NOVÝ SLOVENSKÝ FILM DÁŽĎ PADÁ NA NAŠE DUŠE

Dážď padá na naše duše
(otázky pre režiséra Vlada Balca)

1. Ako ste objavili Kristínu Svarinskú? Bolo na konkurze hneď jasné, že hlavná úloha dievčatka na úteku je pre ňu? Nemala pred kamerou ostych? Alebo rešpekt pred skúsenými hercami? Ako ste nakrúcali nočné scény, ktorých je vo filme viacej, keďže Kristína mala v tom čase len 11-12 rokov?

Vedel som, že najdôležitejšia fáza celého filmu je správne obsadenie malej Kiky. Tu sa nedalo spoliehať na nič, len na šťastie, či práve teraz, keď obsadzujeme túto rolu, žije kdesi dievča, ktorému bude táto rola sedieť a či sa s ním stretneme. Začali sme teda pátrať, kontaktovať agentúry, chodiť po školách, krúžkoch, robiť konkurzy. Zašli sme aj do Čiech, na Barrandov, do ČTV, do súkromných castingových agentúr. Boli to stovky tvárí. Postupne sa profilovali, robili sme si akýsi poradovník a stále sme ho dopĺňali. Nakoniec ostali dve - jedna z Prahy, jedna z Bratislavy. Po opakovaných skúškach a detailnejšom posudzovaní pre a proti dostala úlohu Kristína Svarinská z Bratislavy.

Toto rozhodnutie sa ukázalo správne.  Kristína si nás hneď podmanila, nielen svojou suverenitou a bezprostrednosťou, ale mnohých tromfla najmä množstvom svojej energie, ktorú mohla rozdávať. Keď po niekoľkých nociach nakrúcania štáb už doslova „padal na nos", pristihli sme Kristínu ako uprostred poľa, o tretej ráno, tancuje pri otvorených dverách auta, z ktorých dunela diskohudba...

2. Aká bola spolupráca so Stanom Dančiakom? Dalo Vám veľa práce nahovoriť ho na štylizáciu, v akej sa počas celého filmu nachádza? Bolo viacero adeptov na túto rolu?

So Stanom sme sa stretli už pri filme Rivers of Babylon, kde hral šéfa eštebákov. Pochopil som, že Stano je hravý ako mača. Keď mu hodíte klbko, už sa s ním hrá, rozmotáva ho a vymýšľa, za chvíľu je v ňom celý omotaný. Je nesmierne tvorivý a čo je hlavné - má zmysel pre humor. Čím absurdnejšia postava, tým sa v nej lepšie cíti. Aspoň tak ho vnímam a preto ho mám rád. Hrať tuláka, ešte k tomu raz unesenému ufónmi, to bola parketa, ktorú by málokto zvládol lepšie.

3. Ako ste točili scénu na moste? Koľko dní vám trvalo nakrútiť záverečné scény?

Scéna na moste nám dala zabrať. Bola technicky aj organizačne náročná a mali sme na ňu len jeden deň. Bolo totiž treba odkloniť dopravu zo Starého mosta, mať pripravenú loď v rieke, zásahovú jednotku „kukláčov", policajné autá, naše autá, ktoré hrali, štábové vozidlá s technikou a žeriavom, stadicam a tak ďalej. Hlavný protagonista mal spadnúť do rieky, herečka mala behať bosá, bolo práve Martina, ten zväčša chodí už na „bielom koni", teda zima ako hrom... My sme hrali leto. Vo filme je to jedna z najdôležitejších scén. Zároveň som vedel, že ju celú nakrútiť nedokážem, lebo od 9,00 hod. do 16,30, kým bolo svetlo, to nebolo v ľudských silách. Samozrejme, že sme to dokončovali o rok. V tom roku sa to celé už znovu vybaviť nedalo... Bolo to veľké riziko, Kika nám rástla pre očami. Za rok sa môže stať všeličo... Na tretí pokus sme to predsa len dokončili.

4. Môžete povedať niečo o spolupráci so slovenskými policajtmi? Vychádzali vám pri filmovačke v ústrety? Mali ste niekoho, kto pri filme pôsobil v týchto odborných otázkach ako supervízor?

Bez policajného zázemia by sme sa na filme nepohli.  Či už pri automobilových naháňačkách v uliciach mesta, v tuneli, či s výpomocou poriečneho oddielu, oddielu  špeciálneho určenia, ich technikou, zapožičaní vrtuľníka, nakrúcania na diaľnici cez deň i v noci za plnej prevádzky, zabezpečení nakrúcania na moste a presmerovaní dopravy a tak ďalej. Dôležitá bola spolupráca vo väznici, aj pri taktickom riešení situácie na Starom moste pri likvidácii únoscu. Vzhľadom k scenáru a tomu, že sme nakrúcali „hraný" film, museli sme si niektoré odborné akcie prispôsobiť našim potrebám, lebo v reálnej situácii by ich policajti riešili trochu inak.
 
5. Aká bola spolupráca s nepočujúcou herečkou Ivanou Novákovou (hrá Kikinu mamu)? Mala s herectvom doteraz nejaké skúsenosti? Stála už niekedy pred kamerou? Akým spôsobom ste s ňou komunikovali?

Spolupráca s  nepočujúcou herečkou Ivanou Novákovou bola nesmierne zaujímavá.  S filmovaním nemala veľké skúsenosti a zo začiatku sme používali tlmočníčku do posunkovej reči. Postupne sme sa však naučili komunikovať aj bez nej, dôležité bolo, aby som pri vysvetľovaní a pokynoch bol otočený tvárou k nej, lebo výborne vedela odčítať z pohybov úst. Niektoré výrazy bolo treba hovoriť po česky, lebo v slovenčine sa inak artikulujú a boli pre ňu nezrozumiteľné. Svojou presvedčivosťou a ľudským rozmerom doniesla do filmu kus pravdy, ktorá sa nedá predstierať. Nemenej zaujímavé boli postsynchróny, lebo ich nahovorila slovenská nepočujúca herečka Zuzana Daubnerová, študujúca na AMU v Brne. Pre ňu sluchátka s pomocným zvukom neboli potrebné. V obraze mala napísané podtitulky a aj napriek tomu, že to robila prvýkrát, bola dokonale presná - ich schopnosť odčítať slová z úst boli rovnako nápomocné k ich synchrónnemu nahovoreniu. Tento cit bol obdivuhodný a mnohí dabingoví profesionáli by jej ho mohli závidieť. Trpké na situácii je, že to, čo tak výborne nadabovala, nebude nikdy počuť...

6. Za aký typ režiséra sa považujete? Prechádzate pri filmovačke viacerými náladami počas jedného natáčacieho dňa či priam počas jednej-dvoch hodín?

O sebe sa ťažko hovorí.  Mám však rád taký spôsob práce, keď sa ostatným zdá, že na pľaci nie som. Považujem totiž za najdôležitejšie, aby všetci robili svoju prácu tak, aby mali pocit samostatnosti, aby dávali zo seba to najdôležitejšie, aby cítili, že ten film robia a bez nich by sa to zastavilo. Aby bol na pľaci humor, dobrá nálada a všetci boli uvoľnení, aby mali vonku „slimáčie rožky". Ozvem sa hlavne vtedy, keď to nejde, keď si to niekto zľahčí a zjednoduší, a pokazí to ostatným.  Vtedy dokážem byť odporný, dokáže ma to vytočiť... Musím proste naznačiť, nech sa to neopakuje, lebo to môže byť aj nepríjemné...

7. Ako ste sa dostali k spolupráci s Patrikom Paššom? Prišli ste za ním vy so scenárom Jozefa Paštéku alebo vás s týmto scenárom oslovil on? Aká bola spolupráca s ním? Prišiel Vás niekedy „skontrolovať" aj na pľac?

S Patrikom Paššom sa poznáme už dlhé roky, predtým sme spolu robili na jednom seriáli. V strižni sa však nájde veľa času na rozhovory rôzneho druhu a tak raz vzišla z toho otázka, že by sme mohli spolu niečo skúsiť. Po nejakom čase sa mi do ruky dostal scenár Jozefa Paštéku  Dážď padá na naše duše. Spýtal som sa Patrika: Šiel by so mnou do toho? A ťapli sme si. Myslím si, že ako producent bol tolerantný, ale v kritických situáciách musel tlačiť, aby sme sa udržali vo zvládnuteľných súradniciach. Veď je producent.