|
AKO SA VARIA DEJINY - DOMÁCE OČAKÁVANIE ROKA |
AKO SA VARIA DEJINY - DOMÁCE OČAKÁVANIE ROKA |
Vo svojom novom dokumentárnom filme Ako sa varia dejiny sa oceňovaný slovenský režisér Peter Kerekes podobne ako pri svojich predošlých dokumentoch (Ladomírske morytáty a legendy, 66 sezón) opäť obracia do dávnej minulosti aj nedávnej prítomnosti. Prostredníctvom dramatických príbehov vojenských kuchárov, ktorí varili vojakom počas viacerých krvavých vojenských konfliktov, nás prevádza rôznymi krajinami, dejinnými epochami, udalosťami, ktoré zmenili históriu aj mapu Európy, ale najmä nám predvádza zaujímavo zapletené a dodnes väčšinou ťažko rozmotateľné vzťahy plné paradoxov medzi ľuďmi, národnosťami, národmi a krajinami.
Na filmovom plátne odrazu vedľa seba stoja a konfrontujú sa ľudia, ktorí v istých obdobiach európskej histórie stáli, alebo skôr „varili proti sebe“: Nemec Franz Wienhart piekol chlieb pre hladných vojakov Wehrmachtu, keď vyhrávali 2. svetovú vojnu, aj keď bola nemecká armáda na ústupe. Žid Liepke Distel, ktorý prežil koncentračný tábor, sa po vojne rozhodol Nemcom pomstiť tým, čoho sa mu v tábore nedostávalo – chlebom... Ruska Klavdia Lobanovová varila počas blokády Leningradu sovietskym letcom, ktorí vzlietali do boja proti nemeckým lietadlám. Maďar Békés Mihály varil sovietskym vojakom počas ich okupácie Maďarska. Ljudmila Kornevová varila sovietskym vojakom počas ich okupácie Československa. Rus Vasilij Logunov nedokázal vyhrať nad zlodejmi vo vojne v Čečensku. Dvaja Francúzi, Jacques Besson a René Bianchi sa nezhodujú v názore na vojnu a srbské kuchárky Branka Mudrenić a Ankica Pavlović zhodne tvrdia: „Varili sme pre našich ľudí – a varili sme proti Chorvátom, samozrejme!“
Film Ako sa varia dejiny prináša príbehy o tom, ako kuchári a ich vojenské kuchyne ovplyvňovali priebeh 2. svetovej vojny, konfliktu na Balkáne, vojny o Alžír, sovietskej okupácie Maďarska a Československa a mnohých iných sporov. Ukazuje vojnové konflikty a zásadné dejinné udalosti z neobvyklého a prekvapivého uhla pohľadu.
šašliku pre rotu ruských vojakov,
chleba pre 18 miliónov nemeckých vojakov,
palaciniek pre 11 miliónov padlých ruských vojakov,
otráveného chleba pre 1000 zajatých esesákov,
maďarskej klobásy pre 120 000 sovietskych okupantov,
kohúta na víne pre 500 000 francúzskych vojakov,
nakladaných hríbov pre 500 000 sovietskych okupantov,
teľacieho mäsa pre 80 000 chorvátskych vojakov,
paprikášu pre 74 000 srbských vojakov,
schnitzlov pre 19 utopených kamarátov,
a poslednej večere pre maršala Tita...
PETER KEREKES ROZPRÁVA...
KUCHÁRI
"Hlavnými hrdinami nášho filmu Ako sa varia dejiny sú vojenskí kuchári. Sú to obyčajní muži v zásterách navlečených na uniforme, ktorých úlohou je starať sa o naplnenie obrovského žalúdka veľkého hladného dieťaťa – armády.
Na prvý pohľad je ich funkcia menej dôležitá, než funkcia tankových brigád, leteckých zväzov, či výsadkových oddielov. Ak je však zabezpečené správne napĺňanie a vyprázdňovanie žalúdka, môže byť zabezpečené aj plynulé napĺňanie a vyprázdňovanie vojenských pozícií. Vojenskí kuchári tak môžu ovplyvňovať náladu a výkon vojakov a svojimi vareškami vplývať na dejiny. Samotné varenie a boj má predsa veľa spoločného: taktizovanie, odhadovanie množstiev ingrediencií, dochutenie koreninami. Príprava jedla sa stáva metaforou boja."
|
KUCHYŇA
"Ako „kuchyňu“ pre film som ohraničil európsky priestor. Je to „kuchyňa, ktorej rozumiem“. Hovorí Peter Kerekes. "Filmovali sme s kuchármi v Anglicku, Francúzsku, Čechách, Maďarsku, Chorvátsku, Srbsku, Bosne, Rusku a Izraeli. "
JAZYK
"V mnohých rečiach má slovo Jazyk dva významy:
Jazyk – časť tela, ktorou ochutnávame stravu.
Jazyk – reč, ktorou rozprávame.
Jazyk a jazyk – oba sú základom národnej kultúry. Reč aj chute sa nám formujú už v detstve, nie nadarmo sa hovorí o materinskej reči a maminej kuchyni. Oba sú výsledkom dlhého kultúrneho vývoja, ovplyvneného geografickými podmienkami a historickými okolnosťami.
Každý národ má svojho majstra, ktorý vie narábať jazykom, Francúzi majú Francoasa Villona a Brillat – Savarina, Maďari majú Petőfiho a Grundela. Nevraživosť medzi jednotlivými národmi sa prejavuje aj cez nevraživosť k jedlám. Existuje nacionalizmus chutí, ktorý je silne zakorenený v podvedomí našich chuťových buniek. Cudzie nám nechutí, lebo mu nedôverujeme, svoje „národné“ jedlo povyšujeme na národný symbol a sme pripravení ho kedykoľvek hájiť.
Každý národ sa snaží zachovať si, niekedy rozšíriť svoje JAZYKOVÉ teritórium. Invázie cudzích národov obohatili náš slovník o cudzie slová a náš jedálniček o nové jedlá. V našom filme sa hovorí a varí siedmymi jazykmi. Dúfam, že mu diváci prídu na chuť. "
ČAS
"Najdôležitejšou veličinou v armáde aj v kuchyni je čas. Jednotlivé úlohy musia prebiehať v správnej časovej následnosti a musia trvať presne stanovené časové obdobie. Mäso nemôžeme vyklepať až po vyprážaní, delostrelecká paľba sa nemôže spustiť počas útoku pechoty.
Vo filme rozpráva každý kuchár svoj vlastný príbeh, svoj vlastný recept na život. Časový záber filmu je teda obmedzený vekom priamych pamätníkov. Ako hovorí jeden z kuchárov, pán Békés z Maďarska – „Obmedzený trvanlivosťou ľudského materiálu.“ Vo filme prerozprávajú veteráni svoje príbehy z druhej svetovej vojny, vojny o Alžír, maďarskej revolúcie v roku 1956, okupácie Československa v roku 1968, balkánskych vojen a vojny v Čečensku."
|
|
RECEPT
"Kuchári sú rôzni. Niekto varí podľa receptu, poslušne poslúcha rozkazy. Niekto neustále experimentuje, má vlastný názor na kuchyňu aj na svet. V slovanských jazykoch existuje výraz „variť od oka“ – ľudia, ktorí majú skúsenosti s varením, majú napozerané situácie (v hrnci aj v živote), vedia podľa oka zhodnotiť stav vecí. Jednou z hlavných tém filmu je hľadanie receptu, ako sa má človek zachovať... Sú rozkazy recepty? Máme sa riadiť receptami v živote? Kto má právo písať kuchárske knihy? Kedy môžeme odmietnuť žiť podľa receptu a kedy máme variť podľa rozkazu?
Kuchári – vojaci, kolegovia nepriatelia. Ako by sa asi správali na svojom profesionálnom stretnutí? Bojovali by proti sebe, alebo by si vymieňali recepty? A čo morálne posolstvo hrncov? Keby všetci kuchári sveta povedali, že nebudú variť, nebolo by vojen...?"
O PRÍPRAVE A NAKRÚCANÍ, ALEBO PRÍBEHY, KTORÉ SA NEDOSTALI DO FILMU...
TAJOMSTVO ZDRAVIA
Počas hľadania príbehov do tohto filmu som navštívil 106 vojenských kuchárov po celej Európe. Najstarší z nich mal 95 rokov, keď sme sa s ním v marci 2004 stretli. Tento nemecký pekár pripravoval chlieb počas bitky v Stalingrade. V októbri 2005 sme s nim nakrúcali. Jeho ruky hnietli cesto na bochníky chleba a on spomínal na prsia francúzskych dievčat počas ťaženia na Paríž. Bol vo vynikajúcej kondícii, práve si kúpil nové auto – malé terénne Suzuki. Keď sme sa ho spýtali na tajomstvo jeho zdravia, s úsmevom odpovedal: „Hitlerjugend“.
Tam sa naučil každé ráno začínať rozcvičkou, striedmo jesť a veľa športovať... Som rád, že sa dožil dokončenia filmu. Bohužiaľ, nebolo to tak so všetkými našimi účinkujúcimi...
VARENIE DEJÍN
Jeden z mojich najobľúbenejších príbehov bolo rozprávanie Maďarského kuchára, Józsefa Magyara. Varil počas najväčšej katastrofy Maďarskej armády – operácie na Donskom oblúku po boku Nemecka. Potom bol priradený k nemeckej kuchyni, kde varil, podľa jeho vlastných slov, „ich gebuziny“: mäsové konzervy a veľa zeleniny. Po ústupe na maďarské územie sa umiestnili neďaleko prasačej farmy. „Konečne som im mohol navariť poctivé maďarské jedlo, s mäsom, slaninou a masťou.“ Nemeckí vojaci, nezvyknutí na takýto druh mastnej stravy, dostali hnačku a celý útvar (800 ľudí) stratil bojaschopnosť. To bol pre mňa vzorový príbeh o tom, ako malý človek (kuchár) môže uvariť dejiny...
|
|
MAĎARSKÉ GULÁŠOVÉ ORGIE
Počas prípravy filmu som musel skonzumovať kvantá jedla. Takmer každý kuchár sa chcel predviesť nielen svojimi príbehmi, ale prirodzene, aj svojim kuchárskym umením. K filmu som sa teda musel doslova prehrýzť.
Najhoršie (alebo najlepšie, je to vec vkusu) to bolo v Maďarsku. Všetci oslovení kuchári ma vítali dobrým mastným jedlom. Za jeden deň som musel (slušnosť a pažravosť mi nedovolili odmietnuť) skonzumovať štyri guľáše. Počas nakrúcania filmu som pribral 11 kíl. Aj keď väčšinu má na svedomí vysedávanie v strižni. Na filmovačke sme skôr schudli, počas nakrúcania na mínovom poli som behom dvoch dní stratil dve kilá...
AKO PREŽIŤ V BOJOVÝCH PODMIENKACH
V Srbsku sme sa zúčastnili cvičenia srbskej armády – ako prežiť v bojových podmienkach, v lese, bez zásob potravín. Dvaja skvelí kuchári, Zoran a Zlatko, nám varili vynikajúci guľáš z hadov, hamburger z vtáčích vajíčok a žihľavy, paprikáš z korytnačky, kávu z cikórie... Bolo to výborné a navyše 100 % bio.
Zoran a Zlatko varili z vlastnej skúsenosti. Počas bombardovania Juhoslávie bola totiž ich jednotka ukrytá v lesoch na hranici s Kosovom. Očakávali inváziu jednotiek NATO. Najviac sa báli rakiet, ktoré sú navádzané na teplo. Ich strach bol opodstatnený. Najteplejšie miesto v bojujúcej jednotke je hlaveň pušky alebo motor tanku, lenže keď sa nebojuje, miesto, ktoré vyžaruje najviac tepla, je vojenská kuchyňa. A tak boli Zoran a Zlatko najväčšími hrdinami. Svojim varením sa stávali terčmi obávaných rakiet.
V ŠKOLE VOJENSKÝCH KUCHÁROV
V Rusku sme nakrúcali v škole pre vojenských kuchárov. Chceli nám predviesť, ako sa učia spracovať kravu v bojových podmienkach - celý proces od jej zabitia až po uvarenie guľášu pre radových vojakov a steaku pre dôstojníkov. Kravu mali zastreliť Kalašnikovom, ale dôstojník, ktorý mal právo vydávať ostré náboje, sa zdržal na školení. Nakoniec ju omráčili kladivom a podrezali kosou. Bolo to kruté predstavenie. Po skončení filmovania nás dôstojníci pozvali do svojho stanu, kde nás ponúkli šašlíkom (a samozrejme vodkou). Vtedy som pochopil, aký je rozdiel medzi hraným a dokumentárnym filmom. Pri hranom filme by som nemohol hlavnú predstaviteľku po skončení nakrúcania zjesť.
KOHÚT NA VÍNE
Najviac som sa samozrejme tešil na nakrúcanie vo Francúzsku. Francúzsky kuchár - veterán z vojny v Alžírsku, bol vynikajúcim majstrom svojho umenia, varil vo vychytených reštauráciách, raz vo Švajčiarsku dokonca pripravoval jedlo pre Charlieho Chaplina. Pre náš film sa rozhodol uvariť typicky francúzske jedlo – kohúta na víne.
Film je založený na analógii medzi varením a bojovaním, zábery varenia asociujú zábery vojny. Pri nakrúcaní detailných záberov však musí kameraman dlho a precízne nasvecovať scénu a vždy je ich treba zopakovať. A tak sme museli niekoľkokrát opakovať pridávanie korenia, flambovanie, dosýpanie zeleniny, pričom celkový čas varenia dosiahol 5 hodín. Výsledkom bolo prekorenené a prevarené jedlo. Počas nakrúcania nám tiekli slinky, tešili sme sa na toho famózneho kohúta na víne a nakoniec sme sa museli uskromniť s chlebom a maslom. Ale obrázky vznikli skutočne pekné...
VARIA PROTI SEBE
Keď som film pripravoval, veľmi som túžil dať dokopy kuchárov, ktorí počas vojny varili proti sebe. V príbehoch z druhej svetovej vojny to už bohužiaľ kvôli vysokému veku našich účinkujúcich nebolo možné. Podarilo sa nám však nájsť chorvátskeho kuchára, ktorý varil pre svojich, keď bojovali v roku 1991 v Pakraci (chorvátsko – srbská oblasť) a dve srbské kuchárky, variace na druhej strane.
Jedna z nich vraví: „Na druhej strane, u Chorvátov, som mala švagra. Ten mi po vojne hovorí - kmotra, my sme vždy vedeli, kedy máš službu v kuchyni. Keď si ty varila, vaši vojaci boli spokojní a najedení a lepšie sa sústredili, lepšie mierili a lepšie nás ostreľovali granátmi.“
Keď som sa jej opýtal, či by bola ochotná variť spolu s kuchárom z chorvátskej strany, veselo súhlasila. Nemá proti nim nič, rada sa s ním stretne. Náš chorvátsky kuchár na náš návrh smutne, ale rozhodne odpovedal: „Nikdy by som nevaril spolu so Srbmi. Oni cely život varili nám, až nám zavarili. Nikdy.“
Mnoho ľudí chápe túto kapitolu politicky – ja si však myslím, že tu sa stretli dva svety, nie dva národy. Mužský svet, ktorý je ochotný za ideály položiť život (bohužiaľ, často radšej cudzí, než ten svoj vlastný) a ženský svet, ktorý sa v prvom rade stará o nakŕmenie ľudí - aj keď nepatria do ich kmeňa, tlupy, rodu, národa...
