PREVIEW: PUPENDO

Protipólom Bedřichovej atypickej rodiny je rodina riaditeľa základnej školy  Mílu Břečku. Súdruh Míla a jeho ambiciózna žena Magda, spolužiačka Bedřicha Máru z Výtvarnej Akadémie, už dlhé obdobie plávajú v hlavnom prúde, priamo stredom riečiska. Pre svoje počínanie nachádzajú ospravedlnenie v tradičnom postoji tejto doby: "Niekto musí plávať s "nimi", aby situáciu zjemňoval, niekto sa musí obetovať!", prípadne: "Prečo by som práve ja mal stáť a prešľapovať vo  vode, keď iní plávajú kraulom?"

Popri generácii rodičov, ktorá je odsúdená na každodenné pachtenie sa za kusom chleba, vyrastá generácia ich dospievajúcich detí. Títo tínedžeri si o snahách a postojoch rodičov myslia svoje. Neveria v zmenu k lepšiemu. Od svojich rodičov toho veľa neočakávajú. Bezcieľne sa flákajú predmestím, blicujú a strácajú čas snami o spoločnom úniku za hranice všednosti.

Každý k moři dopluje, někdo dříve a někdo později, spieva sa v jednom českom šlágri. Naše postavy k takémuto "moru" dorazia zhodou okolností po sezóne a  spoločne. Aj keď je to len úbohá stredoeurópska náhrada - jazero Balaton, rozlievajúce sa v nekonečnej rovine maďarskej pusty...  

Film Pupendo je vyrozprávaný spôsobom blízkym úspešným Pelíškom, v trpkej komickej, až grotesknej nadsádzke. Jedná sa o sled vystupňovaných komických situácií zo života v reálnom socializme, ktoré však nie sú prvoplánovo spojené len s dobovými reáliami. Vykreslením galérie najrôznejších ľudských typov film Pupendo presahuje do súčasnosti, lebo, aj keď sa dobové kontexty menia, vnútorné postoje a dilemy, ako aj generačné konflikty sú večné. Ide o film založený na nosných paradoxných situáciách, ktorých poézia, pravdivosť a humor závisí od výbornej práce s hercami, podobne ako v predchádzajúcich filmoch režiséra Hřebejka a scenáristu Jarchovského. A na Pupende sa takisto podieľali tí najlepší českí herci.

ROZHOVOR S JANOM HŘEBEJKOM

Nakrútili ste tri celovečerné filmy. Štvrtý vstúpi onedlho do kín: Pupendo.  Jedná sa o "Pelíšky II." ?

"V niečom áno, pretože je to Šabach a má to podobné korene, opäť sú tam dve rodiny, niektorí totožní herci,  je to podobný humor. Myslím si však, že istá podobnosť spočíva skôr v štýle. A ten si vlastne uchováva každý umelec. Keď vydá Santana novú platňu, ja chcem, aby to BOL Santana. Je to samozrejme nové, ale je to stále on. Bolek Polívka je proste Bolek Polívka a nemôže byť nikým iným. Ale ja by som sa zdráhal opakovať osvedčené postupy. Je to proste tretí film zo šabachovskej série a ja ju považujem za svojím spôsobom ukončenú."

Obdobie 80. rokov, v ktorom sa Pupendo odohráva, ste sám zažili. Mali ste teda viac pripomienok k reáliám, boli ste viac aktívny pri výbere oblečenia a rekvizít?

"Ja som vždy aktívny, ale tentokrát som nemusel hľadať v knihách. Za komančov to bolo také strnulé, že i veci zo šesťdesiatych rokov nám boli dôverne známe ešte mnoho rokov potom. Stavebnica merkúr sa vyrábala štyridsať rokov a možno sa vyrába doteraz - a je dobrá. Priznávam, spočiatku som sa pri príprave realizácie trochu obával, či to nebude neestetické, škaredé. Tá nostalgia, ktorú pociťujeme k pelíškovským šesťdesiatym rokom, ešte vzhľadom k osemdesiatym nenastala. Faktom je, že nemožno príliš ulpievať na tých atribútoch, aby ste sa potom nevenovali len im... A máte pravdu, tým, že si tú dobu pamätám, bolo všetko oveľa jednoduchšie, nemusel som sa napríklad s niekým dohadovať, či niečo bolo, alebo nebolo.  Človek sa pozrel a vedel, že bolo. Má to ale nevýhodu v tom, že - paradoxne - tieto veci sa dajú zohnať len veľmi ťažko. Vybaviť secesiu, alebo rokoko a nejaké tie uzavreté kapitolky je oveľa ľahšie, pretože ak má napríklad  niekto  doma secesné kreslo, starostlivo sa oň stará. Ale funkčnú lampičku z osemdesiatych rokov si nikto neuschová ako vzácnosť. Alebo napríklad tapety. Tapiet bolo osem druhov, každý ich mal doma - ale teraz ich nezoženiete, ich výrobcovia už neexistujú."

Neoddeliteľnou súčasťou vašich filmov je aj dobová hudba. Mnohí ľudia sa ale určite vydesia, keď si uvedomia, že Pupendo sa odohráva v ére Michala Davida a podobných vtedajších idolov... Ako ste vyriešili tento problém?

"Podobne ako pri Pelíškoch pracujeme s archívnou hudbou toho obdobia. S Petrom Jarchovským sme sa rozhodli, že keď vyjde soundtrack, nechceme, aby na ňom boli sračky. Pop šesťdesiatych rokov má vyššiu kvalitu než ten z osemdesiatych. Museli sme samozrejme použiť i nejaké "prevarené" veci tej doby - nie priamo Michala Davida, ale napríklad "Holky z naší školky", čo bol skutočný fenomén začiatku osemdesiatych rokov. Ale dohodli sme sa, že použijeme kvalitnú hudbu. A tej bolo prekvapivo veľa. Či už na tom druhom brehu - vo folku, zakázanom rocku, či v strednom prúde sa vyskytovali ľudia, ako Jana Kratochvílová, istý čas bol zakázaný Vladimír Mišík. Leitmotívom je hudba skupiny Marsyas, ktorú milujeme. Opäť používame Neckářa a Hegerovú, pretože ich máme radi. A skupina Marsyas môže byť pre mnohých divákov, ktorí ju nepoznali a nepočúvali, objavom."

Ako by ste z vášho režisérskeho hľadiska charakterizovali obe rodiny, Márových a Břečkových, ktoré vo filme vystupujú?

"Tu ten protiklad nie je až taký veľký ako v Pelíškoch, kde je rodina Krausová skutočne antirežimná, oproti Šebkovým, resp. otcovi Šebkovi, ktorý režimu verí. Rodina Márová, tzn. Bolek Polívka a Eva Holubová, sú "outsideri" - Bolek  je výtvarník, vylúčený zo zväzu a akadémie, takže nemôže vystavovať, ale až taký veľký disident to zas nie je, nejde do otvorenej konfrontácie, je to človek na druhej koľaji. Na druhej strane je rodina Břečkovcov - Jarda Dušek a Vilma Cibulková, to sú ľudia, ktorí plávajú s  prúdom, on je riaditeľ školy a je členom KSČ, ale má subjektívny pocit, že žiadnym komunistom nie je, "nežerie" to tak. Je to typické pre to obdobie. Vo všeobecnosti Pupendo formou nadsádzky a komédie popisuje princíp fungovania v tejto sivej zóne."

Na pľaci ste mali silné herecké osobnosti - Evu Holubovú, Bolka Polívku, Jaroslava Duška, ktoré sú známe veľkou mierou vlastnej improvizácie. Dochádzalo k nej aj pri nakrúcaní? A ak taká situácia nastane, ako sa k nej staviate? Ste rád, zakomponujete ju do filmu, alebo naopak trváte na svojom zámere?

"Samozrejme, Bolek, Jaroslav i Eva Holubová majú skvelé nápady - a ja som ich preto tiež obsadil, niekoľkokrát sme spolu čítali scenár. Tak, ako sú prvé skúšky v divadle , kde sa číta scenár, poviete si, čo škrtnete, čomu naopak dáte väčší priestor apod. To isté som spravil s Pavlom Liškom, s ktorým som spolupracoval prvýkrát a ktorého považujem za jedného z najlepších hercov našej generácie, ak nie za najlepšieho v tomto regióne. Rád sa nechám prekvapiť. Z toho nikdy nie sú konflikty. To pre mňa znamená spoluprácu..."