PRÍBEH PUTUJÚCICH VTÁKOV

Arktické leto čoskoro skončí. Rozľahlé pláne rýchlo zamrznú a ukryjú sa do polárnej noci. Toto je čas na veľký hromadný odlet, jesenné sťahovanie. Mláďatá mali veľmi málo času pripraviť sa, a niekedy bez svojich rodičov odletia po neviditeľných cestách do trópov. Akým zázrakom vedia priletieť na presné miesto, vzdialené tisícky kilometrov, bez toho, že by poznali cestu?

Na južnej pologuli sú ročné obdobia obrátené, na oblohe lietajú iné druhy vtákov. Žiadny kontinent nemá bohatstvo južných morí. Vetrami šľahané ostrovy poskytujú hniezdny úkryt pre morské vtáky. Niektoré druhy prilietajú na pevninu po niekoľkých rokoch lietania po pláňach Antarktídy. Ak albatrosy vedia lietať nad vlnami, tučniaky, ktoré nevedia lietať, preplávajú veľké vzdialenosti. Arktický rybák obecný preletí najdlhší let - dvadsaťtisíc kilometrov. Na severnej pologuli okrídlení poslovia ohlasujú novú jar. Opäť vykonali nebeskú cestu, a napriek prekážkam dodržali svoj sľub návratu.

Migračné cesty

Vzdušné cesty sťahovavých vtákov existujú po milióny rokov. Sťahujú sa preto, lebo život sa stáva dočasne obtiažnym na mieste, kde sa narodili, a vtáky odlietajú, aby si našli lepšie miesto. Väčšina týchto letov má severo-južný smer. Keď sa blíži jeseň, vtáky žijúce v severnejších končinách migrujú smerom k pohostinnejším krajom, k trópom a k rovníku.

Štyri hlavné osi sú tieto: Severoamerické vtáky letia smerom k južným štátom USA, do Strednej a Južnej Ameriky, európske a ázijské vtáky mieria do Afriky ponad Stredozemné more, alebo ho obletia cez Španielsko či Stredný východ. Ázijské vtáky na ceste do Indie letia na východ a západ okolo Himalájí, alebo prekonajú priesmyky Strechy sveta, a nakoniec sú aj ázijské vtáky, ktoré letia do juhovýchodnej Ázie alebo až do Austrálie a Tichého oceánu. 

Každý druh poletí jednou z týchto štyroch hlavných ciest, a upraví si ju podľa individuálnych podmienok, miesta letu a času návratu. Napríklad európske bociany biele, ktoré zimujú v Afrike, nemôžu preletieť ponad Stredozemné more, zatiaľ čo lastovičky áno, pretože bociany vedia využívať teplé vzdušné prúdy, ktoré neexistujú nad morom. Preto musia letieť cez Španielsko alebo Turecko. Každý druh má svoju vzdušnú cestu, ktorá kopíruje viacmenej verne hlavné štyri transkontinentálne cesty. Tie preto ale majú aj množstvo križovatiek, obchádzok a odbočiek, ktoré sa rozdeľujú a spájajú toľkými spôsobmi, koľko je okrídlených cestovateľov.

Jacques Perrin, réžia a produkcia:
„Pripútaní k zemi, sledujúc vtáky lietať po oblohe, sme sa rozhodli nakrútiť tento film. Museli sme vzlietnuť vyššie, bližšie k vtákom, bližšie ku hviezdam. Ako to ale dosiahnu ? Človek sníval o vtákoch od úsvitu času. Ako sa dá zmeniť tento sen na skutočnosť? Navždy si zapamätám chvíľu, keď sme si uvedomili, že sa nám to podarilo. Kameraman sledoval objektívom pohyb husí, jeho asistent jednou rukou odháňal tie, ktoré sa dostali príliš blízko kamery... So slzami v očiach pozreli na mňa, bez slova, bez pohybu. Ich majstrovstvo a technický výsledok záberov neboli v tej chvíli dôležité. Boli v jednote s letiacimi vtákmi. Čo ak sme sa naučili, že hranice neexistujú, že Zem je jedna, a že môžeme byť voľní ako vtáky?"

Dominique Gentil, kamera:
„Režisér odo mňa chcel, aby som použil 35 mm film, aby sme nepoužívali žiadne trikové zábery a mali len reálne obrazy. Vyšlo najavo, že aj to najmodernejšie filmové vybavenie nie je vyhovujúce pre takýto druh filmu, a tak sme strávili veľa času úpravami a vylepšeniami kamier, žeriavov či zdvíhacích plôch, aby sme mohli nakrúcať vo vode, v bahne, na zemi i vo vzduchu. Väčšina nakrúcania na zemi prebiehala na nehostinných, drsných miestach, ťažko dostupných miestach... Kameraman často visel vo vrtuľníku či lietadle voľne zavesený vo vzduchu pred pilotom, a museli sme upraviť stabilizačné zariadenia pre kamery, aby sme sa vyhli priveľkému pohybu objektívu. Každý druh vtákov si vyžadoval iný spôsob nakrúcania - kruhový let bocianov sme filmovali z balóna, pelikány z člnov, a časom sme sa naučili kopírovať ich pohyby. Pracovali sme podľa vypracovaného scenára, ale museli sme sa riadiť prirodzeným správaním vtákov. Ovplyvňovalo nás mnoho faktorov - počasie, svetlo, správanie kŕdľov, prítomnosť iných zvierat, a samozrejme naša schopnosť získať žiadaný záber. Technika často spôsobila, že už keď sme sa blížili k cieľu, museli sme zasa začať úplne odznova, a keď bolo všetko pripravené, vtáky prileteli z úplne iného uhla. Po troch týždňoch robinsonovskej existencie na nejakých ostrovoch vo Falklandách, sme sa presunuli do Peru. Kontrast bol obrovský pokiaľ ide o počasie i vtáky. Zanechali sme svojich severských kamarátov - albatrosy a tučniaky, ich skalnatým veterným ostrovom, a tu sme našli vlhkú a bujnú vegetáciu a dravé vtáky. Zlietavali sa každé ráno po stovkách na hlinenom útese rieky Tambopata, a napchávali sa hlinou ! Po veľkých búrkovníkoch na Falklandách, ktorí hniezdili na kopách kamenia, tu boli vtáky, ktoré nemali na práci nič iné, než hltať zem, hoci okolo nich boli v lesoch tony plodov. Na vrchole útesu sme medzi stromami postavili 37 metrovú rozhľadňu úžasným výhľadom, ktorý dával možnosť byť s vtákmi na jednej úrovni vo výške, inde sme sa zasa usadili na maličkom ostrovčeku uprostred rieky, kde sme boli na úrovni vodnej hladiny. Deň pred nakrúcaním však husto pršalo a keď sme sa na ostrovčeku rozložili, voda začala nebadane pomaly, ale stabilne stúpať. Prúd silnel a nakoniec z toho bolo riadne dobrodružstvo. Vtáky prileteli až keď sme už mali vodu po kolená a zariadenie povykladané na dvoch stoličkách. Nechceli sme odísť, vtáky boli stále tam. Voda však bola vážnou hrozbou. Keď prúd nakoniec začal brať náš veľký objektív, musel som sa doslova ponoriť do rieky, aby som ho zachránil."