SÚMRAK UŽ ONEDLHO V NAŠICH KINÁCH

“V troch veciach som si bola úplne istá.
Po prvé, Edward je upír.
Po druhé, jedna jeho časť, a ja neviem, nakoľko silná, prahne po mojej krvi.
A po tretie, som doňho bezvýhradne a neodvolateľne zaľúbená.“

PÍSANIE KNIHY – Stephenie Meyer

„Presne si pamätám dátum, kedy som začala písať Twilight, pretože to bol tiež prvý deň plaveckých lekcií mojich detí. Takže môžem s určitosťou povedať, že to všetko začalo 2. júna 2003. Do tej doby som nenapísala nič okrem niekoľko málo kapitol, s ktorými som sa ďaleko nedostala, a už vôbec nie od narodenia môjho prvého syna, pred šiestimi rokmi.

Prebudila som sa (toho 2. júna) z veľmi živého sna. V mojom sne viedli dvaja ľudia veľmi vášnivú debatu na lúke uprostred  lesa. Jedným z tých dvoch bolo úplne priemerné dievča. Ten druhý bol fantastický, nádherný a žiarivý a bol to upír. Diskutovali spolu o problémoch tkvejúcich v skutočnostiach, že a) obaja boli do seba zamilovaní, zatiaľ čo b) on, ako upír, bol sčasti zaujatý vôňou jej krvi a bolo pre neho zložité sa udržať, aby ju okamžite nezabil. Hlavným prepisom môjho sna je v knihe kapitola 13.

Hoci som mala na práci milión iných vecí (napr. príprava raňajok pre hladné deti, obliekanie a výmena plienok smutných detí, nájdenie plaviek, ktoré si nikto z nich nikdy nedáva na svoje miesto apod.), zostala som v posteli a premýšľala o sne. Bola som tak zaujatá príbehom bezmenného páru, že sa mi úplne protivila predstava, že by som ho mala zabudnúť; bol to druh sna, ktorý vás núti zavolať kamarátke a nudiť ju detailným popisom. Totiž ten upír bol tak sakramentsky krásny, že som nechcela stratiť jeho obraz. Neochotne som nakoniec vstala a urobila neodkladné veci a potom som všetko, čo mohlo počkať, odložila a sadla si k počítaču a písala – to bolo niečo, čo som neurobila tak dlho, že som premýšľala, prečo som si robila starosti. Ale nechcela som stratiť ten sen, takže som napísala toľko, koľko som si dokázala zapamätať, a postavy som nazvala „on“ a „ona“.

Od tej chvíle neuplynul jediný deň, kedy by som niečo nenapísala. Počas zlých dní som napísala iba jednu alebo dve stránky; počas dobrých dní som zase dokončila kapitolu a potom ďalšiu. Väčšinou som písala v noci, keď šli deti spať, takže som sa mohla sústrediť na dlhšiu dobu než 5 minút bez toho, aby ma niekto rušil. Začala som od scény na lúke a písala až do konca. Potom som sa vrátila na začiatok a písala až do chvíle, kedy to do seba zapadlo. O tri mesiace neskôr som bola hotová.

Chvíľu mi trvalo než som našla mená pre moju anonymnú dvojicu. Pre môjho upíra som sa rozhodla použiť meno, ktoré bolo kedysi považované za romantické, ale behom rokov stratilo na popularite. Pán Rochester Charlotty Bronteovej a pán Ferrars Jane Austenovej boli postavy, ktoré ma zaviedli k menu Edward. Skúšala som, ako to bude fungovať, a zistila, že to skvele zapadlo. S mojou hlavnou hrdinkou to však bolo horšie. Nič, čím som ju pomenovala, nebolo to pravé. Potom, ako som s ňou strávila toľko času, som ju mala rada ako vlastnú dcéru, a žiadne meno pre ňu nebolo dosť dobré. Nakoniec, inšpirovaná tou láskou, som jej dala meno, ktoré som si schovávala pre svoju vlastnú dcéru, ktorá sa nikdy neukázala a bolo nepravdepodobné, že ho ešte niekedy dostane: Isabella. Konečne! Edward a Bella boli pomenovaní. Pre zvyšok postáv som urobila veľa prieskumov v starých sčítacích listinách a hľadala obľúbené mená vtedajšej doby, v ktorej sa narodili. Niekoľko maličkostí: Rosalie bola pôvodne „Carol“ a Jasper bol pôvodne „Ronald“. Tie nové mená mám však oveľa radšej, ale občas sa mi podarilo do príbehu napísať Carol alebo Ron. To ľudí, ktorí čítali tieto moje hrubé náčrty, skutočne miatlo.

Pri výbere lokality som vedela, že potrebujem nejaké smiešne daždivé miesto. Zapla som si Google, rovnako ako to bolo pri všetkých mojich hľadaniach a pátraniach, a hľadala miesto v USA s veľkým množstvom zrážok. Vykľulo sa z toho Olympic Peninsula v štáte Washington. Vybrala som si mapu tejto oblasti a študovala ju, hľadala niečo malé, niečo zastrčené, obklopené lesmi… A tam, presne tam, kde som chcela, aby to bolo, bolo malé mestečko Forks. Nemohlo by byť lepšie, keby som ho pomenovala sama. Na Gooogli som hľadala nejaké obrázky tohto miesta. Pri tomto prieskume som objavila rezerváciu La Push, domov kmeňa Quileutov. Príbeh Quileutov je fascinujúci a pár fiktívnych členov tohto kmeňa sa rýchlo stalo podstatnými aj pre môj príbeh.

Celú tú dobu boli Bella a Edward doslova hlasmi v mojej hlave. Jednoducho nedokázali zavrieť pusu. Zostávala som hore, ako som len dlho dokázala, a snažila sa všetky tie veci v mojej hlave napísať na papier a potom som sa vyčerpaná plazila do postele, len aby mi v hlave vyvstala ďalšia ich konverzácia. Nenávidela som predstavu, že by som mala niečo z toho zabudnúť, takže som hneď vstala a zamierila späť k počítaču. Nakoniec som si dala pero a notebook vedľa postele, aby som si zapisovala poznámky, takže som mala celkom zaujímavé spanie. Každé ráno bolo vždy vzrušujúcou výzvou pokúšať sa rozlúštiť veci, ktoré som v tme načmárala na papier.

Behom dňa som sa vôbec nedokázala držať ďalej od počítača. Keď som musela sedieť na lekciách plávania, vonku bolo na slnku v 46 °C, mala som v hlave toľko zápletiek a námetov, že keď som prišla domov, nedokázala som písať dosť rýchlo. Bolo to typické arizonské leto, horúce, slnečné, horúce a horúce, ale keď si spätne spomeniem na tie tri mesiace, pamätám si dážď a chlad, zelenú farbu, akoby som skutočne strávila leto v Olympijskom dažďovom lese v okolí Forks.

Keď som dokončila hlavný príbeh knihy, začala som písať epilógy… veľa epilógov. To ma nakoniec doviedlo k záveru, že som nebola pripravená nechať svoje postavy odísť, a začala som pracovať na pokračovaní. Medzitým som pokračovala vo veľmi fanatickej snahe vydať Twilight ako knihu.

Moja staršia sestra Emily bola jediná, kto presne vedel, čo chystám. V júni som jej začala posielať kapitoly hneď, ako som ich dokončila, a ona sa čoskoro stala mojím povzbudzujúcim tímom. Stále ma kontrolovala, či mám už pre ňu niečo nové. Bola to Emily, kto prvý navrhol, že by som sa mala pokúsiť Twilight vydať. Bola som týmto faktom tak prekvapená, že som skutočne dokončila celú knihu a rozhodla sa do nej pozrieť.“