|
PREVIEW: INÉ SVETY |
PREVIEW: INÉ SVETY |
„Iné svety“ je nový slovensko-český celovečerný dokumentárny film, ktorý hovorí o originalite v čase globalizácie v jednom z kútov Európskej únie, v regióne Šariš. Film má podtitul „made in Šariš“ a podľa popisku autorov prináša príbehy „6. hrdinov na konci sveta, na konci globalizovaného sveta.“
Režisér Marko Škop hovorí o Šariši ako o jednom z malých Babylonov našej planéty. „Veľké Babylony sú New York či Paríž, no pestrý mix národov a náboženstiev na tomto teritóriu sa tvoril historicky relatívne pomaly, tradične, no hlavne v úzadí. Tento kraj má osobitý šarm aj preto, lebo leží na hranici medzi západnou a východnou Európou, je svojskou hranicou medzi západným racionálnym individualizmom a východnou expresívnou emocionalitou. To môže byť jeden z dôvodov, prečo sú východniari trochu iní, alebo aj prečo sa im hovorí „šaľeni vichodňari“.
Film Iné svety vypovedá o priestore, ktorý mení svoju podobu. Podľa Škopa: „Vytráca sa originalita tradičných spoločenstiev, no my sme sa na druhej strane snažli zobraziť nádheru individuálnej originality, ktorá je vlastná zaujímavému autentickému človeku.“ Vo filme sa rozvíjajú príbehy 6. výrazne odlišných ľudí. „Keďže chceme hovoriť o „iných svetoch“, musíme postaviť aj rozmanitú škálu týchto svetov,“ hovorí Škop. „Inak vnímajú súčasnosť a seba v nej, teda svoju identitu Šarišania, Rusíni, Rómovia či Židia.“
|
|
|
Film sa začína obrazom 84-ročného Jána Lazoríka z Krivjan, ktorý najsilnejšie vyjadruje boj o identitu tradičných spoločenstiev v globálnom svete. Lazorík vystúpi na zrúcaninu Šarišského hradu, kde hovorí: „Som tu, aby som z tejto výšiny ako biblický prorok Izaiáš vykričal záhubu a omyl dnešného ľudstva. Napríklad v mojej dedine vydávajú školáci časopis s básňami: Nás je päť, máme vnadnú pleť, pijeme Pepsi, chceme byť sexi. Ide o vzdaľovanie sa od princípu a zmyslu, načo bol stvorený svet a človek v ňom.“
Režisér Škop o tejto scéne hovorí: „Emócia v úvodnej sekvencii predznačuje, že sme sa snažli urobiť film aj trochu múdry, aj trochu vtipný. Iné svety je aj film absurdný, do tej miery ako je absurdný sám život. No v konečnom dôsledku divák uvidí láskavý pohľad na východné Slovensko, aj keď je to chvíľami pohľad naozaj veľmi, veľmi smutný.“
Postavám filmu však nechýba humor. Napríklad rusínsky karikaturista Fedor Vico predstavuje vo filme kresbu: New York, Paríž, Veľký Šariš. Okomentuje ju slovami: “V New Yorku majú Sochu soobody, Paríž symbolizuje Eiffelovka a tu sa robí pivo. Aj keď sú to miesta rovnocenné, predsa len ten Šariš je asi najvýznamnejší, lebo ľudia netúžia po slobode, ani po kultúre, ľudia sú proste smädní.“ Vico vo filme vzápätí nakreslí vtip, na ktorom ujko na lavičke odpovedá reportérovi: „V našej dedine už nijakí Rusíni nežijú. Všetci odišli do Európy. Ale pre istotu sa ešte popozerajte do krčmy!“
Kameramanom filmu bol Jano Meliš: „Film bol pre mňa spoznaním sveta, ktorý pomyselne začínal na poslednej pumpe v Poprade a tiahol sa ďalej na východ. A bol to a je to iný svet, ako som poznal. Situácie, ktoré sme pri nakrúcaní zažili sa dajú zažiť len na východe a my sme sa ich snažili aspoň čiastočne dostať aj do filmu. Napríklad zážitkom bola pre mňa jazda na futbalový zápas s Fedorom Vicom v jeho tridsaťročnej Octavii, keď sa v jednej zákrute pri natáčaní otvorili moje dvere a ja som s kamerou visel von. Na to sa nezabúda.“
Podľa strihača Františka Krähenbiela: „Som veľmi rád, že ešte sú na zemi svety, ktoré Marko Škop nazýva „praštené“. V nich sa cítim dobre.“ K výrobe filmu kameraman Meliš dodáva: „Film sme pôvodne chceli nakrúcať na super 16mm film a prekopírovať ho na 35mm film. Ale vzhľadom na náročnosť a nedostatočné finančné možnosti, rozhodli sme sa film nakrútiť na miniDV kameru, s využitím „25p progressive mode“. Po farebných korekciách v AVI Štúdiu, sme vo firme MIRAGE spravili filmrecording na 35mm intermediát a následne kópie na Barrandove. Tento postup nám umožnil využiť množstvo materiálu pri natáčaní a zároveň aj vyrobiť 35mm kópiu pre kiná."
|
|
|
O produkcii
3 a pol roka trvala práca na filme od prvého námetu po výslednú verziu v kinách. Rok a pol do konca roka 2003 sa robili rešerše a príprava scenáristického konceptu filmu. Projekt získal Cenu Tibora Vichtu za najlepší scenár k dokumentárnemu filmu. Nasledujúci rok a pol prebiehalo kontinuálne nakrúcanie, pričom niektoré príbehy postáv ovplyvnil aj vývoj a peripetie v ich životoch za daný čas. Ešte počas nakrúcania sa rozbehli postprodukčné práce, ktoré sa dokončili koncom roka 2005.
Premiéra filmu v Bratislave je 15. februára a v Prešove 17. februára 2006. Televízna premiéra je plánovaná na rozhranie marca a apríla v Českej televízii. Iné svety vznikli ako koprodukčný film slovenskej spoločnosti Artileria a českého Studia Mirage. Český partner sa výraznou mierou podieľal na prepise digitálneho záznamu na 35mm kópiu, aby sa film mohol premietať v kinách. Na koprodukčných rokovaniach spolupracoval dokumentarista Filip Remunda, autor známeho filmu o falošnom hypermarkete Český sen.
O postavách filmu
O hlavnej postave filmu Jánovi Lazoríkovi z obce Krivany režisér Marko Škop hovorí: „Vo veku 84 rokov nosí v sebe atómové baterky. Má filozofiu o zmysle stvorenia v rozmanitosti. Tak ako v prírode existuje biodiverzita, všade iný kriačik, vtáčik, chrobáčik, tak aj skupiny ľudí sa od seba líšili a mohli na sebe všade obdivovať vždy niečo iné, iný jazyk, oblečenie, zvyk. Za dnešný rovnaký konzumný spôsob života Lazorík viní veľkomestských umelcov, cirkev a televízne sprostosti.“ Ján Lazorík je posledný, kto na svete tancuje zvláštny miestny ľudový tanec „ovčí zdych“, v ktorom napodobňuje zomieranie ovce. Všetka jeho neskutočná energia smeruje k uchovaniu toho, čo sa ešte dá.
Rusín Fedor Vico ťažko prežíva skutočnosť, že pomerne početná rusínska národnosť sa vytráca vo väčšinovej spoločnosti. Vico deklaruje márnosť zápasu rusínskej obrody a sleduje asimiláciu rusínskeho „holubičieho národa“, ktorý sa o sebauvedomenie vôbec nestará. Napriek tomu to Vicovi nedá a angažuje sa. Napríklad aj tým, že trénuje rusínsky žiacky futbalový klub Karpatia, v ktorom však paradoxne dnes väčšinu hráčov tvoria rómski chlapci.
|
|
|
Pred vojnou bol každý piaty obyvateľ Prešova Žid. Zo štyroch tisícok ich dnes ostalo 60. Katarína Hrehorčáková má kóšernú domácnosť, preto musí z času na čas cestovať 40 km do Košíc, kde je v prevádzke najbližšia kóšer predajňa. Ako sama hovorí: „Zaujímavé na tom je, že v Prešove sú hydinárske závody, kde chodia z Košíc kóšerne podrezávať kurčatá, vozia ich potom do Košíc, kam potom musím cestovať ja z Prešova, aby som také mäso mohla kúpiť. To mäso je asi dvakrát také drahé ako v akciách. Ľudia, ktorí nakupujú v hypermarketoch to asi ťažko pochopia, ale ja iné mäso použiť nemôžem.“ Gynekologička Katarína Hrehorčáková odrodila vo svojom živote stovky pôrodov, z toho len dve boli židovské deti. V čase globálnej dediny aj jej deti vycestovali za štúdiami do zahraničia a už sa do Prešova nevrátia. Všetko nasvedčuje tomu, že s odchodom jej generácie židovstvo v meste zanikne.
Róm Ignác Červeňák z dediny Svinia si odsedel 14 rokov v base za ľahké a ťažké ublíženie na zdraví. Dnes on sám robí pomocného policajta v jednej z najbiednejších rómskych osád na Slovensku. Vo svojich 40. rokoch začal robiť modernú rapovú hudbu, s ktorou by chcel preraziť. Červeňák vo filme spomína: „Keď ma počuli druhí, ako rapujem, tak povedali: To je nebezpečná pesnička, Číňani zo satelitu tak rapujú ako ty teraz.“ Jeho pesnička Apacuka fundaluka s videoklipom dokonca odznela v relácii Dekahity. Ignác Červeňák sa však stal slávnejším, keď udal úžerníkov z osady a reportáž o ňom sa dostala do správ TV Markíza. Televízna reportáž odznela, policajné vyšetrovanie sa zastavilo kvôli nedostatku dôkazov a proti Červeňákovi sa postavila celá osada, vrátane vlastného otca a brata. Sen o lepšom živote ako z televízie sa rozplynul v realite rómskeho skupinového života.
Dvojica, ktorá uzatvára okruh postáv filmu, je stvorená zo súčasnej generácie mladých ľudí: Folklorista Tono Triščík má mladú ženu a dieťa. Bývajú u rodičov, no jeho životným cieľom je mať vlastný byt na sídlisku. Slabo platená práca ho núti rozmýšľať nad tým, že odíde zarábať peniaze do zahraničia. „Folklór by mi tam určite chýbal,“ priznáva Triščík: „no človek musí vhupnúť do reality, aby zistil, ako to je.“
Stano Čorej je synom podnikateľa a veľa ľudí sa naňho pozerá cez prizmu peňazí. Stano je súčasný mladý moderný mestský človek. Skladá piesne a hrá na gitaru v poprockovej skupine Nuda. „Spočiatku názov Nuda bol len tak, ale postupne to nabralo význam toho života tu, človek sa nudí stále,“ hovorí Čorej. Jednotlivé príbehy postáv filmu Iné svety sa vzájomne prelínajú v štrukturovanej mozaike.
