NÁVRATY: PÁN SI NEŽELAL NIČ |
NÁVRATY: PÁN SI NEŽELAL NIČ |
Prekrásna scenéria Vysokých Tatier, hypermoderné hotely a neďaleko v malom mestečku stojí ošarpaný hotel, do ktorého hostia zavítajú už len výnimočne. Kedysi to tu vyzeralo celkom inak… Kaviareň, recepcia, široké schodiská, vkusne zariadené izby, sklenené lustre, kvety – to všetko je len prchavou spomienkou na zašlú slávu hotela. Neúprosný zub času však voľakedajšiu pýchu mesta už dávno naštrbil. Do tohto “dožívajúceho” hotelíka situovali tvorcovia (režisér Peter Solan a kameraman Vincent Rosinec) snímku Pán si neželal nič. Režisér si ako námet zvolil rovnomennú poviedku zo zbierky Polohlasom, ktorú napísal Peter Karvaš v rokoch 1939-1942.
V tejto snímke s tragikomickým akcentom sa Solan snažil ironizujúcim, ale zhovievavým pohľadom načrtnúť charakter malého bezvýznamného človeka. Človeka, ktorý sa už vzdal všetkých nádejí na veľkú životnú šancu. Napriek tomu sa ešte raz pokúsi o šťastie. Spomínanou postavou je pán Ctibor. Kedysi hotelový detektív – dnes vykonávajúci rôzne iné funkcie. Poslíček, nosič kufrov, manipulant so svetelnou reklamou na priečelí hotela. Občasný čašník. Ctibor - postava, ktorá zvádza neustály vnútorný boj – so sebou samým, s recepčným Mrázikom, jeho vonkajším protivníkom, či ďalšími zamestnancami hotela, ktorí si z neho robia posmech.
Okrem postavy pána Ctibora dali tvorcovia v spomínanom mikropríbehu zažiariť pestrej palete rôznych typov a charakterov. Zaujímavou postavou je napríklad recepčný – pán Mrázik. Všetko vie, o všetkom rozhoduje - hoci jeho kráľovstvom je len malý rohový pult recepcie. Mrázik - zvedavý mrzút, skúmajúci každého hosťa. Jeho vzhľad, verbálny i písomný prejav (“…podpísal sa ako prváčik…”, hovorí o hosťovi z tridsaťdvojky). Čas v stereotypnej práci si kráti aj analýzou nacionálií hostí (vraví: “…Ján Trpký? Môže sa niekto volať Ján Trpký…??”). Mrázikov charakter sa odráža aj v jeho neprístupnom výraze tváre. Tá je snímaná hlavne v polodetailoch či detailoch. Jeho pichľavé oči, pohŕdavo sa upierajúce na pána Ctibora. Skutočnosť, ktorá Ctibora mätie a vyvoláva v ňom len ešte väčšie pochybnosti o sebe samom.
Keď do hotela zavíta tajuplný hosť, pán Ctibor sa stane na jednu noc znovu hrdinom. Zdá sa mu, že môže zabrániť ohlásenej samovražde spomínaného hosťa. Z bezvýznamného sluhu sa stáva zanietený pomocník. Opäť sa zdá byť dôležitým. Dúfa, že dokáže svoju nepostrádateľnosť. Do akcie zapojí aj čašníčku Zuzku – prezentujúcu ženský živel v hoteli. Dobroprajná Zuzka, ktorá sa prostredníctvom svojho pôvabu snaží odradiť hosťa od smutných úmyslov. Nápomocným Ctiborovi je aj hotelový kuchár Kuruc - večne túžiaci po dobrodružstve. Taktiež jeho všetečný pomocník. Obaja kuchári sú veselej povahy, vymýšľajú rôzne žartíky. K ich absurdnému humoru patrí aj zbraň, ktorú čistia v hotelovej kuchyni uprostred pekáčov a hrncov. Doberajú si melancholického, večne zamysleného pána Ctibora, či jedinú ženu vo svojom okolí – čašníčku Zuzku.
Ako správny ironik však Karvaš nechal hosťa zomrieť. Snaha pána Ctibora bola márna. Poplietol si totiž čísla izieb a chránil niekoho, kto to vôbec nepotreboval. Hosťa -“dvadsaťtrojku” namiesto “tridsaťdvojky”. Po dramatických nočných udalostiach prišlo tragikomické rozuzlenie. Pán Ctibor sa opäť ocitol vo svojej všednej bezvýznamnosti.
Na tvorbe filmu, ktorý vznikol roku 1970, participovali osvedčené herecké osobnosti. Do ústrednej úlohy – postavy pána Ctibora, “malého veľkého” človeka, obsadil režisér Jozefa Kronera. Vytvoril v nej presnú a plastickú hereckú štúdiu tragikomického charakteru. S profesionálnou rutinou zvládli zverené úlohy aj ďalší protagonisti. V role recepčného Mrázika sa predstavil český herec Otomar Korbelář. Ďalšieho recepčného stvárnil herec Jaroslav Rozsíval. Postavu čašníčky Zuzky skvelo zahrala vynikajúca, žiaľ, už nežijúca herečka Elena Pappová-Zvaríková. Mimoriadne citlivé, decentné a zbytočne neprehnané stvárnenie tejto postavy len dokazuje jej herecké kvality. Svojím civilným prejavom v tejto obsahovo nie bohatej úlohe potvrdila, že patrí do prvých radov slovenských hercov. V epizódnych úlohách hotelových hostí bolo možné spoznať Františka Dibarboru, Františka Zvaríka, Evu Krížikovú a Janu Gavalcovú. Posunutiu postáv kuchára a jeho pomocníka do roviny komična napomohlo aj herecké obsadenie - Viliamom Polónyim a Mariánom Labudom. Obaja predstavujú výrazné komické typy – v tejto snímke však doviedli svoj prejav až do roviny frašky.
V snímke sa opäť potvrdil súlad dvojice Karvaš – Solan. Ich doménou nie je komplikovaná vizuálna stránka diela, ale jednoduché riešenie, postavené na hercovi, dialógoch a vypointovaných epizódach. Takmer monotónny prúd udalostí pritom ešte zdôrazňuje rozpor medzi spustnutosťou prostredia a neobvyklosťou situácie, v ktorej sa ľudia citli. Hneď úvodný obraz evokuje výnimočnosť: telo prikryté bielou plachtou na nosidlách. Okamih, ktorý automaticky podnecuje divákovu zvedavosť. Napätie v snímke (napriek jej ľahkému komediálnemu ladeniu) nepoľavuje. Ku koncu filmu visí divácka pozornosť takmer na vlásku. Záverečná scéna, ktorá celý rébus s podivuhodným hosťom uzatvára, patrí k najsilnejším momentom filmu. Ctibor vnikne do izby mŕtvého hosťa so stereotypnou otázkou: “Pán si želal? Zistí, že “pán si neželal...” Vidí len jeho bezvládne telo, zažatú lampu, nahryznuté jablko. Tragické rozuzlenie príbehu, ktoré vráti Ctibora späť - do predchádzajúcej a tak nenávidenej malosti. Karvašov názov zbierky Polohlasom možno v tejto Solanovej snímke interpretovať ako tichú – vlastne len polohlasnú výpoveď o problémoch človeka, o rozporoch. V polohlase sa diskutuje o veciach. Polohlasne pôsobí aj statická kamera v tomto malom hoteli uprostred hôr.
Text vznikol ako seminárna práca VŠMU
Pán si neželal nič (SR, 1971, 73 min.)
Réžia: Peter Solan. Scenár: Peter Karvaš. Kamera: Vincent Rosinec. Hudba: Zdeněk Liška. Hrajú: Jozef Kroner, Otomar Korbelář, Jaroslav Rozsíval, Elena Pappová – Zvaríková, Viliam Polónyi, Marián Labuda, František Dibarbora, František Zvarík.