SLOVENSKÝ FILM DOSIAHOL VRCHOL

CHRONOLÓGIA KAUZY

9.7. 1976 – Dvadsaťročná študentka medicíny Ľudmila Cervanová bola naposledy videná krátko po odchode z diskotéky pred internátmi v bratislavskej Mlynskej doline.

12.7. 1976 – Otec Ľudovít Cervan nahlásil dcéru Ľudmilu ako nezvestnú.

14.7. 1976 - V potoku Čierna voda blízko Kráľovej pri Senci bolo nájdené mŕtve telo ženy, o deň neskôr identifikovanej ako nezvestná 20-ročná medička Ľudmila Cervanová. Na mŕtvole sa nenašli žiadne stopy násilia.

15.7. 1976 – Bolo vznesené trestné oznámenie z vraždy na neznámeho páchateľa. Začína sa vyšetrovanie za účasti 47-mich detektívov. Za dva mesiace bolo vypočutých 315 svedkov.

21.9. 1976 – Z vraždy Cevanovej bol obvinený Ján H. z Piešťan a s ním ďalší dvaja údajní spolupáchatelia. Po ôsmich mesiacoch väzby ho prepustili na slobodu pre nedostatok dôkazov.

1977 – Prípad bol znovu otvorený na základe záujmu najvyšších politických špičiek krajiny, vrátane prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, ktorý do Bratislavy poslal špeciálny vyšetrovací tím a vyžiadal si, aby bol o vyšetrovaní informovaný.

1978 - 1980 – Spustilo sa frenetické vyšetrovanie. Stopy podľa kriminalistov vedú do Nitry, o ktorej sa predtým nehovorilo. Po niekoľkých mesiacoch práce so spismi sa dvaja kriminalisti s vysokými právomocami, poverení vedením prípadu, rozhodli zúžiť okruh podozrivých. Ľudmilu Cervanovú malo podľa obžaloby opakovane znásilniť a utopiť sedem mužov 9.7. 1976. Motívom vraždy malo byť umlčanie obete, ktorá sa vyhrážala, že ich nahlási polícii.

15.6. 1981 – Polícia zadržala a obvinila z vraždy Cervanovej siedmich mladých Nitrančanov – Miloš Kocúr, Milan Andrášik, Stanislav Dúbravický, František Čerman, Roman Brázda, Juraj Lachman a Pavol Bedač. Štyria obžalovaní sa priznali, ale pred súdom svoje priznania a výpovede stiahli. Vyšetrovateľov a prokurátorov obvinili z psychického a fyzického nátlaku.

22.9. 1982 – Krajský súd v Bratislave obvinených Nitrančanov odsúdil na 4 až 24 rokov za mrežami, spolu na 108 rokov odňatia slobody. Prokurátor navrhoval tri tresty smrti, ktoré súd nakoniec neudelil.

Apríl 1983 – Odvolania odsúdených Najvyšší súd zamietol a potvrdil rozsudok.

1989 – Advokáti odsúdených napísali ešte pred Nežnou revolúciou memorandum, v ktorom spochybnili celý proces, a poslali ho vtedajšiemu generálnemu prokurátorovi ČSSR Jánovi Pješčákovi.

23.3. 1990 – Na základe pochybností v prípade a sťažnosti advokátov spred novembra 1989, porevolučný generálny prokurátor ČSFR Tibor Böhm podal sťažnosť pre porušenie zákona na Najvyšší súd ČSFR.

19.10. 1990 – Najvyšší súd ČSFR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vrátil mu celý spis späť. Najvyšší súd poukázal na 72 pochybení zákona a zaviazal Krajský súd, aby tieto pochybenia napravil. Obžalovaní boli prepustení na slobodu.

25.6. 2002 – Na Krajskom súde v Bratislave sa začalo v prípade Cervanová nové pojednávanie. Senátu predsedala sudkyňa Soňa Smolová.

12.11. 2003 – Ústavný súd SR rozhodol, že ústavné právo obžalovaných bolo porušené pre prieťahy v súdnom konaní. Priznal im odškodné v celkovej výške 2,3 milióna korún.

20.1. 2004 – Krajský súd uznal šesť z obžalovaných Nitrančanov za vinných zo znásilnenia a z vraždy Ľudmily Cervanovej. Vymeral im tresty od 3 do 13 rokov väzenia. Všetci odsúdení sa odvolali na Najvyšší súd.

Leto 2004 – Advokáti odsúdených zistili, že v archíve Ministerstva vnútra SR v Levoči sa nachádzajú dovtedy utajované dokumenty vrátane výpovedí svedkov získané počas vyšetrovania prípadu Cervanová. Tie neboli súčasťou spisu.

13.12. 2005 – Na Najvyššom súde SR sa konalo odvolacie konanie. Senát Najvyššieho súdu SR sa odmietol zaoberať materiálmi z „Levočského archívu“. Odsúdení a ich advokáti vzniesli námietku zaujatosti senátu. Odvolacie konanie sa odročilo.

4. decembra 2006 – Verdikt potvrdil Najvyšší súd a v júni 2009 aj dovolací senát. Dvoch z odsúdených poslal súd opäť za mreže, vymeral im vyššie tresty ako v roku 1982.

December 2010 – Ústavný súd zamietol sťažnosť v prípade Cervanovej.

Dnes – Odsúdení sa obrátili so sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Čakajú na jeho rozhodnutie...

POVEDALI O KAUZE

Patrick Coffey, americký odborník a školiteľ práce s polygrafom (nazývanom aj detektor lži)

Zapamätajte si: Pravda je jednoduchá. To lži sú zložité... Týchto pánov som sa pýtal, či spôsobili akékoľvek zranenie, ktoré viedlo k smrti Ľudmily Cervanovej. Prešli týmto testom. Každý z nich samostatne. Nemôžete znásilniť niekoho, koho ste nikdy nestretli.

Ľuba Lesná, investigatívna novinárka

Vražda Ľudmily Cervanovej sa odohrala 9.júla 1976. Bola veľkou tragédiou pre jej najbližšiu rodinu a jej priateľov. Dnes, po tridsiatich piatich rokoch, ostáva traumou pre celú slovenskú spoločnosť.

Milan Žitný, bezpečnostný analytik

Skutoční páchatelia nie sú dodnes známi.

Otakar Motejl, prvý český ombudsman, obhajca Miloša Kocúra

Právo je pokus o spravodlivosť. Aplikácia toho práva by mala byť pokusom o vykonávanie spravodlivosti. Občas sa to podarí a občas nie. Asi by som odišiel z taláru, než by som tento prípad odsúdil. Ak by som to musel odsúdiť.

Andrej Bán, novinár

Kauza Cervanová je v prvom rade o obludnosti normalizačného systému, je to anatómia justičnej svojvôle, ktorá prechádza od totality k slobode, podobne ako kontinuita osôb v samotnej slovenskej justícii. To oni vytvárajú pomyselný múr, ktorý nepripúšťa nové vážne dôkazy či indície spochybňujúce oficiálnu verziu činu.

František Šebej, poslanec Národnej Rady SR

Súd vyniesol, podľa môjho pevného presvedčenia, rozsudok, ktorý je vo svetle známych faktov a na súde uvádzaných dôkazov nepochopiteľný. Myslím si tiež, že sa skôr, či neskôr ukáže, že ten rozsudok je hanbou našej justície.

Ivan Mačura, občiansky aktivista

Pokúšam sa hľadať spravodlivosť. Poburuje ma to, že doteraz nedošlo k vyrovnaniu s minulosťou v Československu alebo aj v iných štátoch, ktoré ovládal komunizmus. Celým prípadom sa výrazne tiahne „arabská stopa“. Môže súvisieť so životom otca Ľudmily Cervanovej, plukovníka Cervana, ktorý sa zúčastňoval zahraničných misií do arabského sveta, ktorý sa spolupodieľal na školení arabských pilotov a ktorý mal úzke kontakty s arabskou komunitou. V Československu.

Lucia Nicholsonová, novinárka, v súčasnosti poslankyňa Národnej Rady SR
 
Telo, ktoré našli v Čiernej vode, nikdy nikto neidentifikoval. Jej otec Ľudovít Cervan videl len šperky, ktoré údajne mala mŕtva na sebe. Bez toho, aby videl telo, skonštatoval, že ide o jeho dcéru Ľudmilu Cervanovú.

Prípad Cervanová tu bol s nami dlho. Počas tých tridsiatich rokov v pravidelných intervaloch rozviroval verejné dianie. Uprostred tohto víru sa krútili tie isté tváre. Plynulo sa im podarilo preklenúť pád komunizmu. Pri Cervanovej sa udržali. Nepôsobila na nich ani odstredivá sila zvonka. Verejnosť totiž žiadnu nevyvinula. Len veľmi málo ľudí sa staralo o to, či súdy posudzujú a súdia spravodlivo, na základe dôkazov, a nie dohadov a vynútených priznaní.

Záverečná reč prokurátora, rok 1982

Rodičia Ľudmily Cervanovej svoju dcéru vystrojili na letnú aktivitu študentov, aby podľa svojich síl fyzicky pomohla pri budovaní socialistickej výstavby. Z letnej aktivity sa už nevrátila. Jej usmrtenie vzbudilo mimoriadne živý ohlas v širokej verejnosti. Účinnú ochranu spoločnosti pred prejavmi takéhoto gangsterizmu, akým bol únos Ľudmily Cervanovej a jej usmrtenie vyžaduje, aby bol obžalovaným Romanovi Brázdovi, Milanovi Andrašíkovi a Milošovi Kocúrovi uložený najprísnejší trest: Trest smrti.

Františak Čerman, odsúdený

Vzali ma do väzenia spolu s ostatnými ľuďmi kvôli príbehu, ktorý vykonštruovala polícia.

Miloš Kocúr, odsúdený

Mňa zatkli na druhý deň po oslavách mojich promócií. Bolo to skoro ráno. Zobrali ma do väzby a dva dni ma intenzívne vypočúvali. Unaveného, bez prítomnosti advokáta. Celý ten čas ma intenzívne usvedčovali, že oni vedia, že sme kupovali nejaké víno, že sme boli na nejakej diskotéke, nejaké dievča sme uniesli, potom sme ju znásilnili, opakovali to toľko krát, že mi to pripadalo, ako nejaký scenár, ktorý som vedel už naspamäť. Ja som bol vystrašený, unavený, psychicky na dne a už keď som ďalej nevládal, tak som im tieto nezmysly narozprával na magnetofónovú pásku. Myslel som si, že príde advokát a ten omyl sa vyšetrí. Nevyšetrilo sa nič. Nikto ma nechcel počúvať. Mal som svedkov, s ktorými som bol v tom čase úplne inde, na inom mieste a tých svedkov nepredvolali na súd. Bolo to jedno. Chceli mať vinníkov. Tak vzniklo to priznanie, ktoré sa so mnou ťahá celý život.

Roman Brázda, odsúdený

Ja som dostával také informácie, že moja dcéra bola zavraždená, že ju zavraždila moja manželka Mária. Potom som dostával také informácie, že manželka dostane za tú vraždu trest smrti. Potom som dostával také informácie, že zničia celú moju rodinu, že keď budem poslúchať na slovo, tak nedostanem trest smrti, ale len doživotné väzenie. Ja som tomu veril, že trestu smrti sa vyhnem len vtedy, keď budem rešpektovať príkazy týchto vyšetrovateľov. Pretože ja som prestal rozoznávať, čo je pravda a čo je lož. Ja som žil v tom, že skutočne sa mohlo niečo stať a že ja si to vôbec nepamätám. Tvrdil som to aj vyšetrovateľom. Oni mi hovorili, že mi osviežia pamäť a že mi všetko povedia tak, ako sa to stalo. Oni mi celý príbeh Cervanová vlastne vyrozprávali a ja som ten príbeh iba opakoval po vyšetrovateľoch.

Milan Andrašík, odsúdený

Podpísal som doznanie. Je to pravda. Bol to pud sebazáchovy. Tak to je. Chceš prežiť. Keď chceš prežiť, tak nevieš, čo máš robiť. Keď vieš, že ťa ohrozujú iní, tak sa brániš tak, že to hodíš na nich. Na tých, ktorí ťa ohrozujú. Keď mne konfrontačne predložili, že ma ohrozujú iní spoluobvinení, tak som vlastne v pude sebazáchovy to hádzal na tých, ktorí ma ohrozovali. Reaktívne som to hádzal na nich.

Počas celého prípravného konania, som bol podrobený neľudskému zaobchádzaniu a ponižovaniu. Boli na mňa použité všetky formy psychického a fyzického násilia. Keď sa to všetko už nedalo zniesť, podal som proti tomu rozhorčenú sťažnosť. Nato som bol stíhaný pre ďalší trestný čin a to je krivé obvinenie voči vyšetrujúcim orgánom.

Viera Zimáková, svedkyňa

Títo vyšetrovatelia navodili takú atmosféru, že to vyzeralo akoby už vopred mali niečo vykonštruované a potrebujú tam dosadiť nejakú osobu, ktorá by im mala potvrdiť – áno bola som tam s týmito a týmito ľuďmi. Bolo hrozné už len to, kde ma zaviezli. Samá pavučina, myši tam behali, tie otrasné turecké záchody... Ďalšia udalosť bola pre mňa veľmi závažný psychický moment – zbrali ma od dieťaťa, ktoré som kojila. To dieťa nebolo na nič iné zvyknuté, len na moje materské mlieko a dva dni pilo len čaj. Strašne som sa obávala, čo s ňou bude. Opäť ma zavreli do cely predbežného zadržania, tak vznikla moja ďalšia výpoveď...

František Čerman, odsúdený

Pred svojim svedomím a pred svedomím mojich detí, ktoré mám strašne rád, hovorím, že ja som od tohto všetkého odosobnený. Mne vôbec nezáleži na mojom živote. Vôbec. A vieš odkedy? Odkedy ma zmlátili na eskortnej cele. Odkedy som tam bol vyviazaný, odkedy som tam videl teba. Nie ako človeka, ale videl som ťa tak vychudnutého po tých dvoch rokoch väzby, že som nevidel ani tvoje oči. Ja som videl normálnu lebku. A keď ma tam zmlátili a vyviazali, tak vtedy som pochopil, že toto je koniec. Odvtedy nežijem. Ani nezáleží na mne. Skutočne. Či sa tam zabijem v aute alebo čo. Ja žijem pre iných ľudí. Pre moje decká povedzme, že nech vedia, že majú otca. Nie pre mňa. Alebo pre vec. Nezáleží mi na tom. Ja nemyslím na seba, či pôjdem zajtra do basy. Kľudne idem. Na rok a pol. No a čo? Čo sa mi stane? Nič. Budem tam. A každý deň budem čakať, že zajtra to už musí skončiť.