ZAJTRA ZOMRIEM

Od čias Rosemary má dieťatko Romana Polanskeho je tehotenstvo určitou ingredienciou, ktorá filmový horor posúva o presah intimity a zraniteľnosti do atypickej žánrovej polohy. Práve zdanlivá zraniteľnosť je neraz autorskou kamuflážou, ktorá na konci dňa emancipuje a dotlačí hrdinku k činom a akcii.

Podobne ako pri Rosemary aj v maďarskej hororovej novinke Zajtra zomriem režisérka Nikol Cibulya ohýba mantinely žánru. Hlavná protagonkistka si tak prejde psychickým aj fyzickým očistcom, a to v špecifickom, na prvý pohľad žánrovo generickom prostredí opustenej chatrče obohnanej hustými bezútešnými lesmi.

Jedna chatrč, jeden les: Slasher či art?

Celovečerný debut režisérky okato a priznane vychádza z podžánru lesného hororu. Recept je tak jednoduchý: jedna chata, divné zvuky, husté lesy, partička priateľov s viac či menej predvídateľnými charaktermi a spočiatku anonymné zlo ukrývajúce sa v tieňoch. Základná kostra je známa, daná a autorka sa s ňou rozhodla zmysluplne pracovať.

Irma (Niké Kurta) v požehnanom stave prichádza do opustenej chatrče uprostred lesov a Nikol Cibulya režisérsky nastavuje tempo a rytmus. V úvode tak hrdinka spolu s divákmi sonduje interiéry a exteriéry, sem tam niečo zavŕzga, inokedy zaklopká. Oproti publiku má Irma navrch, pozná totiž temnú históriu chalupy, z ktorej sála chlad a mystérium.

Salámovou metódou a kúsok po kúsku nastavuje režisérka mantinely, no len tak, aby nastavila očakávania a priveľa neprezradila. Podhodí ešte niekoľko dramaturgických omrviniek a Irma spolu s divákmi čaká. Chatrč vcelku prekvapivo nasledujúce ráno zaplní partička Irminých priateľov.

Ak by išlo o klasický lesný slasher, zrejme by sa jednalo o anonymný komparz čakajúci na šokujúcu smrť. Režisérka sa ale snaží nebyť otrokom žánru, ale inšpirovať sa ním. Irma tak prehlási pred priateľmi, že má tušenie, že zajtra umrie. Namiesto explicitnej hrozby Nikol Cibulya rozvážne dávkuje latentný prísľub hrôzy a hrozivej ozveny minulosti.

Namiesto vyvražďovačky uvedomelá filmová terapia

Irma sa tak snaží fungovať v klasickom režime, urobí si s priateľmi a šaškujúcim bratom výlet k jazeru, no idylku pretína temnota a skľučujúce vízie. Postupne tak presakuje do civilného deja náznak pokryvenej minulosti a tragickej smrti Irminej matky. Režisérka tak prichádza s uveriteľným žánrovým mixom, v ktorom síce čerpá z formátu klasickej až insitnej „vyvražďovačky“, no zároveň snímku pretkáva dospelými témami ako psychické zdravie, nevera či samovražedné tendencie.

Pridanou hodnotou filmu je práve určité oscilovanie medzi žánrami a zavŕtavanie sa hlbšie a hlbšie do psyché hrdinky. Podobne ako pri Polanskeho majstrštyku aj v Zajtra umriem je hnacím motorom síce predtucha a určitý nadprirodzený motív, no ide len o masku. Za jarmočným zlom v podobe tradičnej až banálnej hrozby je dôležitý podtext.

Medzi riadkami, či skôr „filmovými frameami“ režisérka skúma hrdinkinu psychiku, a to ako na ňu vplýva vysoké štádium tehotenstva, vzťahová frustrácia a nevera. Nikol Cibulya tak sofistikovane kríži žánre a dokonca remeselne pracuje s lakačkami a napätím. Dusné situácie duplicitne nepodčiarkuje hudobným lomozom, ale hrá sa s tichom a hlukom ako ostrieľaná remeselníčka. Napriek dramaturgickej ukotvenosti a príbehovému rámcu, dej akoby plynie do prázdna a niektoré charaktery a deje sa stratia v ohlušujúcom šume silnejších motívov. Samotná pointa je síce jasná a zreteľná, zároveň v niečom zlyháva a stáva sa predvídateľnou.

Práve finále by malo byť na papieri emotívnym jadrom, no paradoxne je len strojene vyrozprávanou povinnou jazdou. Režisérka prišla so zaujímavým pokusom reinkarnovať žáner, ktorý má svoje zlaté obdobie za sebou (česť výnimkám, žmurk na Klaunove Vianoce) novými sviežimi postupmi, no zároveň podcenila klasické dramaturgické zákonitosti.

Zajtra umriem tak poteší nielen fanúšikov archaického slasheru, ktorí sa neboja experimentovať s formou, ale aj divákov dospelého kina s určitou žánrovou nadstavbou a presahom.

Holnap meghalok (Maďarsko, 2024, 81 min.)
Réžia: Nikol Cibulya. Scenár: Nikol Cibulya. Hrajú: Niké Kurta, Lili Meyer, Márton Kerekes, Dániel Baki, Zalán Makranczi, Fanni Wrochna, Ilma Hárshegyi