľadajú pomstu, iní túžia po vykúpení, ďalší chcú z oboch trochu. Je to miesto pre neobvyklých a nedobrovoľných hrdinov, ktorí sa pokúšajú urobiť dobrú vec v meste zla, ktoré o to nestojí. Ich drsné a napínavé príbehy sú námetom nového filmu dvojice režisérov Roberta Rodrigueza a Franka Millera, a hosťujúceho režiséra Quentina Tarantina. S vervou sebe vlastnou preniesli príbehy temného mesta priamo zo stránok úspešného komiksu, využili najmodernejšie vizuálne efekty a vytvorili strhujúci film bez toho, aby stratil grafickú podobu a dynamiku kresleného komiksu. Je tvorený svetlom a tieňmi, úsečnými dialógmi a vizuálnou nápaditosťou.
Sin City, Mesto hriechu, pôvodne existovalo v čierno-bielej podobe. Je to svet drsný zvonka i zvnútra, osvetľujú ho len občasné záblesky svetla. Je to mesto hlbokých kontrastov medzi ľuďmi skorumpovanými, túžiacimi po moci a nehodnými spásy, a tými, ktorí sa ešte končekmi prstov držia morálky, nádeje a túžby po láske. Mesto plné zla, ale i pulzujúce vášňami a emóciami. Komiks "Sin City" vznikol v roku 1991 vo fantázii autora Franka Millera a stal sa jedným z najlepšie hodnotených výtvorov svojho žánru. Frank Miller si ako revolucionár sveta komiksu získal uznanie fanúšikov i expertov svojimi predošlými príbehmi "Daredevil", novým Batmanovym príbehom "The Dark Knight Returns", a neskôr novými hrdinami Elektrou a Roninom. V "Sin City" však nie sú žiadni superhrdinovia. Len tvrdí chlapi, ťažké prípady, zbrane, ženy, milenci a zatratenci, ktorí sa chcú dožiť rána. Jeho výrazný grafický štýl oslovil a strhol aj tých, ktorí predtým nevedeli, čo je komiks. Vychádza z tradície noir filmov 40.a 50.rokov a odhaľuje temné podsvetie nemilosrdného mesta, v ktorom rozhovory pozostávajú z úsečných výrokov, zločinci unikajú spravodlivosti a všade tepe spodný prúd hnevu a sexuálnych vášní.
Millerovi muži sú samý sval, ženy sú stelesnením krásy, zvodnosti a nevypočítateľnosti, a mesto je bludiskom temných uličiek. Ak však bolo niečo, čo Miller urobiť nechcel, tak to bolo nakrútiť hollywoodsky film. Vedel, že ten by ho prinútil ku kompromisu, oslabeniu jeho vízie, práve vďaka ktorej sa "Sin City" stal takým fenoménom: "Na začiatku som myslel, že to vôbec nepôjde. Nie, že by príbehy nefungovali ako film, ale že by filmový priemysel nebol schopný prijať ich bez toho, aby ich zmenil na niečo, čím nie sú." Potom však došlo k osudovému stretnutiu s režisérom Robertom Rodriguezom, a Miller vraví: "Vravel som si, mám svoj komiks a nepotrebujem svoje dieťa dávať niekomu inému. Toho som sa držal až dovtedy, kým Robert nezačal uháňať najskôr môjho právnika, potom vydavateľa, a nakoniec i mňa, až kým ma nezlákal."
Režisér Robert Rodriguez sa nikdy nebál rizika, a komiks "Sin City" ho zaujal okamžite: "Priam vyskakoval z police v obchode, pretože je vizuálne úplne iný ako všetky ostatné. Okamžite ma strhol, zaujali ma tie príbehy padlej morálky, túžby po spáse a láske, odohrávajúce sa v temnom meste, ktoré je vlastne hlavnou postavou".
Mladý režisér sa rozhodol preniesť Millerovu víziu Sin City na filmové plátno - preniesť, nie adaptovať. S tým, čo vedel o možnostiach digitálneho filmu, si bol istý, že dokáže zachytiť každý obrázok Millerových knižiek s ich čiernobielymi líniami, a premeniť ich na filmové zábery: "Keď som ich čítal, cítil som, že sú dokonalé presne také, aké sú. Páčilo sa mi, že dialógy neznejú ako filmové dialógy, a že obraz nie je ako to, čo poznáte z filmov, všetko je úplne iné a nepredvídateľné. Chcel som to preniesť na plátno presne, nie urobiť Rodriguezov film. Vedel som, že s modernou digitálnou technikou, svetlom, kamerou a efektmi, sa to dá urobiť".
Rodriguez čakal, že Miller bude k tomu skeptický, a aj bol. Miller vraví: "Zaujalo ma to, ale chránil som si svoje dieťa". Rodriguez sa nevzdával a rozhodol sa dokázať mu, že vie film nakrútiť tak, aby nestratil ducha jeho knižiek: "Vedel som, čo bude treba na to presvedčiť ho, lebo viem, čo by bolo treba, keby niekto vzal niektorú z vecí, čo som napísal ja. Musel som mu ukázať, že to bude fungovať aj na plátne".
Na vlastné riziko a náklady nakrútil niekoľko scén, aby mu ukázal, čo má na mysli, a potom mu v bare na Manhattane na laptope ukázal svet Sin City vo filmovej podobe: "Frank bol ohromený, veľmi sa mu to páčilo". Potom mu Rodriguez poslal scenár, ktorý napísal, aby videl, že jeho duch jeho komiksu bude v bezpečí: "K napísaniu scenára sa však nehlásim, ja som len prepísal, čo bolo v jeho knižkách. Prepísal som tri príbehy - "The Hard Goodbye", "The Big Fat Kill" a "That Yellow Bastard". Vedel som, že Frank sa už pri spolupráci s filmármi popálil, preto som tvorivý proces obrátil. Povedal som mu - nepodpíšme zmluvu, ja najskôr so svojim štábom a pár kamošmi hercami (Josh Hartnett a Marley Sheltonová) nakrútim úvodnú scénu, dodáme vizuálne efekty, napíšem hudbu a vytvoríme úvodné titulky. O týždeň budeš môcť vidieť úvod filmu a rozhodneš sa, či chceš pokračovať. Veril som, že Frankovi sa bude páčiť, čo uvidí, pretože inak by mal iba krátky film na ukazovanie svojim priateľom. On nám však dal povolenie pokračovať".
Úvodnú scénu nakrútili len za desať hodín, a Josh Hartnett vraví: "Robert nám povedal, že potrebuje Franka presvedčiť, a ja som bol k dispozícii. Vedeli sme, že je to pokus, a ak to vyjde, budeme robiť film. Predtým som komiks nečítal, ale keď som si ho prezrel, vedel som, o čo Robertovi ide. Muži sú nebezpeční, ženy sú oblečené v koži, je to fantaskný moderný film noir dovedený do extrému. Na filmovom plátne doteraz nič také nebolo".
Miller vraví: "Keď som to uvidel, bol som ohromený. Uvedomil som si, že Robert je tvorivá lokomotíva a vie zostať verný duchu knižky, že vnútorne pochopil jej svet".
Keď už Rodriguez Millera získal, chcel, aby bol ústrednou postavou projektu: "Frankova prítomnosť na placi bola nenahraditeľná kvôli zachovaniu autenticity jeho príbehov, nechcel som však, aby tam bol len ako tvorca predlohy. Chcel som ho ako spolurežiséra, aby herci a štáb počuli, čo im chce povedať". Rodriguez sa rozhodol podeliť sa o režisérske miesto, hoci si to vyžadovalo obete. Aby sa vyhol porušeniu pravidiel odborov, ktoré vravia, že film môže mať iba jedného režiséra, musel vystúpiť z odborárskej organizácie režisérov Director`s Guild of America, a zaistil tak Millerovi režisérsky kredit: "V tom čase som nevedel, že je proti pravidlám mať dvoch režisérov, ale bol som si istý, že toto je cesta, ako vytvoriť najlepší film. Frank je jediný človek, ktorý naozaj bol v Sin City. Vie všetko o ňom a jeho postavách, vlastne ho celé roky režíroval, len namiesto kamier a hercov používal pero a papier. Má vrodený vizuálny štýl rozprávania, a dokázal sa veľmi rýchlo zžiť s technikou filmovania".
O režisérskych odboroch Rodriguez vraví: "Nechceli, aby som sa ako zabehnutý režisér dal dokopy s nováčikom. To podľa ich pravidiel, ktoré sú mimochodom hrubé ako telefónny zoznam, nie je dovolené. Keď týždeň pred začiatkom nakrúcania na dvere zaklopali ľudia z DGA a chceli nás zrušiť, nechcel som, aby k tomu došlo. Pre mňa Frank nebol začínajúci režisér, keď čítate jeho príbehy tak vidíte, že sú to najlepšie napísané, nasnímané, zahrané, zostrihané a zrežírované filmy, aké ste kedy videli. On len režíroval na papieri - komiks je film na papieri, obraz za obrazom, scéna za scénou. DGA povedali nie, tak som vystúpil. Niekedy musíte porušiť pravidlá, aby ste urobili niečo nové a výnimočné".
Miller bol rád, že má naďalej kontrolu nad svojim výtvorom: "Toto je najvernejší preklad komiksu z papiera na plátno, aký ste videli. Mohli sme robiť to, čo si doteraz režiséri filmových komiksov dovoliť nemohli - úsečné dialógy, rýchle skoky z obrazu na obraz. Myslím, že všetci budú prekvapení, aký odlišný je Sin City od ostatných filmov".
Tak ako všetky mestá, aj Sin City vzniklo najskôr ako nákres, tentoraz v knižkách Franka Millera. S presnou a pôsobivou predlohou na papieri Rodriguez musel hľadať spôsob, ako ju preniesť na filmové plátno. Ako kameraman a expert na vizuálne efekty vedel, že bude musieť zájsť až na hranice súčasných možností digitálnej techniky, aby vytvoril obraz verne zachycujúci imidž komiksu Sin City: "Šlo o to zachytiť to, čo je vizuálne zaujímavé v tých samotných knižkách. Všetko sa muselo nakrúcať na zelenom pozadí, pretože vizuály a nasvietenie Frankových obrazov je fyzicky nemožné." Na podobnú úlohu bol Rodriguez pripravený aj vďaka svojmu predošlému projektu, trilógii "Spy Kids - Dvaja pátrači". Použil HD kamery s vysokým rozlíšením a snímal hercov na zelenom pozadí, aby neskôr skúsení experti na špeciálne efekty doplnili počítačom vytvorené scény pozadia, naskicované podľa Millerových obrázkov. Práve tento postup Millera zaujal: "Práca so zelenou plochou a neskoršie dopĺňanie kresleného pozadia je veľmi podobné kresleniu komiksu, je to takisto proces dopĺňania prvkov a dotvárania konečného obrazu. Presne ako kreslenie na papieri."
Robert Rodriguez v mladosti tiež kreslil komiksy, súhlasí: "Nakrúcanie so zelenou plochou je rovnaké, akoby ste najskôr nakreslili postavu s výkonom herca, a potom ju doplníte prostredím mesta, vytvoreným počítačom. To nám vlastne umožnilo sústrediť sa viac na prácu hercov na svojich postavách. Nemuseli sa toľko sústrediť na okolie, ktoré tam vlastne vôbec nebolo."
Rodriguez mal výhodu aj v tom, že mohol využiť svoje vlastné štúdio na špeciálne efekty s názvom Troublemaker: "Umožňuje nám to pracovať mimo systému veľkých štúdií, ale mať pritom potrebné prostriedky. Je to miesto, kde nemusíte prosiť o dovolenie robiť to, čo chcete. Raz nás prišiel navštíviť Francis Ford Coppola a povedal, že mal tento istý sen so svojou spoločnosťou Zoetrope - pracovať s rôznymi umelcami na rozličných projektoch. Na práci kresliča sa mi páči, že hocičo si predstavíte, môžete to preniesť na papier. Teraz robím to isté na vyššej úrovni a vo väčšej dokonalosti, ale stále je to rovnaký tvorivý proces."
Pre väčšinu hercov bolo nakrúcanie pred zeleným pozadím v štúdiu Troublemaker nezvyčajná skúsenosť. Všetci sa tu stretli a stvárňovali svoje postavy len s osobnými rekvizitami a na minimálnych scénach, niekedy dokonca aj ich herecký partner v scéne bol len na zelenom pozadí, takže ich hlavnou inšpiráciou boli kresby z Millerových knižiek.
Keď herci nahrali akciu pred zeleným pozadím, nastúpil tím expertov na vizuálne efekty. Rodriguez prevádzal Millerove knižky obrázok po obrázku do podoby počítačových storyboardov, ktoré sa neskôr postupne dotvárali. Zámerom bolo spojiť fotorealistický obraz s kresleným, ale kľúčové bolo nájsť rovnováhu. Prácou so svetlom a kamerou sa Rodriguez hral so siluetami, tieňmi a kontrastmi, a rozhodol sa pridať aj niekoľko farebných odtieňov do inak kontrastného obrazu.
Interiérové nakrúcanie pred zeleným pozadím prebehlo celé v štúdiu Troublemaker, ale potom prišli na rad ostatné špeciálne efekty. Tu Rodriguez pri výbere firmy urobil neobvyklé rozhodnutie - namiesto výberu jedinej si pre každý z troch príbehov filmu zvolil inú firmu. To umožnilo každému príbehu vytvoriť si svojský a odlišný vizuál. Efekty v prvom príbehu "The Hard Goodbye" vytvárala firma Hybride Technologies (Spy Kids), druhý "The Big fat Kill" dotvorila Café FX (Kapitán oblohy a svet budúcnosti, Blade 3), a tretí "That Yellow Bastard" firma The Orphanage (Deň potom). V každom z príbehov bolo viac než 600 špeciálnych vizuálnych efektov.
Prekvapením pri nakrúcaní bolo, keď sa v štúdiu objavil Rodriguezov kamarát, režisér Quentin Tarantino. Ten prišiel na Robertovo pozvanie, a za honorár jeden dolár nakrútil jednu sekvenciu v príbehu "The Big Fat Kill". Obaja kamoši spolu už pracovali na filmoch "Desperado", "Štyri izby" a "Od súmraku do úsvitu", a Rodriguez nedávno zložil hudbu k Tarantinovmu filmu "Kill Bill 2" - tiež za honorár jeden dolár. Už dlhšie však medzi obomi trvá nezhoda v tom, či budúcnosť kinematografie leží vo filme či digitálnom videu. Aby podporil svoj názor, Rodriguez Tarantinovi ukázal niekoľko vizuálnych experimentov, ktoré nakrútil pre Sin City. Tarantino vraví: "Bol to môj prvý pohľad na to, ako ten svet mohol vyzerať na filme, a povedal som si - bože, oni naozaj robia tie kontúry mesta a siluety, ktoré tak obdivujem, a tie svetlá, uhly kamery, všetko... Bol som ohromený."
Rodriguez dokonca ponúkol Tarantinovi možnosť stráviť deň nakrúcania ako "hosťujúci režisér": "Vedel som, že ho to zaujme, a bude mať výbornú šancu možnosť prísť do štúdia a vidieť, ako sa pracuje s hercami v digitálnom vesmíre. Plus ja nakrúcam veľmi rýchlo, takže keďže bol s nami deň, ako keby tam bol týždeň, urobili sme toho veľa."
Tarantino nakoniec režíroval sekvenciu príbehu "The Big Fat Kill", v ktorej Dwight a Jackie Boy idú autom v daždi a Dwight je presvedčený, že mŕtvy Jackie Boy sa s ním rozpráva. Rodriguez o tom hovorí: "Quentin dostal voľnú ruku. Chceli sme, aby tá scéna mala jeho rukopis. Vedel som, že vytvorí niečo výnimočné, a on sa tak pripravil, že sme s Frankom vyzerali ako dvaja amatéri. Mal všetko rozkreslené, a prinútil Clivea Owena hovoriť celý dialóg naživo. Clive preto musel ísť von zo štúdia a naučiť sa z pamäti svoj text, ktorý mal nahrávať až neskôr pri post synchrónoch. Quentina však prekvapil, keď sa o päť minút vrátil s tým, že už ho vie. A vedel ho bezchybne celý."
Medzitým už Tarantino uznáva výhody využitia digitálneho formátu: "Robert nemohol vybrať scénu vhodnejšiu na ilustrovanie jeho výhod. Máte hustý dážď, bubnujúci na auto, tony vody padajú na sklá, a chcete mať zachytenú každú kvapku, ako keby bola nakreslená. Uvedomil som si, že keby som to nakrúcal na film, príprava a nakrúcanie by trvalo celé veky, a zvuk by bol otrasný. Tu však šlo len o prípravu scény a výkon hercov. Bola to naozaj poučná skúsenosť a navyše zábava."
Napriek úspechu tejto ich spolupráce má Rodriguez už do budúcna vyššie nároky: "Keď budeme spolu niečo robiť nabudúce, cena sa zdvojnásobí. Budú to dva doláre."