VEľKÁ RYBA

Nezvyklý, krásny deň. Neviem ako u vás, ale miesta kadiaľ som šiel do Auparku boli priam vydláždené nádherným, májovým, počasím. Slnko nepieklo, ale príjemne hrialo, v trávnikoch sa náznakom preberala zelenučká tráva. Práve som prichádzal na Nový most, keď začalo mrholiť. Hladina Dunaja sa slastne knísala, akoby ju ktosi hladil. Sprvu jemnučký dáždik sa v sekunde menil na strašný lejak. Taký dážď ste nikdy nezažili. Ako by vám nejaké usilovné ruky neustále vylievali na predné sklo auta kýble vody. Takmer popamäti som zišiel z mosta a zaparkoval v podzemnej garáži.

Vtedy už bolo všade tak veľa vody, že garáž jednoducho zaplavila. V jednej chvíli bola voda až po disky môjho starého mustanga, v druhej chvíli bola nad jeho strechu a stúpala ďalej. Vyzeralo to ako v zvláštnom akváriu, kde miesto rýb plávali ľudia a miesto malých mušieľ, tu ležali autá. Uvedomil som si, že niekedy musíme za sebou nechať veci, ktoré nás spútavajú a tak som jednoducho z môjho milovaného auta vyplával cez bočné okno a plynule stúpal hore. Priamo predo mnou plávala krásna nahá žena. Chvíľu sa mi zdala bolestivo známa, no akákoľvek snaha priblížiť sa k nej bola márna. Čím rýchlejšie som plával, tým ďalej bola.

Náhle, priam ako delfín som vyskočil nad hladinu, a pochopiteľne úplne suchý, som stál na eskalátoroch. Rýchlo som sa vyviezol hore k pokladniam. Za prvou pokladňou sprava stál obrovský, obrovský muž. Takého som v živote nevidel. Len veľmi pomaly vybavoval čakajúcich ľudí, pretože z tej výšky veľmi zle videl na monitor. Ľuďom to však nevadilo, pretože po počiatočnom strachu sa zámerne tlačili k jeho pokladni, aby si ho dosýta opozerali. Bolo to ako v cirkuse z prvej republiky. Už mi len chýbali smutní klauni a falošné morské panny. Uľútostilo sa mi toho obra a tak som mu navrhol, či by nechcel ísť so mnou na film. Celý užasnutý neveril, že to myslím vážne. Je to presne tak, že nielen my ľudia, ale ani obri nie sú zvyknutí, že by sa k nim niekto správal pekne. A ako sa ukázalo, byť ľudský nám zas nie je také vzdialené. Keď som ho totiž prehovoril, aby išiel do kina, ukázalo sa, že si musí kúpiť aspoň desať lístkov, a to do stĺpca. Jednoducho, deväť radov nad ním by nikto nevidel. Vtedy mu pomohli mnohí iní, ktorí sa jednoducho zložili na potrebné lístky. Je pravda, že niektorí sa za odmenu chceli vyfotiť, boli ale aj takí, čo to urobili len tak.

Film bol krásny. Trochu iný ako som čakal, ale to už tak chodí. Videl som ospalú hmlu a les ako z nočnej mory. Videl som upravené predzáhradky Avonu a mechanické ruky z Edwardovej dielne. Uprostred celého filmu vypukla v sále lampiónová slávnosť a aj keď sme v závere každý cítili, že sme videli trochu iný príbeh ako ostatní, nikomu to zvlášť nevadilo. Naopak mnohí sa rozhodli, že v kinosále jednoducho zostanú. Bola to tá najdokonalejšia atmosféra a nebolo dôvod prečo odísť. Aj obor sa rozhodol ostať.

Ja som však musel ísť. A to aj napriek tomu, ako mi Karl (tak sa obor volal) pripomenul, že auto je navždy zatopené a budem musieť ísť pešo. Ani nie preto, že som musel napísať o Veľkej rybe. Ani nie preto, že tam neboli všetci s ktorými by som chcel byť. Jednoducho som v akomsi vnútornom oku videl, že moja cesta ešte vedie ďalej. Možno, že vo veľkom očakávaní a uspokojení je priveľa nečinnosti a stagnácie, možno jednoducho musím čosi urobiť kdesi inde. A možno je niekde niekto, kto mi povie čosi podobné ako mi cez bránu času povedal Giordano Bruno a ja som si to zapamätal navždy: "Aj keď to nie je pravda, ale aspoň je to dobre vymyslené"

P.S. Musím sa priznať, že sa mi trochu popustila fantázia. Nemám Mustang, a ani žiadne iné auto...

Big Fish (USA, 2003, 125 min.)
Réžia: Tim Burton. Scenár: John August. Kamera: Philippe Rousselot. Hudba: Danny Elfman. Hrajú: Ewan McGregor, Albert Finney, Billy Crudup, Jessica Lange, Helena Bonham Carter, Steve Buscemi, Danny DeVito.