|
JARMUSCH, JAKUBISKO, TARKOVSKIJ |
JARMUSCH, JAKUBISKO, TARKOVSKIJ |
V našej novej rubrike (zatiaľ nepravidelnej) sa budeme venovať zaujímavým knižným titulom, ktoré by ste si ako filmoví nadšenci, nemali nechať ujsť. Nielen filmom je človek živý...
Jim Jarmusch – Interviews
Americká kniha vydaná v roku 2001 je jednou z najzaujímavejších publikácií o Jimovi Jarmuschovi vôbec – jedná sa o súbor sedemnástich rozhovorov, chronologicky zoradených podľa režisérovej tvorby, doplnený základnými bibliografickými a filmografickými údajmi.
Jarmusch sa stal komerčne najúspešnejším režisérom amerického nezávislého filmu, jeho diela sú vysoko cenené odbornou kritikou, zároveň si našli aj cestu k širšiemu spektru divákov. Ovplyvňuje množstvo mladých filmárov, je aj akýmsi sprostredkovateľom iného pohľadu na USA. Obsah knihy reflektuje jeho detstvo v Akrone, prvé stretnutia s filmami béčkovej produkcie, začiatky písania a štúdium. Je tu poukázané na okolnosti a vplyvy, ktoré formovali jeho nezameniteľný rukopis. Každý z rozhovorov zaznamenal iný autor, odlišujú sa teda nielen štýlom kladených otázok, ale aj oblasťou, do ktorej zasahujú. Občas sa preto stáva, že sa čitateľ stretne s duplicitne položenou otázkou, prípadne sa dozvedá informáciu, na ktorú natrafil pár strán predtým.
|
Režisér vyčerpávajúco odpovedá na klasické všeobecnejšie otázky, upresňuje vznik jednotlivých diel a poukazuje na dôležité momenty. Pútavo rozpráva aj o svojom cestovaní, názore na strelné zbrane, či talianskych robotníkoch a ich vzťahu k poézii 12. storočia. Poukazuje na veci a javy, ktoré sa dejú všade naokolo, mnohí filmári sú však natoľko zdeformovaní, že ich nedokážu vnímať. Text sa stáva najhodnotnejším, keď Jarmusch zoznamuje čitateľa so svojimi netradičnými postupmi a odhaľuje drobnosti, ktoré mnohokrát ostali neodhalené. Zisťujeme, že každý príbeh si píše sám pre konkrétneho herca, či dokonca píše na základe štruktúry príručky pre samurajov. Rovnako originálne napríklad skladá hold posledným indiánom z vyhynutého kmeňa tým, že necháva ich reč neotitulkovanú. Tieto špecifiká z neho robia osobnosť, s ktorou sú rozhovory hodnotné, zároveň však neotrelé a ľahko čitateľné. Charakteristické je to aj pre celú knihu, zostavovateľ Ludvig Hertzberg vybral najlepšie rozhovory, ktoré boli s Jarmuschom urobené.
Jedinými slabinami publikácie sú už spomenuté opakovanie otázok a obrazová príloha. Zrejme z ekonomických dôvodov sa v prostriedku knihy nachádzajú len štyri stránky, každá s jedinou fotografiou, zaberajúcou tretinu plochy.
Popasovanie sa s angličtinou pri tejto knihe určite nie je na škodu. Aj keď je text primárne určený fanúšikom a filmovým publicistom, Jarmuschove názory a pohľady určite oslovia každého, kto sa vážnejšie zaujíma o kinematografiu.
Publikáciu nájdete v knižnici Slovenského filmového ústavu.
Hertzberg Ludvig: Jim Jarmusch Interviews, University Press Of Mississippi, USA, 2001
Juraj Jakubisko
Profil Juraja Jakubiska je novým prírastkom do edície monografií významných tvorcov dejín slovenskej kinematografie - Orbis Pictus. Kniha Juraj Jakubisko ponúka komplexný pohľad na režisérovu tvorbu, vývoj výrazného autorského rukopisu a vytváranie si špecifickej poetiky a umeleckej estetiky.
|
Obaja autori – Michalovič aj Zuska sa zaoberajú teóriou estetiky, komplexnou problematikou umeleckého diela a filozofiou. V knihe upúšťajú od biografickej kritiky – nazerajú na dielo ako celok, interpretujú ho cez filozofiu Focaulta, či Deleuzea. Pokúšajú sa Jakubiskove filmy vyviazať z politicko-ideologických súvislostí, a ukázať ich v širšom kontexte.
Nosná časť publikácie je rozdelená do piatich kapitol, totožných s hlavnými fázami Jakubiskovej tvorby. Autori dôsledne skúmajú prvé režisérove filmárske kroky, upozorňujú na hľadanie vhodných vyjadrovacích prostriedkov a spôsobu spracovania motívov. Interpretáciou ranných diel poukazujú na všetky vplyvy, ktoré sformovali Jakubiska na osobnosť. Treba podotknúť, že veľký význam pripisujú štúdiu na FAMU v Prahe, kde si osvojil mnohé formálne postupy, ktoré sa postupne dajú badať v jeho neskoršej tvorbe. Okrem toho začal spolupracovať s nastupujúcimi osobnosťami československého filmu. Priestor, venovaný režisérovej „Zlatej ére“ je dostatočný, pri Jakubiskovej neskoršej tvorbe autori často odhaľujú nové rozmery, ktoré mnohým divákom unikli.
Kniha je uzatvorená pohľadom na posledný a asi najkontroverznejší film Post Coitum, prinášajúci nové formálne postupy a „cool estetiku“ ako ju nazývajú autori. Michalovič a Zuska tu postupujú opatrne. Ak v predchádzajúcich kapitolách bez obáv pristupovali hlavne k vizuálnej stránke, pri Post Coitum tak nerobia a odvolávajú sa na neprebádané možnosti digitálneho spracovania. Táto opatrnosť môže naznačovať aj to, že digitálna úprava Jakubiskovi nesvedčí. Bude režisér pokračovať v teritóriu novej estetiky aj pri ďalšej tvorbe? Pri tejto, navonok nevyslovenej otázke autori so svojim pohľadom končia a nechávajú odpovede na samotnom čitateľovi aj režisérovi. Publikáciu uzatvárajú anglickým resumé, filmografiou a výberovou bibliografiou.
Celá kniha je tak viac než len zhrnutím tvorby – popri nazbieraných údajoch a materiáloch autori dokázali vložiť do textu aj vlastné postoje a názory. Pred čitateľom už stojí len otázka, či dokáže vstúpiť do pojmového sveta autorov, a akceptuje tak nimi ponúkanú interpretáciu.
Michalovič P. – Zuska V.: Juraj Jakubisko, Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2005
Andrej Arseňjevič Tarkovskij: Krása je symbolem pravdy
„Okultizmus někdy znamenal pro Andreja zkratku k onomu světu. Během jedné spiritistické seance vstoupil do kontaktu s Borisem Pasternakem a ten mu oznámil, že natočí sedm filmú. „Jenom?“ řekl Andrej. „Ale dobrých,“ odpovědel Pasternak“. Tento komentár k filmu Chrise Markera Putovanie Andreja Arseňjeviča (1999) otvára rozsiahlu knihu rozhovorov, esejí, prednášok a iných textov jedného z popredných svetových režisérov – Andreja Arseňjeviča Tarkovskijho. Publikácia je venovaná pamiatke tohto nesmierne vzdelaného umelca, od ktorého úmrtia uplynie 29. decembra 2006 presne dvadsať rokov.
|
Kniha nazvaná „Krása je symbolem pravdy“ - jednou z jeho hlavných umeleckých ale aj životných myšlienok, má už na prvý pohľad zaujímavú koncepciu. Keďže ide zborník textov publikovaných rôznymi spôsobmi v rôznych jazykoch od roku 1967 až po súčasnosť, dala by sa očakávať snaha zostavovateľov o ich analýzy či komentáre. Pre dosiahnutie čo najväčšej autenticity textov chápaných ako dokument, však zvolili, premýšľanie inšpirujúce, mlčanie. Čitateľ sa nedočká ani interpretácii, predslovov či doslovov, ale len vysvetľujúcich a niekedy aj opravujúcich poznámok pod čiarou. Zostavovatelia sa vydali cestou Tarkovského slov, že každé umelecké dielo, je rovnako ako zázrak nevysvetliteľné.
Prvú z celkovo šiestich hlavných kapitol knihy tvoria rozhovory mapujúce režisérove myšlienky a názory v rozpätí skoro dvadsiatich rokov. Pri rozhovoroch so svojimi priateľmi/spolupracovníkmi, ale aj literátmi a kritikmi odkrýva svoje hodnotné premýšľanie o postavení a zmyslu života umelca v spoločnosti a zmyslu života ako takého. Divadlo, literatúra, film – cez všetky tieto disciplíny vysvetľuje svoje názory na umenie ako také. S veľkou zaangažovanosťou sa tak suverénne orientuje nielen v kinematografii, ale aj ďalších umeleckých smeroch. Rozpráva o svojich literárnych obľúbencoch a kriticky hľadí na, podľa jeho názoru, nekvalitných spisovateľov. Rovnaký model aplikuje aj pri režiséroch s tým, že sa jednoznačne vyzná k obdivu prác Roberta Bressona a Alexandra Dovženka. V rozhovoroch sa hlbšie venuje aj problematike filmu ako umenia, filmu ako výpovede pravdy. Práve pravda sa pre Tarkovského stala esenciou existencie. Nielen preto, že mal v Rusku neustále problémy uskutočňovať svoje predstavy (Andrej Rublev sa nemohol premietať, scenár Solarisu čakali mesiace schvaľovania z vyšších miest) vrcholiace až emigráciou do Talianska, ale aj pre jeho neoblomnú snahu tvoriť napriek ťažko prekonateľným bariéram. „Člověk nežije proto, aby byl šťasten. Jsou věci mnohem dúležitejší, než je šťěstí.“
Druhú kapitolu knihy tvoria eseje a zároveň ide spolu s prednáškami o filmovej réžii o najdôležitejšiu časť celej publikácie. Uvádza ju prvý Tarkovského pokus o teoretický výklad skúseností z nakrúcania Ivanovho detstva a Andreja Rubleva – nazvaný Zapečetěný čas. V tejto stati porovnáva umenie s vedou, vysvetľuje rozdiel zákonitostí filmu a literatúry a upozorňuje na to, že cieľom umenia nie je naučiť človeka žiť. „Umění nikdy neřešilo problémy, ono je ukazovalo. Umění proměňuje člověka, připravuje ho pro přijetí dobra, osvobodzuje duševní energii. V tom je jeho velké poslání.“ Z jeho slov je zrejmý duchovný rozmer, keď sám tvrdí, že pre človeka na ktorého dennodenne útočí konzumný/hmotný svet je najdôležitejší jeho duchovný rozvoj. Vo svojich ďalších úvahách uvažuje nad tým, čo je to vlastne film, v čom spočíva jeho osobitosť. Ako vysvetľujúci príklad uvádza legendárne predstavenie filmu bratov Lumierovcov – Príjazd vlaku z roku 1985. Ako je známe, pri projekcii v sále nastala panika a prví filmoví diváci začali hromadne opúšťať svoje sedadlá. „Připadá mi, že právě toto byl okamžik zrození filmového umění. Nešlo jen o snímací techniku nebo nový zpúsob reprodukce reality, nikoli. Zrodil se nový estetický princip.“ A tento princíp podľa Tarkovského spočíva v bezprostrednej schopnosti človeka, prvý krát v histórii kultúry, zmocniť sa času. Autorskú prácu na filme tak prirovnáva k tesaniu sochy z času. Čas zvečnený vo svojich faktických formách a prejavoch chápe ako hlavný princíp filmu a filmového umenia. Z toho usudzuje, že zo všetkých iných druhov umenia je filmu najbližšia hudba, pre ktorú je problém času rovnako základný.
Kniha – dokument, ako je možné nazvať tento súbor zásadných Tarkovského textov, ponúka popri pohľade na autorovu korešpondenciu, filmové poviedky či scenáre, aj rozsiahlu, vyše sto stranovú dokumentáciu zahrňujúcu doposiaľ asi najúplnejšiu v českom jazyku publikovanú filmografiu Andreja Tarkovského, kde nenájdete len jeho vlastnú filmovú, divadelnú a rozhlasovú tvorbu, ale aj dokumenty iných režisérov, bonusový materiál vydaných nosičov DVD, či prehľad všetkých soundtrackov a iných hudobných nahrávok z jeho filmov.
„Co je krása, nikdo neví. Naše představa krásy, idea krásy, se v prúběhu dějin měnila, měnila sa s filosofickými názory, i s proměnou bytosti během jejího vlastního života. Proto se domnívám, že krása je vlastně symbolem něčeho jiného. Čeho ale přesně? Krása je symbolem pravdy. Nemyslím pravdy ve smyslu pravda a lež, ale pravdy jako cesty, po níž se člověk ubíra.“
Andrej Arseňjevič Tarkovskij: Krása je symbolem pravdy, Camera obscura, 2005
