9.0

Filmová recenzia

Rada by som vyložila karty na stôl hneď v úvode, môj názor na druhý diel Nymfomanky Larsa von Triera sa pravdepodobne nebude zhodovať s väčšinovým vkusom. Tento text treba brať (napokon ako každú recenziu) ako subjektívny pohľad. Nikoho týmto textom nenútim, aby so mnou zdieľal môj postoj, postačí ak po prečítaní iba prehodnotil ten svoj.

Nymfomanka II. plynule pokračuje tam, kde jednotka skončila. Bez zbytočného ohliadnutia za dejovými zvratmi predchádzajúcej časti, nadväzuje Joe na svoje rozprávanie a záchranca Seligman jej naslúcha. I napriek tomu, že snímky medzi sebou súvisia (nie len v podávaní dejovej štafety, ale i niekoľkými intertextuálnymi odkazmi) divák neznalý prvej časti nemusí mať strach z toho, že by sa v príbehu stratil, či nedokázal zorientovať.

V prvej časti si Trier pohrával s nevedomosťou diváka a podľa vlastného uváženia mu servíroval intímnu rozkoš i komiku, v ľubovoľnej intenzite. Na Nymfomanku II, už ale divák prichádza s istými očakávaniami a preto ho môže rozťahaný príbeh so zdanlivo bezvýznamnými odbočkami nudiť. I tej zábavy na odľahčenie tam už nie je toľko. Skúsený, nekonvenčne orientovaný režisér, hľadá a prináša iné spôsoby ako zaujať. Lišiacky, sofistikovaným postupmi mení spôsob rozprávania príbehu v rámci jedného filmu (i keď rozdeleného na dve časti).

Zo sexuálnej štúdie pohľadanej mladej laňky, ktorá nedokáže udržať nohy pri sebe, čim rozbije nejaké to manželstvo či zlomí srdce, sa rozprávanie posúva bližšie k dospelejšej osobnosti, ktorá stratila zmysel svojej existencie. Roztúžene lono už nedosahuje uspokojenie a Joe preto hľadá nové cesty, ako túto prázdnotu, čo najrýchlejšie a najefektívnejšie zaplniť.

Zatiaľ, čo prvá časť bola z drvivej väčšine o debutujúcej Stacy Martin ta druhá je o Charlotte Gainsbourg. Trier si dovoľuje meniť podoby postáv vplyvom času ako sa mu zachce. Kým Joe na seba vezme vizáž svojho staršieho ja, jej partner Jerôme zostáva nemenne mladý. Ani s podobnosťou si režisér príliš hlavu nelámal. Veď napokon Gainsbourg je tvárou trilógie depresie, a jej mladšie ja sa musí prispôsobiť.

Nymfomanka II. priznane odkazuje na Trierove predchádzajúce filmy (zo spomínanej trilógie). Podobne ako v Melanchólii miznú lyžičky priamo zo stolu a nespokojní hostia si tak nemôžu vychutnať svoje pokrmy. Spojitosť s Antikristom je ešte okatejšia. Za zvuku sopránovej árie George Friedricha Händela vidíme malého chlapca vstupovať do zasneženej ulice cez otvorený balkón. Divák znalý Trierovho Antikrista vie, že žena (postava nemá meno) z tejto snímky, v podaní Charlotte Gainsbourg, stratila svojho jediného syna práve v podobnom momente.

Prvotná asociácia je teda veľmi silná, no detaily jasne napovedajú, že všetko je len hra. Hra, v ktorej sa súvislosti spájajú do jednotného kontextu pomocou neviditeľných klamlivých paralel. Tak ako zážitky Joe, deliace sa do kapitol na základe Saligmanových asociačných vstupov. Od rybárskej návnady, cez hudobný súzvuk a terapiu až k násiliu. Potom ako neuspeje žiadna z prístupných foriem „liečby“, sa Joe so svojou traumou pokúša vyrovnať skrze bolesť, zlo a teror.

Zarážajúca podobnosť násilia a sexuality, dve protichodné cesty vedúce k osobnému ukojeniu. Spolupráca s rovnakými hercami je ďalším prvkom (už spomínanej) hry. Aj v malých bezvýznamných úlohách sa objavia tváre, ktoré na diváka prehovárajú s rozsiahlej škály propagačných plagátov. Udo Kier v úlohe čašníka odkazuje na organizátora svadieb z Melanchólie a na plátne sa objaví ani nie na päť minút. Takisto Willem Dafoe, záhadná hlava organizovaného zločinu, známy ako bezmenný muž z Antikrista.

Na záver nemožno opomenúť Trierovo vykreslenie prostredia a času. Žiadne roky ani záchytné časové údaje, žiadne názvy miest ani známe monumenty či budovy. Len detaily vytvárajúce približný obraz, ale nič konkrétne. Vlastný svet, s vlastnými pravidlami, záhadnými zákutiami a podivnými „ordináciami“ s neskorými návštevnými hodinami, to všetko dokáže fungovať vďaka svojej anonymite.

Diela Larsa von Triera nútia diváka k neustálemu prehodnocovaniu výsledného dojmu. Silná osobnosť Trierovho typu dokáže vlastnú krajinu predávať cez odpornú vojenskú šikanu, rovnako ako depresiu cez posadnutosť démonom (ukrytom v panensky nedotknutej prírode), skrz strach zo zániku vlastnej existencie a Zeme, po nenásytné sexuálne ukojenie, ktoré jedného dňa dosiahne svojho konca.

Nápaditosť, kontroverzia a odvaha pohrávať sa čarom filmového umenia na poli diváckej percepcie i technickej zručnosti sú jednou z hlavných predností tejto poprednej osobnosti nie len dánskej, európskej ale i svetovej kvality. Nikdy by sme ale nemali zabúdať na to, že aj majster tesár sa niekedy utne a mierne prestrelí.

Nymphomaniac II. (Dánsko, 2013, 124 min.)
Réžia: Lars von Trier. Scenár: Lars von Trier. Kamera: Manuel Alberto Claro. Hrajú: Charlotte Gainsbourg, Stellan Skarsgård, Stacy Martin, Shia LaBeouf, Christian Slater, Uma Thurman, Jamie Bell, Willem Dafoe, Udo Kier, Jean-Marc Barr