PREVIEW: CHICAGO

Režisér Rob Marshall súhlasí: „Tento film je zábavný a odviazaný, ale to čo vraví, je dosť temné. Je o zvrátenosti moci slávy a toho, koho si vyberáme na oslavovanie."
 
Súdna reportérka Chicago Tribune Maurine Watkinsová inšpirovaná senzačnými procesmi v Cook County, napísala prvú verziu príbehu „Chicaga", a hra s názvom „Odvážna mladá žena" sa pri uvedení v roku 1926 dočkala nadšených recenzií. Nasledovali dve filmové adaptácie - nemý film „Chicago" v roku 1927, a film „Roxie Hart" s Ginger Rogersovou v roku 1942. Hoci jeho satira bola spojená s konkrétnym časom a miestom, Watkinsovej príbeh o vražde a manipulácii médií sa ukázal ako nadčasový a priam veštecký. 
 
V roku 1975 sa „Chicago" objavilo na Broadway ako muzikál v réžii slávneho Boba Fosseho, a dočkalo sa fenomenálneho úspechu. Hudba a texty Johna Kandera a Freda Ebba ešte rozviedli univerzálnosť príbehu, a Fosseho choreografia dodala novú senzualitu. 
 
Spoločnosť Miramax kúpila práva na film v roku 1994 a začal sa obtiažny proces premeny divadelného predstavenia na film. Napriek popularite a úspechu adaptácia a obsadenie boli oveľa ťažšie, ako sa čakalo. Režisér Rob Marshall vraví: „Divadelné predstavenie bolo celé inscenované ako vaudeville. To bolo najťažšie pri jeho pretvorení na film, pretože ľudia si navzájom nespievajú. Vo väčšine muzikálov vidíte, ako ľudia spievajú jeden druhému, nespievajú divákom. Tam nie je obecenstvo, je tam vlastne štvrtá stena."  
 
Ale Marshall sa rozhodol nájsť spôsob, ako túto štvrtú stenu prekonať. Už skôr pracoval na úspešných muzikáloch, a za dva dokonca získal cenu Emmy. Pri stretnutiach s producentmi rozprával o svojich nápadoch a presvedčil ich, že rozriešil problém, na ktorom si vylámalo zuby viacero tvorcov. Jeho riešením bolo pretvoriť muzikálové čísla na imaginárne predstavy hlavnej protagonistky Roxie, a film by tak existoval v dvoch plánoch: v reálnej rovine prohibičnej éry v Chicagu, a v snovej interpretácii tohto sveta v očiach Roxie.    
 
Marshall vraví: „Museli sme prísť na to, ako zapojiť divákov bez zbúrania tej štvrtej steny podobne, ako je to v divadle. Roxie je vo filme rojko, sníva svoj sen o sláve, zúfalo chce byť na javisku, a vidí svoj život v týchto muzikálových scénach. Je to jeden lineárny príbeh, ktorý preskakuje medzi týmito dvomi svetmi, a využíva skutočnosť, že tieto výstupy sa odohrávajú na scéne namiesto toho, že by to zakrýval."
 
Po vyjasnení koncepcie začalo hľadanie vhodného scenáristu: „Stretli sme sa s mnohými ľuďmi od divadla, televízie i filmu. Keď som sa však stretol s Billom Condonom, vedel som, že to je ten správny človek, ktorý miluje hudobné divadlo. Mal rád „Chicago" a hneď inštinktívne vedel, ako ho napísať tak, aby fungoval ako film. Bol ten pravý a nakoniec ešte rozvinul moju koncepciu, takže to nie je staromódny, tradičný muzikál."
 
Bill Condon vraví: „Bolo to veľmi lákavé, a pri písaní scenára som sa bavil ako nikdy predtým. Nepísal som iba muzikál, ale mohol som aj pracovať s Robom Marshallom, ktorý pracoval s takými obrami ako Jerome Robbins a Harold Prince. Učíte sa pri písaní každého scenára, a toto bola príležitosť učiť sa od niekoho, kto sa učil od veľkých majstrov - a sám sa už stal majstrom."
 
Condona zaujal nápad úplne pretvoriť poňatie broadwayského muzikálu, ale uvedomoval si, že tento projekt si vyžaduje opatrnosť: „Keď sme sa už raz rozhodli vytvoriť tie dva svety, museli sme obohatiť postavu Roxie Hartovej o vnútornú psychologickú rovinu  bez toho, aby sme ju nejako zmäkčili či zradili to, čím je. Je to ambiciózna sebastredná postava, ale je na nej niečo sympatické."
 
Takáto inovácia umožnila autorovi rozvinúť aj vedľajšie postavy a obohatiť príbeh ďalšími motívmi. Condon vraví: „Postava agresívneho detektíva sa tak stáva ďalším zaujímavým tanečným výstupom. Vykrikujúci reportéri na tlačovej konferencii sa stávajú tancujúcimi marionetami, manipulovanými Roxieinym prefíkaným advokátom. Je to jednoduchý koncept, ale mohol dopadnúť aj úplne hrozne, keby ho Rob nespracoval tak nápadito. „Chicago" je pre mňa triumfom lásky. Som milovník divadla a Rob je absolútny profesionál. Myslím, že tento film bude prijímaný ako akási hollywoodizácia divadelného pokladu, ale bol nakrútený s veľkou úctou a obdivom k tomu, čo znamenal v divadle." 
 
Po dotvorení scenára bolo nevyhnutné objaviť tú pravú herečku do úlohy Roxie. Condon vraví: „Bolo fantastické, že sme získali Renee Zellwegerovú. Naozaj dokonale naplnila postavu Roxie vo všetkých smeroch." 
 
Renee Zellwegerová už hrala slobodú matku, seriálmi posadnutú čašníčku, novinárku, samovražednú pestúnku i frustrovanú tridsiatničku, takže sa vymyká akejkoľvek hereckej kategorizácii. Tvorcovia „Chicaga" preto neboli prekvapení, že táto drobná žienka má taký úžasný hlas a pozoruhodné tanečné schopnosti.
 
Rob Marshall: „Renee bola dokonalá. Vedel som, že je výborná herečka, ale keď som ju videl, musel som ju získať do tohto filmu. Táto dáma má rada výzvy, rada tvrdo pracuje a hľadá všetko, čo ešte neskúsila. Je fyzicky zdatná, má veľký zmysel pre pohyb svojho tela a krásne sa pohybuje. Abeceda profesionálneho tanca bola pre ňu síce nová, ale štýl, pocitovosť a koordináciu, to všetko už mala v sebe. Myslel som, že po Gwen Vedonovej už nikdy nebude iná skutočná Roxie, ale ona dodala tej postave ďalší rozmer. Som z nej absolútne nadšený." 
 
Richard Gere, ktorý hrá prefíkaného advokáta Billyho Flynna, vraví: „Myslím, že bez nej by tá postava nebola úplná. Hoci väčšinou žije vo svojich predstavách, Renee jej dodáva ľudskosť a skutočné srdce. Vniesla do nej niečo veľmi dojímavé, urobila s tou postavou niečo nevysvetliteľné, čo vám zlomí srdce."
 
Samotná Renee Zellwegerová vraví: „Nevyrastala som so zmyslom pre muzikál. Nemala som dôvod spievať okrem sprchy, a aj to môj brat na mňa kričal, aby som sklapla. Táto postava ma však uchvátila. Je v jednom smere veľmi úprimná, a v druhom veľmi zúfalá a tragická. Zúfalo túži po sláve, pretože si myslí, že jej prinesie sebavedomie, sebaúctu, lásku, všetko, čo jej chýba. Cíti, že ak bude milovaná masami tak ako Velma, bude úplnejším človekom. Smutnou skutočnosťou však je, že je to omyl."

Pre Catherine Zeta-Jonesovú bol tento film splnením detského sna: „Už keď som bola malá, chcela som vystupovať na javisku, spievať a tancovať. Bola som posadnutá muzikálmi zlatej éry Hollywoodu, milovala som ten úžasný svet Freda Astairea a Ginger Rogersovej."
 
Renee Zellwegerová o Catherine vraví: „Je absolútne vo svojom živle. Je vynikajúca speváčka a tanečníčka, keď sme sa učili tance, šla som pár krokov za ňou a sledovala jej nohy, aby som vedela, čo mám robiť. Je taká vitálna a plná energie, rozprúdi všetko dookola. Keď vojde do miestnosti, hneď to cítite, a cítiť to aj na plátne."   
 
Catherinina láska k divadlu spolu s rokmi tréningu ju priviedli až do londýnskeho West Endu, kde už ako malá hrala v predstavení „42nd Street", a teraz ju tešilo, že jej láska k muzikálom bola nákazlivá: „Bolo zaujímavé pozorovať ľudí, keď sme nakrúcali niektoré čísla. Videla som kameramanov a ďalších okolo kývať hlavami, pískať si a spievať s nami."    
 
„Nemyslím si však, že „Chicago" je v niečom podobné muzikálom z môjho detstva. Je totiž nebezpečný, sexy, a temne zábavný. Ľudia si zväčša myslia, že hudobná komédia je ľahká a plytká, tento film je však príťažlivý práve tým, že má iný rozmer a hĺbku, ktoré ho odlišujú. Jeho príbeh je navyše stále aktuálny, pretože každý túži po svojich pätnástich minútach slávy. Všetci sú fascinovaní kultom slávy a tým, akí hladní po nej sú niektorí, a čo všetko pre ňu dokážu urobiť."   
 
„Prežila som strašné dni sediac na lone Richardovi Gereovi", žartuje Zellwegerová o práci so svojim hereckým kolegom. „On spieva, stepuje, je úžasný herec, dobre vyzerá, a hrá na klavír. Ten muž je taký talentovaný, až je to neuveriteľné. Je neodolateľný."

Richard Gere takisto ako Zeta-Jonesová, nie je vo svete muzikálu žiadny nováčik, hral na Weste Ende postavu Dannyho Zuka v „Pomáde": „Páčila sa mi Robova práca, a keď mi poslal scenár, pomyslel som si, že je to úžasne šikovne vymyslené. Postaviť Roxieine predstavy proti tvrdej realite Chicaga 20.rokov bolo zaujímavé. A ešte tá výborná hudba, kto by odmietol? Najzaujímavejšou vecou je tu však príbeh toho mladého dievčaťa. Nakoniec dosiahne všetko, po čom túžila, ale je úplne sama. To je pre mňa ťažisko príbehu. Ľudia  prežívajú hnev, chamtivosť, závisť, žiarlivosť a osamelosť, sú to nadčasové veci."     
 
Režisér Marshall o Gereovi vraví: „Mali sme obrovské šťastie, že sme ho získali. Úplne som mu veril, on je dokonalý Billy Flynn, naozaj dokonalý. Bol neuveriteľný a bolo vidieť, že ho to baví a vyžíva sa v tom."
 
Marshall požiadal skúsenú choreografku Cynthiu Onrubia, aby Gereovi pomohla zvládnuť Billyho náročné stepové číslo, a Gere o nej vraví: „Cynthia bola výborná učiteľka. Je jednou z najlepších tanečníc stepu na Broadway a naučila už tancovať mnoho takých drevených tanečníkov, ako som ja. Začali sme úplne od začiatku a bola to výborná zábava." 
 
Ďalšou výraznou herečkou filmu je Queen Latifah: „Ako dieťa som milovala staré muzikály, hlavne „Zvuk hudby". S „Chicagom" to bolo ako filmársky výlet do raja. Už som spievala v muzikálovej hre, ale nikdy som nehrala vo filmovom muzikále. Keď som počula, že chcú sfilmovať „Chicago" a kto tam má hrať, veľmi som chcela získať v ňom úlohu. Spočiatku pri postave Matron Mamy nemysleli na mňa, ale ja som sa nevzdala."
 
Po troch ďalších konkurzoch Queen Latifah svoju úlohu získala. O náročnosti nakrúcania vraví: „Niekedy to nebolo vôbec jednoduché. Raz mi Rob deň pred nakrúcaním nacvičeného výstupu povedal, že ho chce celé prerobiť, a namiesto javiska som zrazu mala tancovať v dome, a pohybovať sa medzi množstvom ľudí. Ale musela som zaťať zuby a ísť do toho odznova."
 
Menšiu úlohu prijala aj exotická kráska Lucy Liu: „Spýtali sa ma, či by som neprijala taký štek, a ja som samozrejme súhlasila. Hrám vrahyňu Kitty, ktorej činy hrozia, že ukradnú publicitu Roxie a Velmy. Videla som „Chicago" v divadle a bolo to úžasné. Bola som ohromená, ako eroticky nabité a súčasné to bolo, hoci to bolo napísané už dávno. Vražda, korupcia, láska, sláva, všetky tie veci sú totálne súčasné. Pridajte k tomu výbornú hudbu a nemôžete sa pomýliť!"
 
Hoci takmer všetci herci mali už skúsenosti s muzikálovým divadlom, celý tím ochotne súhlasil podstúpiť náročný tréning, a dva mesiace skúšok pred samotným nakrúcaním boli akýmsi muzikálovým tréningovým táborom. Queen Latifah vraví: „Mali sme tanečných inštruktorov, ktorí nám pomáhali s choreografiou. Chodili sme z tanečných skúšok na hlasové, a potom na herecké skúšky. Bolo to dosť náročné, ale veľmi nám to pomohlo."