VIDOCQ - FANTÓM PARÍŽA

O hercoch:

Gérard Depardieu (Eugéne Francois Vidocq)

Pravdepodobne najznámejší francúzsky a zároveň aj európsky herec oslávi v decembri tohto roku svoje 54. narodeniny a so svojim kreditom superhviezdy, ktorá sa dokázala presadiť aj v Hollywoode, má povesť žijúcej legendy. Od svojho debutu v krátkom filme Le beatnik et le minet (1965), si na svoje konto zapísal desiatky pozoruhodných úloh.

Držiteľ hereckej ceny Gérarda Philipa 1973 je dvojnásobným laureátom Césara (za drámu Francoise Truffauta Posledné metro z roku 1981 a za adaptáciu hry Jeana-Pierrea Rappenaua Cyrano de Bergerac z roku 1990) a deväťkrát bol na ňu nominovaný (okrem iných aj za u nás známe filmy Polícia - 1986, Pod slnkom Satanovým - 1988 a Camille Claudelová - 1989). Cyrano de Bergerac mu vyniesol tiež cenu za herecký výkon na MFF v Cannes 1990 a nomináciu na Oscara 1991 a cenu BAFTA 1992. Medzi ďalšie ocenenia, ktoré Depardieu počas svojej dlhej kariéry získal, patria aj Zlatý lev za celoživotné dielo na MFF Benátkach 1997, kde už predtým získal Volpiho pohár za krimi Polícia (1985).

Medzi ďalšie ocenenia Depardieuovej hereckej práce patrí aj nominácia na Európsku filmovú cenu za kostýmové dobrodružstvo Muž so železnou maskou (1998). To patrí medzi hercové "hollywoodske" vybitie, ktoré spojuje oddychové ladenie (výnimkami je len titulný part v ambicióznej historickej dráme 1492: Dobytie raja (1992) a úloha Reynalda v pôvodnej nezostrihanej verzii Hamleta režiséra Kennetha Branagha (1996). O tom, že tiež zámorské publikum môže uznať jeho hviezdny kredit, svedčil už hercov americký debut - komédia Petra Weira Zelená karta, za ktorú bol ocenený Zlatým glóbusom 1990.  Medzi Depardieuove ďalšie americké filmy patrí i hollywoodsky remake vlastnej francúzskej komédie Otec, alebo milenec? (1944). V tragikomédii Normana Jewisona Bogus, si Depardieu zahral s Whoopi Goldbergovou a v rodinnom dobrodružstve 102 dalmatínov sa objavil ako zloduch po boku Glenn Close. Medzi ďalšie úlohy, do ktorých Depardieu investuje svoj hviezdny kredit, patrí dobromyselný silák z dvojice francúzskych comicsových dobrodružstiev Asterixa a Obelixa. Ako režisér sa angažoval iba raz a to vo filmovom prepise klasickej komédie Tartuff (1984).

Guillaume Canet (Etienne Boisset)

Narodil sa v roku 1973 a ako herec debutoval v televíznom filme Ils n'ont pas 20 ans (1994). O päť rokov neskôr bol nominovaný na Césara za film režiséra Pierrea Joliveta En plein coeur (1998). V našich kinách sme tohto sympatického herca mohli vidieť zatiaľ len v menšej úlohe drámy Dannyho Boylea Pláž (2000). Medzinárodnú kariéru si začal budovať aj učinkovaním v nezávislom filme režiséra Jerryho Schatzberga The Day the Ponies Come Back. Spolupracoval aj s ďalšími slávnymi režisérmi, napr. s Patrickom Chéreauom alebo s Andrzejom Zulawskim (v jeho filme La fidelité si zahral po boku Sophie Marceau). Hraje v televízii, v divadle a pokúša sa o réžiu - zatiaľ len v rámci krátkych filmov a reklám.

Inés Sastre (Preah)

Španielska herečka, ktorá budúci rok oslávi tridsaťrokov, zahájila svoju profesionálnu kariéru už vo svojich dvanástich rokoch, kedy si prvý krát zahrala v reklame. Z reklamného priermyslu a modelingu viedla jej cesta priamo na strieborné plátno vďaka Carlosovi Saurovi, ktorý su ju vybral pre úlohu Elvíry vo svojom historickom dobrodružstve El Dorado (1988). Na začiatku 90. rokov zakotvila v Paríži, kde sa okrem herectva aj naďalej venovala modelingu (v roku 1995 bola novou tvárou firmy Lancome). V remaku klasickej hollywoodskej komédie Sabrina (1995), sme ju mohli vidieť ako jednu z parížskych modeliek. Za hlavnú úlohu vo filme Un amor de Borges (1999) získala Strieborného kondora od Spoločnosti argentínskych filmových kritík. So svojim hereckých partnerom z filmu Fantóm Pariža - Gérardom Depardieuem - sa stretla už v televíznej minisérii Gróf Monte Christo (1998), kde svoj šarm prepožičala otrokyni Haidée.

André Dussolier (Lautrennes)
 
Patrí medzi najvýznamnejších francúzskych hercov strednej generácie (ročník 1946). Rodičia z neho síce chceli mať profesora, on sa ale už na gymnáziu začal venovať divadlu a tiež počas svojich univerzitných štúdii modernej filologie paralelne rozvíjal svoje divadelné aktivity. Herecké vzdelanie si doplnil na parížskom Štátnom konzervatóriu dramatického umenia. V absolventskom predstavení si ho všimol režisér Francois Truffaut a obsadil ho do úlohy nesmelého sociológa Prévinea do svojej čiernej komédie Une belle fille comme moi (1972).

V 80. rokoch začal spolupracovať a Alainom Resnaisom (La vie est un roman, 1983, Mélo, 1986 - nominácia na Césara). Medzinárodnú popularitu mu však priniesol až part sukničkárskeho stevarda v komédii režisérky Coline Serreau Traja muži a nemluvňa (1985), ktoré poznáme rovnako ako Dočasný raj (1981) režiséra Andrása Kovácsa - i z našich kín. Resnaisova dráma Láska až za hrob (1983) s snímka režisérky Jeanne Labrune Z piesku a krvi (1988) patrí k tomu málu filmov s Dussolierovou hereckou účasťou, ktoré sme mohli vidieť aspoň v televízii. Po boku Jiřího Menzela si zahral v politickej groteske Tadeusza Konwickiho La petite Apocalypse (1992), ktorá však v našich kinách nebola uvedená. Nedávno sme si však mohli pripomenúť aspoň Dussolierov hlas v komédii Jeana-Pierrea Jeuneta Amélia z Montmartru, kde stvárnil úlohu neviditeľného rozprávača celého príbehu.
 
V roku 1993 získal Dussolier prestížneho Césara za part huslového majstra Maxima v melodráme Claudea Sauteta Un couer en hiver (1992). Rovnako prestížneho ocenenia sa mu dostalo v roku 1998 za film On connait la chanson a najnovšie tohto roku - za snímku La chambre des officiers.