SAULOV SYN |
SAULOV SYN |
O holokauste ako filmovej téme by sa dali písať dlhé riadky. Podieľala sa na zrode viacerých filmových kultov, ale tiež filmov, na ktoré by si dnes už možno nespomenuli ani ich účinkujúci. Ťažko nesúhlasiť s názorom, že je šoa na plátne do istej miery nadužívaná a neraz hádam až zneužívaná téma. Určitá základná emócia, ktorá z tohto brutálneho prostredia a bezútešnej východiskovej situácie ide totiž pôsobí, akoby bolo priam neúctivé nenechať sa ňou dotknúť, dojať, osloviť. Saulov syn ale o vaše rozcítenie úctivo prosiť rozhodne nebude. Pravdepodobne vás doslova a do písmena prevalcuje. A budete sa čudovať, ako málo mu k tomu bude stačiť.
Maďarský Žid Saul žije v osvienčimskom tábore smrti tú najhoršiu nočnú moru. Svoj život každý deň vykupuje členstvom v takzvanom Sonderkommande - skupine izolovaných väzňov, ktorí dennodenne likvidujú pozostatky stoviek a tisícov svojich menej šťastných spolutrpiteľov. Je to údel, pri ktorom sa nehľadí doprava ani doľava a ten, kto chce prežiť, musí človeka v sebe zašliapať až kamsi na dno vlastnej duše. Stretnutie s chlapcom, ktorý na pár bezvýznamných chvíľ prežije povestné cyklónové sprchy však krehkú rovnováhu v Saulovi navždy naruší. Spoznáva v ňom totiž svojho syna.
Od tohto okamihu Saula zaujíma jediné. Chlapec nesmie skončiť na hromade anonymných tiel odsúdený zhorieť v plameňoch kremačných pecí. Zaslúži si židovský pohreb pod vedením rabína a on mu ho aj zabezpečí. Kde však nájsť v tom marazme rabína, ktorý by sa na taký riskantný podnik dal? A ako sa vyvliecť zo spoluúčasti na prevrate, ktorý v tej istej chvíli plánujú Saulovi priatelia a spoluväzni?
Saulov syn je naozaj drsný zážitok, v ktorom celkom absentujú, takpovediac, „poľahčujúce okolnosti“. Žiaden humor, žiadna uvoľňujúca sociálna interakcia, žiadne „svetlo na konci tunela“. Hoci sa kdesi v druhom pláne chystá akási väzenská vzbura, Saul v žiaden zázrak nedúfa a nádejných udalostí okolo seba sa zúčastňuje len z donútenia. V skutočnosti ho však obťažujú pri tom jedinom, na čom mu naozaj záleží – pochovať svojho syna.
Je to úloha, ktorej splnenie je takmer nemožné a na Saulovej situácii ani smrti jeho syna sa ním nič nezmení. A nečakajte „happyend“ ani v podobe uľavujúceho rozhrešenia. V skutočnosti totiž vlastne vôbec nie je jasné, či mladík, ktorého pohreb sa stal Saulovou posadnutosťou, je naozaj jeho synom. Možno je len zhmotneným posledným výkrikom jeho pomaly odumierajúceho svedomia a ľudskosti...
Ak obsah Saulovho syna neprináša žiadne uvoľnenie, od formy ho nečakajte už vôbec. Babylonom osvienčimských tiel a duší budete blúdiť takmer výlučne z okliešteného výhľadu spoza Saulovho ramena. Žiadne väčšie celky, nijaké náhľady zhora či zopodiaľ. Len dlhé znepokojivo rozpohybované zábery na červené X na Saulových lopatkách. Chvíľami sa možno v tom, čo sa vlastne na plátne deje, budete strácať. Dojmom z dusivej atmosféry však neuniknete ani na sekundu. Je to vlastne mrazivo dokonalý horor, ktorému na desivosti ešte pridáva pravdivosť jeho reálií.
Saulov syn je od debutujúceho Lászlóa Nemesa naozaj husársky kúsok. Poroty medzinárodných festivalov a prestížnych cien sú ním po práve ohromené a hlboký zážitok, ktorý len tak nevyprchá, z neho budete mať určite aj vy. Zopakovať si ho ale už asi bude chcieť málokto.
Saul Fia (Maďarsko, 2015, 107 min.)
Réžia: László Nemes. Scenár: László Nemes, Clara Royer. Hrajú: Géza Röhrig, Levente Molnár, Urs Rechn, Todd Charmont, Christian Harting