PREZIDENTKA

V úvode prezidentskej odysey Zuzany Čaputovej sa známy slovenský filmár Marek Šulík rozhodol pre sizyfovskú úlohu. Zaumienil si natočiť časozberný dokument, ktorý mal nazrieť do zákulisia vysokej politiky a za múry paláca na bratislavskom Hodžovom námestí.

V tom čase si Šulík asi len sotva pomyslel, aká divoká filmová jazda ho čaká naprieč prezidentskou päťročnicou a že bude stáť za vznikom jedného z najunikátnejších dokumentárnych počinov súčasnosti.

„Za zrkadlom“

Hlava štátu Zuzana Čaputová zažila jedno z najturbulentnejších volebných období na čele prezidentského paláca moderných dejín Slovenska. Prešla si „frontom“ pandémie Covid-19, odrážala útoky vtedajšieho šéfa vlády Igora Matoviča, stála pri páde kabinetu Eduarda Hegera a časť mandátu šéfovala úradu v tieni ruskej invázie na Ukrajine. Vypäté chvíle neobišli ani finále volebného obdobia, keď musela politicky reagovať a zaujať stanovisko k atentátu na premiéra Roberta Fica.

Okrem spomínaných politických erupcií tak hlava štátu stála takmer neustále medzi dvomi mlynskými kameňmi. A to kontinuálnymi otrasmi v súdnych inštitúciách a polícii a atakmi politikov. Bežní ľudia tak prezidentku Zuzanu Čaputovú počas jej päťročného mandátu poznali najmä z tlačoviek, mediálnych výstupov či vyjadrení a postojov na sociálnych sieťach.

Marekovi Šulíkovi sa filmom Prezidentka ale podaril nevídaný husársky kúsok. Prekročil na prvý pohľad neprekonateľnú bariéru oficialít a ceremónií a „dostal priepustku“ do zákulisia vysokej politiky.

Dokumentarista natočil počas piatich rokov časozberu približne 350 hodín materiálu, a tak logicky musel do finálnej snímky vyfiltrovať len časť z ikonických momentov volebného obdobia. Vidieť, že siahol práve po tých situáciách, ktoré majú v sebe určitý dramaturgický oblúk a nie sú len zlepencom atraktívnych, no náhodných obrazov.

Civilnosť a človečina

Šulík tak Čaputovej prezidentskú dráhu monitoruje chronologicky od víťaznej noci prezidentských volieb v roku 2019 až po streľbu na predsedu vlády. Najvýraznejšie politické míľniky sleduje systematicky, a to najskôr optikou známou pre bežných divákov a postupne sa „prehryzáva“ do zákulisia.

V antológii známych káuz tak nechýba hektické obdobie pandémie, rozorvaná vládna koalícia Igora Matoviča a fenomenálny náhľad za udalosti dňa, keď parlament vyslovil nedôveru vláde Eduarda Hegera.

Režisér tak objektívom kamery precízne študuje „svet vo svete“ Zuzany Čaputovej, preniká za oficiálny protokol a dostáva, čo je najdôležitejšie, do snímky človečinu a emócie. Šulík ale zároveň lacno nebulvarizuje a nesnaží sa ani prvoplánovo šokovať. Akosi konzistentne preniká „za zrkadlo“, do mikrosveta nielen samotnej prezidentky, ale aj jej tímu poradcov či expertov na komunikáciu.

Šulík tak servíruje známy mediálny obraz prezidentky do kontrastu s palácovým ekosystémom, v ktorom hlava štátu civilne vtipkuje, strachuje sa o blízkych alebo je autenticky šokovaná nad zvratmi a eskapádami vtedajšej divokej koaličnej politiky.

Nielen prezidentka, ale celý tím

Gro úspechu a sugestivity snímky sa ukrýva práve v interakcii prezidentky s prostredím. Šulík tak film nesústredí len na hlavu štátu, ale dovoľuje prenikať do dejovej štruktúry mikropríbehy nielen zo súkromia političky, ale aj zo spomínaného palácového prostredia. Samotné „kapitoly“ snímky tak často vedia do určitej miery fungovať ako samostatné etudy s expozíciou a finále.

Pre publikum môže byť problematická určitá neznalosť politického kontextu. Šulík totiž vo filme skladá jednu udalosť za druhou tak sebavedomo a s tak guľometnou kadenciou, že divák neznalý vtedajších okolnosti sa nemusí vždy „chytiť“ všetkých detailov a nuáns rozprávania.

Tá časť diváctva, ktorá ale nevynecháva nedeľné politické televízne debaty a sleduje vládne a parlamentné šarvátky na dennej báze, bude spokojne a občas až fascinovane konzumovať unikátny obsah filmu.

Obzvlášť fascinujúcim je napríklad pasáž zo dňa (ne)podanej demisie Igora Matoviča, ktorú vytrhol na poslednú chvíľu z ruky jednému z prezidentkiných úradníkov. Tu Šulík, bez srandy, rozohráva až „Sorkinovskú“ dokumentárnu konverzačku, ako vystrihnutú zo zlatých čias Západného krídla.

Pár zádrhelov

Režisérovi sa podaril vytvoriť snímok s nezadržateľným tempom, ktoré pribrzďuje len vedomosť publika, že sa do snímky nepodarilo dostať všetky kľúčové momenty z Čaputovej volebného obdobia. Zamrzí tak, že nevidíme napríklad prezidentkine každoročné vystúpenia v pléne národnej rady so správou o stave republiky. Zároveň je ale jasné, že nie všetky situácie a natočený materiál Šulíkovi do filmovej skladačky, skrátka dramaturgicky sedeli.

Naopak nadbytočne môže zase pôsobiť finále snímky, no vzhľadom na význam udalostí, ktoré vyobrazuje, je logické, že sa filmár nakoniec rozhodol k filmu „prilepiť“ minúty navyše. Záver filmu, tak ukazuje, aký môže byť časozberný formát natáčania nevyspytateľný a realita nemusí vždy pasovať do kreatívneho vzorca tvorcov. O to viac je ale materiál autentický a reflektuje realitu.

Šulík tak napriek malým nevyhnutným dramaturgickým zakopnutiam natočil unikátny materiál. Ten je v konkrétnostiach nielen povestným zrkadlom doby, ale aj ultimátnou odpoveďou na otázku, čo sa skrýva za fasádou politika či političky. Odpoveď nie je síce nijak prekvapivá, ale vidieť ju „vypálenú“ do filmu, je akosi ľudsky uspokojivé.

Prezidentka (SR, 2024, 109 min.)
Réžia: Marek Šulík. Dramaturgia: Robert Kirchhoff, Tomáš Bojar. Kamera: Marek Šulík, Marek Moučka, Martin Jurči. Strih: Jana Vlčková, Marek Šulík. Hudba: Eva Sajanová, Martin Lauer