PREVIEW: DA VINCIHO KÓD |
PREVIEW: DA VINCIHO KÓD |
Producent John Calley si román Dana Browna Da Vinciho kód prečítal na pokyn riaditeľa štúdia Sony Howarda Stringera v čase, keď si kniha začínala raziť cestu do rebríčka bestsellerov a pomaly sa začínal črtať jej nadchádzajúci fenomenálny úspech. „Bol som z nej absolútne vo vytržení, fascinovala ma. Bol to prvotriedny thriller,“ spomína Calley. Ihneď po prečítaní kúpil práva na knihu.
V tomto čase sa s myšlienkou adaptovať túto knihu do podoby celovečerného filmu začali zaoberať tiež producent Brian Grazer a režisér/producent Ron Howard, ktorých okrem veľa spoločných projektov spojuje tiež firma Imagine Entertainment.
Grazera na knižke zaujali predovšetkým jej hlavné tematické motívy. „Nielen, že to bolo zábavné a vzrušujúce čítanie, ale kniha popisovala veľmi závažne témy, ktoré upútali moju pozornosť. Postavila do kontrastu skutočné a vymyslené dejiny, čo sa mi zdalo veľmi vzrušujúce a podmanivé.“ Keď Grazer s Howardom zistili, že práva už kúpil Calley, oslovili ho so svojimi vlastnými predstavami o filmovom spracovaní knihy a vzájomná dohoda bola na svete.
„Knihu som objavil rovnakým spôsobom ako väčšina ostatných ľudí – vďaka priamemu odporučeniu od niekoho iného. V prípade tejto knižky to bolo extrémne. Čitateľov zaujala z mnohých dôvodov a rôznymi spôsobmi na nich vplývala,“ hovorí Howard.
Hlavným dôvodom, prečo chcel režírovať tento film, bola však jeho náklonnosť k žánru dobrodružného thrilleru. „Tento príbeh mal štýl a všetky tradične napínavé prvky, vďaka ním môže fungovať ako výpravný film,“ hovorí Howard. „Najprv u diváka vzbudí dojem, že sa uberá určitým smerom, ale potom zrazu prekvapí. Preto tento príbeh, ktorý Dan Brown vymyslel, dokázal čitateľov tak upútať. Tvári sa ako obyčajný mysteriózny thriller, ale potom v ňom začne dochádzať k fascinujúcim zvratom.“
Howard považoval za jasnú voľbu na scenáristický post Akivu Goldsmana, s ktorým už predtým spolupracoval na filmoch Čistá duša a Ťažká váha. Sám Goldsman priznáva, že predstava adaptácie Brownovho literárneho fenoménu do podoby scenára ho vzhľadom k tomu, koľko čitateľov si pri čítaní vytvorilo svoju vlastnú víziu, trochu desila. „Kniha ma úplne uchvátila, ale nemal som sebamenšiu predstavu, ako ju adaptovať, pretože je to veľmi komplexný a premyslený dejový labyrint,“ priznáva Goldsman. „Mal som nutkanie tú ponuku odmietnuť. Ale potom som si s Ronom sadol a zistil, že jeho predstavy sú úplne jasné, čo mi dodalo dostatok sebavedomia na to, aby som to predsa len skúsil.“
Počas práce na scenári sa filmári s Brownom často stretávali. „Dan bol po celý čas úplne prístupný a ochotne s nami spolupracoval – i s vedomím, že scenár nebude úplnou adaptáciou knihy,“ spomína Howard. „Vedel, že ho musíme trochu zmeniť. Ale bol pre nás skutočne nepostrádateľným pomocníkom – pomohol nám interpretovať niektoré veci a prispel mnohými poznatkami, o ktorých sa dočítal alebo dozvedel až po dopísaní knihy. Náš film je teda do určitej miery aktualizovanou a dodatočne okomentovanou verziou knihy.“
Keď bol Goldsmanov scenár hotový, čakala filmárov ďalšia náročná úloha – zostaviť herecké obsadenie, ktoré by dokázalo stelesniť všetky zaujímavé postavy románu a prepožičať im vlastnú osobitosť.
Tom Hanks bol súčasťou projektu takmer od začiatku. I napriek tomu, že s Howardom v posledných rokoch na žiadnom filme nespolupracoval, zostali v úzkom kontakte. „Langdona ženie dopredu zvedavosť – fascinujú ho detaily a dychtivo sa snaží nájsť a pochopiť pravdu. Má tiež úžasne suchý zmysel pre humor. Tom je veľmi chytrý a svet okolo ho tiež fascinuje. S jeho obsadením som neváhal, pretože som vedel, že beriem na palubu veľmi inteligentného a užitočného spolupracovníka,“ hovorí Howard.
„Langdon má dosť rozsiahle vedomosti, týkajúce sa rôznych tajomných vecí, ktoré sú pre neho fascinujúce,“ hovorí Hanks, ktorého k filmu prilákala možnosť spolupracovať s Howardom a zahrať si postavu, ktorá sa od jeho predchádzajúcich úloh pomerne výrazne líši. „A na základe týchto vedomostí sa mu podarilo vybudovať si veľmi lukratívnu kariéru. Dokáže vám vysvetliť, čo znamenajú tri značky na stene jaskyne, aký význam mali v dobe svojho vzniku a ako boli vysvetľované neskoršie. Je to človek, ktorý neustále sleduje úplne všetko. Medzi všetkými vecami vidí nejakú súvislosť.“
Úloha Sophie Neveu bola pre Rona Howarda ťažisková. „Jeden z motívov, ktoré ma pri čítaní knihy veľmi oslovili – a tiež jedna z vecí, okolo ktorej som chcel celý film postaviť – bola myšlienka o posvätnosti ženy,“ hovorí Howard. „Mám tri dcéry a už 30 rokov mám za manželku ženu, ktorá je veľmi silná osobnosť, preto to pre mňa bolo veľmi dôležité. To, čím Sophia prechádza, je veľmi zaujímavé. Prítomnosť tak silnej ženskej postavy, ktorej sa otvárajú veľké tajomstvá, na ktorých základoch zisťuje, kým v skutočnosti je, pridáva tomuto thrilleru riadnu dávku napätia.“
Na casting bolo pozvaných niekoľko prominentných francúzskych herečiek, z ktorých potom filmárii vybrali užšiu skupinu kandidátok, ktoré leteli do Los Angeles na skúšky s Tomom Hanksom. Audrey Tautou, ktorá predtým hrala iba v jedinom anglicky hovorenom filme (Špina Londýna), mala na prípravu najmenej času, ale i tak filmárov ihneď očarovala. „Pôsobí tajomne i prístupne zároveň,“ dodáva Ron Howard.
Film sa nakrúcal v mnohých exteriéroch po celej Európe a v štúdiách Pinewood a Shepperton, kde filmári postavili niekoľko scén.
I napriek tomu, že produkcia dostala príležitosť nakrúcať v parížskom Louvri, museli filmári postaviť niektoré jeho časti i v štúdiu, aby mohli náročnejšie scény vznikať úplne pod kontrolou a bez obáv z poškodenia umeleckých diel nevyčísliteľnej hodnoty. Úloha zreplikovať priestory v Pinewood Studios neďaleko Londýna pripadla hlavnému výtvarníkovi Allanovi Cameronovi. „Vedel som už od začiatku, že časť Louvru bude nutné postaviť v štúdiu,“ hovorí Cameron. „Keď sme ale dorazili do skutočného Louvru, mali sme veľké obavy, že poškodíme podlahu alebo niektorý z cenných obrazov – preto sme sa po niekoľkých návštevách Paríža rozhodli, že radšej v štúdiu zreplikujeme trochu väčšiu časť, čo pre mňa bolo z pohľadu výtvarníka samozrejme oveľa zaujímavejšie. Náš filmový maliar James Gemmill musel podľa skutočných predlôh z Louvru namaľovať 150 obrazov. Mali sme dokonca vzorkovník rôznych druhov mramoru, aby sme mohli vybrať ten, ktorý je v Louvri okolo podlažných líšt a okien. Drevo na podlahe potom vyrobil tesár s použitím takého dyhovania, aby sa čo najviac blížilo k obkladom na podlahe v skutočnej galérii.“
Všetky obrazy, z ktorých robili filmári reprodukcie, boly digitálne vyfotografované, zväčšené a potom premaľované. V niektorých prípadoch boli dokonca premietane na stenu a Gemmill ich nakreslil na čisté plátno. „James všetky nakreslil ako pôvodné obrazy. Vie veľa vecí o glazúrovaní a používá techniky k imitácii prasklín, takže povrchová úprava obrazov pôsobí veľmi realisticky,“ hovorí Cameron.
„Snažil som sa dávať na povrch zvláštny dôraz,“ vysvetľuje Gemmill. „Nemohli sme maľovať presne takými metódami, akými vznikali pôvodné obrazy, ale vďaka tomu, že sme si dali záležať na povrchu, sme dosiahli rovnakého výsledku. V tom je ten rozdiel – keď sa pozeráte na film, poznáte, či je ten obraz iba vytlačený alebo namaľovaný. V okamžiku, kedy sa od nej odráža svetlo, je povrch zreteľne vidieť, takže bolo to treba urobiť správne.“
Produkcia počas nakrúcania postupne navštívila Paríž, Anglicko a Maltu, pri tom si pozrela miesta, ktoré patria k najzaujímavejším historickým kultúrnym pamiatkam v Európe. „Boli sme na mnohých historicky významných miestach, o ktorých sa v knihe píše. Museli sme preliezať rôznymi malinkými dvermi a kľakať si na veľmi tvrdých podlahách. Určite mi to však pomohlo stvárniť Roberta Langdona vierohodnejšie. Bolo to naozaj niečo iné ako každý deň prichádzať do hollywoodskeho štúdia a hlásiť sa na scéne č. 6,“ pochvaľuje si prácu v teréne Tom Hanks.
Úvodné scény, ktoré pozostávajú z premyslenej a vzrušujúcej naháňačky v obľúbených autíčkach Smart, boli nakrútené v Paríži. Po nich sa produkcia presunula na honosný zámok Château de Villette blízko Versailles. Filmári dostali tiež výnimočnú možnosť nakrúcať po skončení návštevných hodín v samotnom Louvri. „Je to ako zostúpiť do jaskyne, svietiť okolo baterkou a objavovať tie úžasné prírodné formácie. Keď ste v Louvri sami, cítite sa ako v jaskyni plnej pokladov, ktoré vytvoril človek,“ hovorí Howard.
Neskôr presúva príbeh filmu hrdinov do chrámu Temple Church, ktorý leží medzi Fleet Street a riekou Temža, na Westminsterskom opátstve a do Rosslynskej kaplnky v Škótsku. Zatiaľ, čo scény z blízkosti opátstva vznikli skutočne na mieste, jeho interiéry filmári nakrútili v Lincolnovej katedrále, ktorá leží tri hodiny severne od Londýna.
Nakrúcanie pri Westminsterskom opátstve, patriacom k najobľúbenejším turistickým atrakciám v Londýne, je z logistického hľadiska dokonalou nočnou morou. Ako sa už v tomto filme stalo takmer pravidlom, okolostojaci ľudia neboli ani tak nahnevaní z uzatvorených komunikácií, ako skôr zvedaví, čo sa bude diať. A v tomto konkrétnom prípade sa dokonca stali komparzistami. „Nakrúcali sme scény, v priebehu ktorých celý film vrcholí, a na davy prizerajúcich ľudí, ktoré sme nemohli nijako ovládať, zahnať a dokonca ani dostať zo záberu, asi nikdy nezabudnem,“ hovorí Ron Howard. „Neostávalo nám nič, len nájsť spôsob, ako ich do filmu zakomponovať, a v tom okamžiku som si hovoril: ‚To bude katastrofa.‘ Keď sme ale požiadali dav o spoluprácu, vyšiel nám v ústrety. Trochu pršalo, ale nie zas tak, aby to bolo vo filme vidieť. Scéna začínala za úplného sucha, takže som ich požiadal, či by i napriek tomu, že na nich prší, na chvíľu zatvorili dáždniky – a poslúchli. Tiež sme ich požiadali, aby nefotili s bleskom a neprekrikovali hercov počas dialógov. Spolupracovali s nami a po každom zábere hercom tlieskali. Ten deň sme mali možnosť poznať, čo je to prvotriedne anglické chovanie.“