|
TOP 10 FILMOV O FILME |
TOP 10 FILMOV O FILME |
V tomto „cinefilskom“ prehľade nájdete filmy o filme ako takom; či už filmy vo filme, snímky sprevádzajúce zákulisím výroby filmu, filmové vyznania lásky pohyblivým obrázkom, pocty danému obdobiu kinematografie ale aj cynickú kritiku Hollywoodu. Zoznam prinášame pri príležitosti premiér Huga a jeho veľkého objavu režiséra Martina Scorseseho a čiernobieleho (a takmer úplne) nemého počinu The Artist. Kým Hugo je americký film oslavujúci ranú francúzsku kinematografiu, The Artist je francúzsky film vzdávajúci hold histórii Hollywoodu, prechodu z éry nemého filmu do éry zvukovej. Oba tituly sú zároveň najvážnejšími kandidátmi na zisk Oscara (výsledok už tento pondelok nadránom SEČ). Texty môžu obsahovať spoilery.
|
|
Sunset Boulevard (Sunset Blvd., r. Billy Wilder, 1950)
Hollywood útočí do vlastných radov! Hl. hrdinom a rozprávačom príbehu je neúspešný a zadlžený hollywoodsky scenárista Joe Gillis (William Holden). Jedného dňa ho potiaže náhodne (?) zavedú do luxusného sídla, kde ho víta maximálne strojený a podozrivý komorník Max von Mayerling (Erich von Stroheim). Ani netuší, že sa nachádza v sídle legendárnej, dnes už však vyhasnutej hviezdy nemých filmov – Normy Desmond (Gloria Swanson), márne čakajúcej, že sa vráti pod svetlá reflektorov a prinavráti si zašlú slávu. Urobia dohodu. Norma ho prichýli, zabezpečí a Joe musí vylepšiť jej scenár na nový film, ktorým chce uskutočniť svoj veľkolepý comeback. Scenárista sa tohto návrhu neštíti, práve naopak, situácia mu hrá do karát: peniaze a chvíľkový úkryt potrebuje ako soľ. Ponuku príjme. Mladý „zajačik“ nakoniec solventnú pani očarí natoľko, že nezostane len pri práci na jej „diele“. Norma sa ho rozhodne privlastniť všetkými možnými prostriedkami a Joe sa stáva jej milencom a väzňom zároveň...
Je to krutý film o zašlej hviezde nemej éry. Spolu s Joeom sa šokujúco dozvedáme, že Normin podivný komorník je jej bývalý manžel a režisér jej starých filmov! V záverečnej scéne počas zatýkania za vraždu, hrá psychicky vyšinutá Norma svoju poslednú rolu. Elegantne schádza dlhým schodiskom a s hororovým pôvabom sa pripravuje na detail: „V poriadku pán De Mille, som pripravená na svoj detail.” Desivé a uveriteľné zároveň. Postava Normy Desmond je dodnes jednou z najpamätihodnejších postáv strieborného plátna.
Kultový film-noir je celkovo výnimočný vo viacerých ohľadoch. Vyzdvihnúť ale treba najmä Oscarom ocenený, perfektný cynický scenár režiséra Billyho Wildera a Charlesa Bracketta a D. M. Marshmana Jr., ktorý si nemilosrdne berie na paškál zákulisie hollywoodskeho filmového priemyslu a poukazuje na jeho zúfalú, odvrátenú stranu. Wilder sa k téme vyhasnutej hollywoodskej hviezdy vrátil v roku 1978 filmom Fedora (jeho predposledný počin). Zaujímavosťou je opätovné obsadenie Williama Holdena.
„Vy ste Norma Desmond. Hrávali ste v nemých filmoch. Bývali ste skvelá!“ (Joe Gillis)
„Ja som skvelá! To filmy sú úbohé!” (Norma Desmond)
Spievanie v daždi (Singin' in the Rain, r. Gene Kelly a Stanley Donen, 1952)
Don Lockwood (herec a zároveň spolurežisér Gene Kelly) a Lina Lamontová (Jean Hagenová), hviezdny herecký pár velebený fanúšikmi aj štúdiom, musí čeliť veľkej výzve. Píše sa totiž rok 1927 a Warneri prinášajú Džezového speváka, prvý zvukový film vôbec. Primadona Lina je však na túto zmenu priam nepoužiteľná. Okrem toho, že nevie poriadne ani hrať, nevie spievať a k tomu všetkému disponuje príšerným piskľavým hlasom (s tým diváci doteraz nemali tú česť). Jediné, prečo si ju štúdio drží, je jej výzor a starostlivo budovaný imidž. Don ju ale nemôže ani vystáť a ich „vzťah“ je len súčasťou štúdiového marketingu. Brzdou už ale nie je len Lina, na scéne je oveľa ťažšia prekážka: spomínaný nástup zvuku. Jedinou šancou, ako sa prispôsobiť a držať krok, je zmeniť jednu z ďalších pripravovaných kostýmových drám na muzikál! Šancu na úspech zvyšuje pokorná a sympatická Kathy Seldenová (Debbie Reynoldsová), nádejná talentovaná herečka, do ktorej sa Don zamiluje.
Nielen muzikálová klasika (alebo ak chcete obľúbený prívlastok „kráľ muzikálových komédií“), ale tiež zábavný film o príchode zvuku do sveta filmu. Snímka odkazujúca na rané obdobie zvuku s vtipným, miestami až parodujúcim pohľadom na to, ako sa Hollywood učil hovoriť a ako (ne)zvládal prevratnú technickú novinku. Začiatky nakrúcania zvukových filmov totiž neboli vôbec jednoduché. Nezabudnuteľná je scéna, v ktorej Lina nie je schopná hovoriť do mikrofónu ukrytého najprv v kvetine, potom na jej ramene. Ďalej nemôžeme obísť geniálne one-man-show číslo Donalda O´Connora „Make ´Em Laugh“ či Kellyho zamilované tancovanie a spievanie v lejaku a kalužiach vody.
Jednou z množstva zaujímavostí spájajúcich sa s týmto legendárnym muzikálom je aj fakt, že použité pesničky neboli žiadnymi novinkami, práve naopak: išlo o vyše 20 rokov staré pesničky vytiahnuté z archívov štúdia MGM. Iróniou je, že tento žánrový vrchol v dobe svojho uvedenia vôbec nezaujal. Čo sa týka kritikov i tržieb, zostal v tieni svojho štúdiového kolegu Američan v Paríži z r. 1951. Kult sa zo Spievania v daždi stal až časom, a to oprávnene!
|
|
The Bad and the Beautiful (r. Vincente Minnelli, 1952)
Herečka (Lana Turner), režisér (Barry Sullivan) a spisovateľ (Dick Powell) prichádzajú na stretnutie, kde sú požiadaní, aby pomohli oživiť kariéru bezohľadnému štúdiovému pohlavárovi Jonathanovi Shieldsovi (brilantný Kirk Douglas). Naračná štruktúra pozostáva z troch flashbackov. Každý z trojice spomína na Jonathana, každý z nich mu do veľkej miery vďačí za štart svojej kariéry, ale zároveň všetci majú na neho ťažké srdce. Jonathan každého z nich síce vytiahol na výslnie, no neskôr sa ich bezcitne zbavil.
Douglas starší bol výborne typovo obsadený a úloha bezohľadného producenta s lakťami patrí medzi jeho najlepšie stvárnené postavy vôbec. Jeho Jonathan urobil spomínanej trojici veľké služby (napr. zo životnej trosky a alkoholičky urobil hviezdu prvej veľkosti), no zároveň sa nezdráhal ich v najsľubnejšej fáze priateľstva či profesionálnej spolupráce podraziť. Postava Jonathana Shieldsa bola voľne inšpirovaná kariérou Davida O. Selznicka. Jeden z najlepších hollywoodskych filmov o Hollywoode, v ktorom sa miesi to príznačné: emócie a hrdosť. Snímka získala 5 Oscarov, vrátane sošky za najlepší scenár, nebola však nominovaná v kategórii Najlepší film.
8 ½ (Eight and a Half /Otto e mezzo/, r. Federico Fellini, 1963)
Uznávaný filmový režisér Guido Anselmi (Marcello Mastroianni v úlohe Felliniho alter ega) sa ocitá vo vážnej osobnej i profesionálnej kríze. Všetci netrpezlivo čakajú na jeho nový, významný film. On však nevie, ako ďalej, nemá už akosi čo povedať. Okolie, vrátane ambiciózneho štábu, intelektuálneho poradcu či netrpezlivého producenta, naňho vytvára enormný tlak. K tomu všetkému Guida prenasledujú aj jeho ženy: roztrpčená, ale inteligentná manželka Luisa, rozmarná milenka Carla a na scéne sa tiež objavuje krásna Claudia, stelesňujúca ženský ideál. Ani u jednej však nenachádza zmysel života a realita mu prináša iba únavu a chaos.
Fellini rozhodne nie je pre každého a už vôbec nie jeho „osemapolka“, ktorá je považovaná za jedno z jeho najradikálnejších diel. Fellini sa snaží v do veľkej miery autobiografickom filme zachytiť krízu režiséra, ako tvorčiu tak osobnú. V príbehu sa realita miesi so snom a spomienkami na detstvo, kam hrdina neustále uteká. Guido sa poneviera medzi skutočnosťou, fantáziou a spomienkami, ktorých hranice nie sú vždy presne stanovené. Hlboké a hravé zároveň, a na jedno zhliadnutie asi nedoceniteľné. Okrem iného, úchvatná kamera a hudba Nina Roty. Jeden z najgeniálnejších filmov vo filme! Felliniho majstrovským počinom oceneným Oscarom sa neskôr inšpiroval aj Woody Allen (Stardust Memories) či muzikál Nine.
|
|
Americká noc (Day for Night /La Nuit américaine/, r. François Truffaut, 1973)
„Nakrúcanie filmu prebieha ako cesta kočom po Divokom západe. Začína ako krásny výlet a zrazu sa nevie, či sa vôbec dôjde do cieľa... Kto je režisér? Je to človek, ktorého sa neustále všetci všetko pýtajú. Často odpovedať môže, ale nie vždy,“ prihovára sa nám vo filme samotný Truffaut v úlohe filmového režiséra Ferranda.
Truffaut, prezývaný aj ako „otec všetkých cinefilov“, sprevádza diváka zákulisím nakrúcania filmu. Trpezlivý a ústretový režisér nakrúca novú snímku s hereckým ansámblom a štábom, ktorého kľúčoví členovia sú vo zvláštnom citovom rozpoložení (osobné či profesionálne krízy). Výrobu tak sprevádza odchod jednej z herečiek, románik medzi hercami či smrť jedného z protagonistov. Pamätné je nakrúcanie interiérovej scény, kedy herečka (Valentina Cortese) potužená troškou alkoholu nie je schopná zapamätať si svoj text a je natoľko nesústredená, že ani nevie, ktoré dvere má v závere scény otvoriť.
Truffaut sa vyznáva zo svojej lásky k vlastnému remeslu (ako hovorí jedna členka štábu: „pre film by som mohla opustiť chlapa, ale nikdy film pre chlapa“) a zároveň nám umožňuje úplne preniknúť do vzrušujúcej atmosféry výroby filmu! Samotný názov predstavuje vo filmovom žargóne techniku nakrúcania nočných scén za denného svetla. Snímka získala Oscara za Najlepší cudzojazyčný film.
Amatér (Amator, r. Krzysztof Kieslowski, 1979)
„Film, to je najdôležitejšie umenie!“, vraví riaditeľ podniku citujúc Lenina svojmu zamestnancovi, ktorého poveruje nakrútením filmu vzápätí po tom, čo zisťuje, že si zakúpil – vtedy nevídanú vec – kameru. Tridsiatnik Filip (Jerzy Stuhr) si 8 mm kameru spočiatku kúpil, aby zachytil rodinné chvíle so svojim novonarodeným dieťaťom. Na popud šéfa sa však najprv púšťa do práce s nakrútením filmu o oslave pri príležitosti 25. výročia vzniku firmy. Aj keď to spočiatku vyzerá, že má pri tvorbe voľnú ruku, riaditeľ po skúšobnej projekcii do dokumentu zasiahne a vynúti si hudobný doprovod, komentár a vystrihnutie istých nežiaducich scén. Filip postupne filmovaniu prepadá a v hlave má plno vlastných nápadov a projektov, no zároveň sa odcudzuje rodine. Filmy financuje podniková rada a vedenie, a preto jeho scenáre musia najprv prejsť schvaľovacím procesom. Netrvá dlho a riaditeľovi sa nepozdáva, že jeho filmy sú šedé a smutné, teda odrážajúce realitu. Filip trpko zisťuje, že žije v dobe, kedy veci spoločenské nemôžu byť automaticky aj vecami verejnými. Klesá v očiach firmy, stráca rodinu. Jeho jediným prostriedkom na sebareflexiu sa stáva objektív vlastnej kamery...
Po technickej stránke je zaujímavá práca s profesionálnou kamerou, ktorá často zaujme približnú pozíciu Filipa snímajúceho s amatérskou kamerou, no nikdy sa nevyužije priama pozícia hrdinovho uhlu pohľadu. Tento štylistický postup je najmarkantnejší pri testovaní novej 16 mm kamery na dvore domu, kedy Filip improvizuje a bez presne stanovenej kompozície zachytáva čo najväčší priestor.
Filipove stretnutie s kamerou má fatálne následky. Prístroj ho vzďaľuje od rodiny a priateľov a prijme ho vidieť stav socialistickej spoločnosti v inom svetle než doteraz. V svetle ostrejšom, kritickejšom, reálnejšom. Kvôli snahe vidieť veci cez kameru do veľkej miery nezávisle sa stáva pre systém nežiaducim. Sám Kieslowski dodáva: „Kamera núti hrdinu definovať samého seba. Naivný Filip z Wielic začal tým, že chcel kamerou zachytiť rodinné chvíle a končí náročným výkladom sveta, dokonca sebainterpretáciou.“
|
|
Kino Raj (Cinema Paradiso /Nuovo cinema Paradiso/, r. Giuseppe Tornatore, 1988)
Úspešný filmový režisér sa dozvedá, že Alfredo je mŕtvy. A spomína na nezabudnuteľné detstvo prežité v povojnovej talianskej dedinke, kedy si zamiloval film, prostredie tmavej kinosály, zvuk premietačky a spriatelil sa s miestnym premietačom Alfredom. Ten mu do veľkej miery suploval vo vojne strateného otca. V kine zvanom Cinema Paradiso premietal Alfredo s malým Totom v kúzelnej kabíne filmy. Filmové projekcie boli v tom čase na tom mieste hotovou kultúrno-spoločenskou udalosťou, ktorou žila celá dedina. Keď však Toto dospel, na Alfredov podnet odišiel z mestečka, aby rozvíjal svoj vzťah k filmu.
Okrem rozkošného výkonu detského hrdinu (Marco Leonardi predvádza bezo sporu jeden z najlepších detských hereckých výkonov vôbec) je legendárny aj krátky film zostavený zo scén filmových bozkov. Totižto, do úlohy cenzora sa rád vžíval miestny farár, ktorý Aflredovi prikázal vystrihovať pasáže bozkávania. Zimomriavky vyvolávajúci zostrih odkázal Totovi ako filmové dedičstvo zosnulý Alfredo. Nostalgické ohliadnutie za dobou, kedy kino bolo skutočnou udalosťou. Talianska snímka ocenená Oscarom aj Veľkou cenou z Cannes je oslavou lásky, priateľstva a lásky k filmu ako takému. Krásne a dojímavé!
Hráč (The Player, r. Robert Altman, 1992)
Mladý vedúci pracovník filmového štúdia Griffin Mill (Tim Robbins) je sudcom a katom scenáristov. Ako o svojej práci sám hovorí: „Počúvam príbehy a vyberám tie, podľa ktorých by sa dal nakrútiť dobrý film. Za deň mi zavolá asi tak 125 ľudí, a keď ich počet klesne na 100, viem, že nepracujem. Všetkých, čo volajú, zaujíma jediná vec: chcú, aby som povedal áno a ich film sa nakrútil. A keď poviem áno, myslia si, že príde nový rok a oni budú s Jackom Nicholsonom lyžovať v Aspene. To si myslia. Problém je, že môžem povedať áno len, keď mi to dovolí štúdio, čo je asi 12-krát do roka. Obvykle si ročne vypočujeme tak 50.000 príbehov. Je to náročné. A myslím, že niekedy nie som dvakrát milý a vytváram si nepriateľov...“. Cynický Mill si svojim ignorantským prístupom pohnevá jedného autora a začnú mu chodiť anonymné výhražné pohľadnice. Zúfalý sa ho rozhodne vyhľadať a po pár drinkoch a výmene názorov ho neúmyselne zabije. Následne je vyšetrovaný ako svedok, ktorý zavraždeného videl tesne pred smrťou. Žiadne priame dôkazy neexistujú. Výhražné pohľadnice ale chodia naďalej. Griffin zabil nevinného človeka!
Altman napínavo a humorne o temnej stránke Nového Hollywoodu, kde príbehom vládnu producenti. Zaujímavý pohľad na to, ako hollywoodska mašinéria zbožňuje šťastné konce a bráni sa tým nešťastným. Napr. nadšený scenárista plný ilúzií sníva u Milla o „skutočnom“ filme: bez hviezd, ale s talentom a žiadnym šťastným koncom. Film sa napokon na plátno dostáva s Bruceom Willisom v štýle akčného hrdinu, ktorý v poslednej chvíli zachraňuje Juliu Roberts z plynovej komory. Rovnako nereálne, ale idylicky a šťastne (!) končí aj príbeh Griffina, ktorému prejde zabitie, posilní si pracovnú pozíciu, je plne zabezpečený (auto, dom) a s milenkou zosnulého scenáristu čaká dieťa. Plus cynická bodka v podobe scenára s jeho vlastným príbehom pod názvom Hráč, ktorému cez telefón dáva bez zaváhania zelenú.
Snímka obsahuje viac než 65 cameo rolí (napr. Jack Lemmon, Cher, Peter Falk či Malcolm McDowell) a kvantum trefných odkazov na filmové klasiky či už vo forme dialógov (otváracia scéna Wellesovho noiru Dotyk zla, postava Joea Gillisa zo Sunset Blvd., či samotné diela ako Občan Kane, Absolvent, Ghostbusters) alebo plagátov (M – Vrah medzi nami).
Ed Wood (r. Tim Burton, 1994)
„Akcia! Strih! Perfektné! ... Akcia! Strih! Perfektné!“ Asi takto nejako vyzeral jeho triviálny a nenáročný „model“ režírovania. Jeho vzorom bol Orson Welles a hereckým favoritom zašlá hviezda hororových filmov Béla Lugosi, legendárny predstaviteľ Draculu. Scenárista, producent a režisér v jednej osobe – Edward D. Wood, Jr. (1924 - 1978), jedno z najbizarnejších zjavení hollywoodskej histórie. Jeho parketou boli žánre horor a sci-fi a „výkladnú skriňu“ jeho tvorby dodnes tvorí autobiografická melodráma o mužovi, ktorý sa rád prezlieka do ženských šiat – Glen or Glenda (1953) a neslávne slávne sci-fi Plán 9 (Plan 9 From Outer Space, 1959).
Svoje „najplodnejšie“ a pomerne šťastné obdobie zažil Wood v 50tych rokoch minulého storočia, a práve toto obdobie sleduje snímka Tima Burtona, ktorá je atmosférickou čiernou komédiou o človeku s označením „najhoršieho režiséra všetkých čias“ vo výbornom stvárnení Johnnyho Deppa. Nejde však len o Wooda a jeho príbeh. Ide zároveň o Burtonovo vyznanie lásky pohyblivým obrázkom. Za pozornosť stojí dokonalé evokovanie len ťažko zabudnuteľných scén z Woodových filmov.
Truman Show (The Truman Show, r. Peter Weir, 1998)
Tento kúsok síce nie je ani tak o filme ako o komerčnom svete televízie, reklamy a formátov zachytávajúcich realitu. Divák sa dostáva priamo do sveta ako aj zákulisia reality show, ktorá je prezentovaná vo veľmi krajnom prípade. Truman Burbank (Jim Carrey) je globálny produkt, ktorý je na mediálno-televíznom trhu už tri desaťročia. Už od narodenia, takmer 30 rokov, je ústrednou hviezdou televíznej reality show zvanej The Truman Show. Avšak to, že jeho život je jedno obrovské klamstvo a žije v umelom svete, kde každý len hrá svoju rolu, ani netuší. Až do jedného dňa...
Nachádzame sa v akomsi mediálno-televíznom totalitnom mikrosvete, ktorý jeho otec – autor, režisér a producent Christof (na Oscara nominovaný Ed Harris), považuje za skutočný a bezpečný život bez problémov. Obrovské filmové ateliéry prešpikované kvantom skrytých kamier majú také rozmery, že ich spolu s Čínskym múrom môcť vidno z kozmu. Megalomanské štúdium však nie je ničím iným než len falošným miestom na život a do veľkej miery väzením zároveň s čisto komerčným a manipulátorským motívom existencie. Námet bol pochopiteľne inšpirovaný americkými televíznymi reláciami a pojednáva o spornej a tenkej hranici medzi realitou a jej mediálnym obrazom. Čo sa týka nejakých odkazov, za pozornosť stojí, že fiktívne mestečko pozostáva z ulíc pomenovaných po hercoch, napr.: Lancaster Square či Barrymore Road.
Aj keď kvalitných filmov o „filmárčine“ nie je až tak veľa, našla by sa minimálne ešte jedna desiatka kvalitných kúskov. Do nášho prehľadu sa nezmestili takí tvorcovia ako Jean-Luc Godard, Woody Allen či David Lynch. Vašich favoritov či už z tohto zoznamu alebo mimo neho uvítame v diskusii. Alebo, pomôžte nám rovno zostaviť TOP 20tku filmov o filme.
