|
RENESANCIA |
RENESANCIA |
„Avalon prináša lepší život“, hovorí ženská tvár z billboardu, ktorý sa týči nad Parížom, rovnako ako za ním monumentálne stojí symbol moderného sveta, Eiffelova veža. Panoráma Paríža je krásna, podobne ako tvár na billboarde. Čo sa však skrýva za viditeľným vonkajškom? Postupne zostupujeme do srdca temného, moderného mesta budúcnosti, kde sa náhle všetka krása stráca a ostáva len fascinácia zobrazenou industriálnou realitou zajtrajška.
Píše sa rok 2054. Mladú ženu Ilonu Tatsuiev, zamestnanú vo vývojovom stredisku zameranom na krásu a zdravý a lepší život, niekto uniesol. Začína sa veľké pátranie po nezvestnej osobe, prinášajúce aj mnohé zaujímavé odhalenia. Tie sa týkajú projektu, ktorý mladá žena predtým riešila. Avalon, zamestnávateľ Ilony, tlačí na kontroverzného policajta Karasa povereného pátraním, aby čo najskôr našiel hľadanú osobu. Spolu s policajtom postupne zisťujeme, že Ilona je kľúčom k výskumu, ktorého výsledok môže mať na svedomí budúcnosť celého ľudstva.
Hodnotenie Renesancie musím rozdeliť na dve časti, pretože kým po formálnej stránke ide o jedinečné dielo, obsahom klesá do podpriemeru. Rozprávanie obsahuje veľké množstvo vplyvov, ktoré sa autori nesnažia nejakým spôsobom maskovať. V podstate ide o kompiláciu predošlých literárnych či filmových (nielen) sci-fi diel. V tejto snímke nájdeme inšpiráciu od Orwela a Philipa K. Dicka až po Fritza Langa a Mamoru Oshiiho. Samozrejme, že tieto vplyvy so sebou nutne nesú stereotypy, vybudované v uplynulých rokoch, takže po obsahovej stránke je celý film len zmiešaním rôznych stereotypov a gradácia príbehu takmer bez najmenších odchýlok postupuje po zaužívanej schéme.
Môžeme tu vidieť vojnu polície a akejsi „vyššej“ moci v reprezentácii nadnárodnej spoločnosti. Policajta s bolestnou minulosťou, ktorý vymení odznak za spravodlivosť. Rovnako nechýbajú apokalyptické vízie, aké sme mohli vidieť už v snímke Kabinet Doktora Caligariho od Roberta Wieneho a rovnako tu nájdeme aj „svätého“ chlapca prebratého z Akiry. Nakoniec treba pridať niektoré prvky filmu noir, možno Hitchcocka, zmiešať ich s dialógmi pripomínajúcimi nevydareného Raymonda Chandlera a jednotlivými charaktermi postáv, akoby vytvorenými podľa žánrovej šablóny bez akéhokoľvek presahu. Získame tak extrakt menom Renesancia. (Možno vlastne išlo, ak sa na to pozrieme z pohľadu významu názvu, o znovuzrodenie všetkých spomínaných snímok či literárnych diel, no aj napriek tomu budem tvrdiť, že ide o nevydarené znovuzrodenie.)
|
|
|
Ako posledný a snáď najdôležitejší vplyv, ku ktorému sa autori otvorene priznávajú a vlastne celé prostredie a atmosféru vytvárali predovšetkým na základe neho, je kult menom Blade Runner. Animátori začali už v roku 1999 budovať obraz Paríža, ktorý by mal v divákovi evokovať podobné pocity, ako Los Angeles v Blade Runnerovi. Animáciu založili na estetike Sin city, ku ktorému sa najviac prirovnáva, no zároveň ju presahuje. Takmer celá snímka je vytvorená 3D animáciou v čiernobielych farbách. Pri kreovaní pohybov postáv bola využitá technika „motion capture“, podobne ako v Polárnom exprese či Beowulfovi. Je pritom až neuveriteľné, ako sa podarilo zachytiť aj tie najmenšie detaily, pričom ani raz neuvidíme prechod do šedej farby. Každý predmet či postava vzniká len na základe kombinácie čiernobielych plôch „dôkladne poukladaných“ vedľa seba.
Paríž o niekoľko desiatok rokov v sebe výborne spája súčasnú architektúru s minimálnymi futuristickými prvkami. Tie sú orientované na modernú štvrť (La Défence), kde sa napríklad Archa zmenila zo svojho terajšieho hranatého tvaru na veľký oblúk. Jej protiľahlé strany sú prepojené priehľadným priechodom, v ktorom sídli, ako na bájnom Olympe, „budúci“ imperátor. Z tohto miesta môže bez problémov sledovať, čo sa deje v meste pod ním. Vytvoril si svoju súkromnú reality show, v ktorej sa snaží všetko si spraviť po svojom. Veľa „hrdinov“ sa už pokúsilo naň vystúpiť, poprípade si vytvoriť svoj vlastný Olymp, no nikomu sa na ňom nepodarilo vydržať a neprezradím veľa, ak poviem, že sa to nepodarí ani tentoraz.
|
|
|
Celkový dojem z Renesancie mám veľmi zmiešaný. Na jednej strane som sa veľmi nadchol spôsobom, akým táto snímka bola vytvorená, no na druhej strane som sa po úvodnej pasáži dosť nudil, čo zapríčinil predovšetkým niekoľkokrát „prevarený“ obsah, bez štipky originality (jednoducho variácia bez inovácie). Každopádne film stojí za pozretie, ak nejakým spôsobom odstránite zvuk, či si nebudete všímať titulky a necháte sa unášať podmanivým monochromatickým obrazom, vytvárajúcim výborný pendant k súčasnej animovanej tvorbe. Na záver by som len rád dodal, že až do dnešných dní ide jednoznačne o najlepšiu francúzsku animáciu vôbec.
Renaissance (Francúzsko/Veľká Británia/Luxembursko, 2006, 95 min.)
Réžia: Christian Volckman. Scenár: Mathieu Delaporte, Alexandre Patelliere, Patrick Raynal, Jean-Bernard Pouy. Kamera: Pascal Tosi. Hudba: Nicolas Dodd. Hrajú: Daniel Craig, Romola Garai, Jonathan Pryce, Ian Holm, Catherine McCormack
