ROZHOVOR O FILME CIGÁNI IDÚ DO VOLIEB

ROZHOVOR S REŽISÉROM JAROM VOJTEKOM

Kedy si sa zoznámil s Vladom Sendreiom (Sendreiovcami) a ako vznikol nápad nakrúcať o ňom film?

S Vladom som sa zoznámil už v roku 2004 pri výrobe jedného komerčného televízneho programu. Predstavil nás producent filmu Tomáš Kaminský. Po skončení televízneho projektu som mal ale pocit, že je omnoho zaujímavejšiou postavou, ako len jednu reláciu. Podobne aj jeho okolie, kamaráti a aktivity boli pre mňa veľmi inšpirujúce. O nakrútení filmu o Vladovi Sendreiovi a prostredí, v ktorom žije, som uvažoval už oveľa skôr, ale stále som nemal dosť materiálu pre dlhometrážny film. Tak vznikol najprv film Malá domov, kde je Vlado reálnym futbalovým trénerom rómských detí, ktoré šli z polepšovne na futbalový turnaj do Srbska. Bola to zaujímavá akcia, ale stala sa témou len pre tento krátky film. Dlhšie som vyčkával, čo sa z množstva Vladových aktivít v rámci jeho občianskeho združenia ukáže ako mimoriadne. Keď som sa dozvedel , že chce kandidovať za poslanca do VÚC v Poltári, veľmi ma to zaujalo - v tom čase bol prvým Rómom, ktorý mal na Slovensku takéto politické ambície.

Menila sa v priebehu nakrúcania téma/témy, ktoré film posúvali ďalej?

Film som mal v pláne nakrúcať štyri roky. Bol som presvedčený, že Sendrei voľby vyhrá. Chcel som sledovať ako sa správa, mení, ako rieši problémy rómsky politik v prostredí bielych ľudí. Tak som nakrúcal jeho volebnú kampaň pôvodne ako úvod k filmu. Lenže nakoniec sa situácia zmenila a vyvinula tak, že sa z úvodu stal materiál pre celý film.

V čom je pre Teba Vlado Sendrei a jeho príbeh najzaujímavejší?

V tom, že Vlado bol vo filme veľmi otvorený a úprimný. Len tak sa môže aj divák dozvedieť ako rozmýšľa, aké životné hodnoty vyznáva človek, ktorý sa chce stať politikom. Odhaľuje aj vzťahy v rómskej komunite, kde v súčasnosti (ne)fungujú väzby ani medzi samotnými Rómami. A v neposlednom rade aj to, akú hodnotu má manželstvo a rodina nielen u Rómov, ale u politika ako takého.

Ako sa spolupracovalo s hlavnými „účinkujúcimi“ v tomto filme, nebál si sa, že bude predovšetkým ambiciózny hlavný hrdina pred kamerou trochu „prehrávať“?

Vlado prehráva vždy. Má to v povahe. Ak prehráva vo filme, tak je to tak naozaj aj v jeho živote. Poznám ho dlho a viem, aký je autentický, že je veľmi impulzívny, a to všetko je pre film veľmi dobré. Vedel som, ako s ním pracovať, mohol som si dovoliť niektoré scény nakrúcať aj ako hraný film bez toho, aby sa z nich vytratila autenticita. Chcel som nakrútiť film o Rómoch, ale nie z prostredia osád. Fakt, že chce Sendrei vstúpiť do politiky, to je dnes veľmi blízky a pochopiteľný motív aj pre bielych. A práve cez túto tému, zrozumiteľnú obom skupinám, som chcel ukázať tie kultúrne, povahové a morálne inakosti medzi bielymi a Rómami. Išlo mi hlavne o to, aby sme ich my, zástupcovia tej „väčšiny“ pochopili viac, a to sa dá len vtedy, ak rozprávame o témach, ktorým rozumieme všetci. Tam tú inakosť vieme presne odčítať. A o to mi ide. Môžme si takto navzájom pomôcť a vyriešiť veľa problémov.

Zdajú sa Ti hrdinovia Tvojich filmov v niečom podobní? V čom by sa tá podobnosť prípadne dala nájsť?

Myslím si, že ich spája zápas jednotlivca a jeho názorov s priestorom, bezprostredným okolím, v ktorom žije. Akési hľadanie si svojho miesta, identity v danej komunite, malej spoločnosti. Je to možno tým, že sa snažím rozprávať o ľuďoch, ktorí tu chcú po sebe niečo zanechať, či už je to v malom rodinnom kruhu alebo vo väčšom spoločenskom rozmere. Moje filmy možno prepája aj to, že sa cez postavy snažím zachytiť priestor, spoločnosť, v ktorej žijeme. Nakrúcam tie filmy aj preto, aby som spoznal aj sám seba. Je to akási psychoterapia.