DRÁMA NA K-19

Bigelowová pripravovala tento svoj film celých päť rokov a podľa vlastných slov sa cítila byť poctená možnosťou robiť podrobný prieskum udalostí s ľuďmi, ktorých životy boli ovplyvnené príbehom K-19, bola inšpirovaná ich príbehmi a cítila povinnosť nakrútiť film, ktorý by ukázal ich obeť a ľudskosť: "Náš film skúma hrdinstvo, odvahu a zručnosť sovietskeho námorného loďstva tak ako nikto doteraz. Je to fascinujúci príbeh o obyčajných ľuďoch, ktorí sa stali hrdinami keď čelili tragickej situácii. Hlavnou motiváciou všetkých jeho tvorcov bolo zachytiť vznešenosť ich najvyššej obete."

Na stvárnenie posádky ponorky K-19 a sovietskych vojenských veliteľov bolo angažovaných asi 50 hercov, a kvôli vierohodnému zachyteniu ich rôznych národností Bigelowová získala hercov z Kanady, Islandu, Anglicka, Ruska a Hollywoodu.

Predstaviteľ kapitána Vostrikova Harrison Ford vraví: "V prvom rade ma na tomto projekte zaujalo to, že popisuje ruskú stranu studenej vojny, teda čosi, čo Hollywood ešte nevidel. V tomto príbehu nie sú dobrí proti zlým, ani žiadna politika. Našim cieľom bolo, aby diváci pochopili a ocenili tých, čo slúžili na K-19. Tak ako v každej skupine aj tu boli rôzni ľudia, ale keď sa ocitli v hrozivej situácii, spojili sa a konali naozaj hrdinsky a nesebecky. Keď nastal ich čas, konali svoju povinnosť."

Predstaviteľ Michaila Polenia Liam Neeson dodáva: "Tento film dal zúčastneným hercom možnosť stvárniť hrdinstvo nadčasovým spôsobom. Jeho príbeh má veľký ľudský rozmer, veď pod neuveriteľným tlakom a tvárou v tvár smrti títo muži našli v ebe zmysel pre povinnosť a obetovali sa jeden pre druhého a pre celé ľudstvo."

Film "K-19: Výrobca vdov" sa filmoval v Moskve počas februára 2001. Našťatie, pretože zlepšenie vzťahov medzi USA a bývalým Sovietskym zväzom umožnilo štábu nakrúcať priamo v skutočných vládnych budovách a na skutočných miestach v spolupráci s ruskými úradmi a s pomocou vojenských autorít. Navyše bývalý sovietsky veliteľ ponorky sa pridal počas nakrúcania k štábu a pracoval s technickým poradcom, aby dodal stvárneniu námornej služby maximálnu autenticitu.

Návrhárka kostýmov Marit Allenová musela pre potreby filmu vyrobiť vyše 400 námorníckych uniforiem, pretože každý zo zúčastnených hercov ich potreboval na prezliekanie, pričom šlo o všetko od kompletných uniforiem až po pracovné oblečenie. Tieto kostýmy boli vyrobené ruskými krajčírmi a boli presne také, aké sa používali počas studenej vojny.

Po skončení nakrúcania v Rusku sa štáb presunul na dva dni do Kanady na jazero Winnipeg, ktorého zamrznutá hladina poslúžila ako povrch Severného ľadového oceána. Štáb sa potom presunul do Toronta, kde sa nakrúcali ponorkové interiérové scény, a prístav Halifax poslúžil ako sovietska námorná základňa v Murmansku. Nakrúcanie skončilo v júni 2001 a nasledovala post-produkcia a výroba špeciálnych efektov v Los Angeles.

Hoci K-19 je v prvom rade príbeh o ľudskej odvahe, jeho historický pôvod si vyžadoval verné zachytenie, a stvárnenie interiéru ponorky bolo skutočnou výzvou. Boli vytvorené presné reprodukcie a modely, verné do najmenších detailov. Interiér ponorky je plný ruských nápisov a bludiskom potrubí, a štáb dal vyrobiť dokonca kompletnú sadu námorníckeho riadu.

Autentický interiér však rozhodne nestačil, bolo treba vyrobiť aj vernú vonkajšiu podobu ponorky. Keďže skutočná K-19 leží na ruskom námornom cintoríne, rozpadá sa a je v stave, že ju nedokáže oživiť ani Hollywood, bolo treba "obsadiť" inú ponorku. Producent Joni Sighvatsson začal vyjednávať o zapožičaní starú sovietsku ponorku, vystavenú v meste St.Petersburg na Floride: "Bolo to dosť chaotické. Keď som ľuďom povedal do telefónu, že som v St.Petersburgu, nevedeli, či som na Floride alebo v Rusku. Nakoniec všetko vyšlo a my sme dotiahli ponorku z Floridy do Kanady. Bola síce menšia a inej triedy ako K-19, ale keďže naši technici a štáb urobili zázraky, nakoniec vyzerala ako tá skutočná."

Filmovanie na mori si vyžadovalo, aby sa z režisérky Bigelowovej stal priam námorný admirál s armádou 20 lodí a skupinou vojenských expertov pod jej velením. Okrem samotnej repliky K-19 sa filmovalo aj s kanadskou ponorkou, predstavujúcou sovietsku ponorku, vyslanú na záchranu K-19, a kanadskou loďou Terra Nova, predstavujúcou americkú vojnovú loď USS Decatur. Okrem toho boli v akcii osobná loď na ubytovanie, päť ťahačov, kamerovacia loď, dve stravovacie lode, rýchly dopravný čln, loď pre členov štábu a loď na rekvizity - teda celá flotila. 

V roku 1961 bola studená vojna v najvyššom bode. Obe superveľmoci sa ocitli v bludnom kruhu podozrievania a predstáv o jadrovej sile protivníka a jeho odhodlanosti použiť ju. V novembri 1960 USA vyslali svoju prvú polárnu ponorku USS George Washington na hliadku. Táto ponorka bola schopná plávať dlhop nepozorovane popri ruských brehoch a vypáliť 16 jadrových rakiet v priebehu minúty. Sovietske velenie sa rozhodlo vyslať do oceánu svoju vlastnú jadrovú ponorku, hoci to znamenalo použiť nevykúšaný a nepripravený stroj. Ponorky boli vždy nebezpečné stroje - počas studenej vojny USA prišli o dve jadrové ponorky: USS Thresher v roku 1963 a USS Scorpion v roku 1968, obe i s celou posádkou. Sovieti stratili tri. K-19 bola obzvlášť nebezpečná. Jej tri balistické rakety používali tekuté palivo - toxické, korozívne a výbušné. Navyše jej jadrový reaktor obetoval zásady bezpečnosti kvôli výkonu. 4.júla 1961 počas skúšobnej plavby sa objavila porucha na jeho chladiacom systéme, ktorá mohla viesť k roztaveniu jadra. Hoci to nemohlo viesť k explózii ako pri jadrovej bombe, takýto výbuch by vytvoril nebezpečnú radiačnú explóziu, ktorá by počas studenej vojny a v takej blízkosti zariadení NATO mohla vyústiť do katastrofickej konfrontácie superveľmocí.

Postavení pred túto nemysliteľnú možnosť - a rovnako neprípustnú možnosť prijať americkú pomoc, posádka K-19 musela poruchu opraviť sama. A učinila tak za strašnú cenu - v priebehu niekoľkých mesiacov po nehode zomrelo dvadsať jej členov na chorobu z ožiarenia.

Na neuverenie bolo, že po tejto nehode K-19 opravili a opäť vyslali do služby, ale akoby bola prekliata. V roku 1969 sa zrazila s americkou ponorkou Gato, bola vážne poškodená, dokázala sa však vrátiť do prístavu. V roku 1972 na jej palube vypukol vážny požiar, pri ktorom zahynulo 28 ľudí. Po týchto udalostiach ruskí námorníci nazvali túto ponorku Hirošima.

Udalosti na K-19 v roku 1961 boli počas Sovietkej éry utajené, a hrdinstvo jej posádky zostalo tridsať rokov neznáme. Producent Sighvatsson vraví: "Je to príbeh o ľuďoch, oddaných svojej krajine, svojmu povolaniu a svojej povinnosti. V prvom rade to však boli ľudské bytosti. Zaujala nás záhada tejto ponorky a prišli sme s jej príbehom za Kathryn Bigelow, pretože sme vedeli, že zachytí aj ľudskú stránku príbehu, nielen jeho napätie. A ukáže divákovi aj neobvyklý pohľad z ruskej strany."

Bigelowová vraví: "Iste, komunistický režim to nepovažoval za žiarivý moment svojej histórie. Pretože sa neodohral počas skutočnej vojny, nepovažovali to za hrdinstvo. Pre nich to bola iba nehoda. Ja ale dúfam, že tento film všetko zmení."

Hudbu k filmu skomponoval Klaus Badelt, a nahral ju Kirovov orchester, jedno z najlepších hudobných telies na svete pod vedením Valerija Gergieva, jedného z najuznávanejších dirigentov sveta. História tohto telesa zo Sankt Pterburgu sa začala už v 18.storočí počas vlády Petra Veľkého, a odvtedy úspešne hrá a cestuje po celom svete s Kirovovou operou a Kirovovym baletom.