KILL BILL 2.

Z hľadiska úsilia pritiahnuť na film čo najširšiu masu, propagácia teda naplnila svoj zámer. Tarantino tak už dnes vôbec nie je undergroundovou ikonou, ale komerčne atraktívnym artiklom (i keď želanú métu sa takmer isto podariť nedosiahlo - svedčia o tom samotné tržby). O to viac sa ale dvojsečnosť takto stavanej reklamy ukáže (resp. už sa ukazuje) po zhliadnutí druhého dielu. Tá časť divákov, ktorí v prvej časti videli hlavne akciu, veľa krvi i explicitne zobrazeného násilia a tešili sa na jej gradovanie v dvojke, bude zákonite minimálne rozčarovaná, ak nie sklamaná. A to už ani nehovorím o "čistých" fanúšikoch ázijského ponímania akcie, ktorí sa cítili kruto podvedení, už pri prvej časti. Tým úprimne radím, aby sa druhému dielu bez ochoty zmeny svojich očakávaní, postoja a prístupu radšej zďaleka vyhli. Ušetria tak sami seba z ešte väčšieho sklamania, ako naposledy. Na strane druhej, potom nepribudnú na konto Volume 2 (a spätne aj Volume 1) ďalšie negatívne ohlasy, ktoré si podľa mňa vôbec nezaslúži.

Na tomto mieste sa patrí navyše zopakovať to, čo som uviedol už v recenzii na prvú časť, t.j. že sa hrdo hlásim k veľkým fanúšikom a zástancom filmov, ku ktorým Tarantino Kill Billom odkazuje - t.j. ku všetkým klasickým a spaghetti westernom, samurajským filmom, hong-kongským kung-fu martial arts a (nielen) talianskym giallo hororom. A aj napriek tomu patrím, pravdepodobne k menšinovej skupine tých, ktorým sa obidva diely Kill Billa veľmi páčia. Pretože viac ako samotný fakt, že bojové scény svojou dynamikou, (ne)strihom a choreografiou, úroveň svojich zdrojov citácii nedosahujú, ma oveľa viac totiž zaujíma, teší a baví spôsob, ako Tarantino s citom profesionálneho kuchára dokáže mixovať zastarané ingredencie a prvky do novej, sviežej a funkčnej podoby, bez parodovania citovaných filmov. Áno o nej tu nemôže byť pri všetkých martial arts pasážach a brutálnych excesoch ani reči, pretože rovnakú úroveň nadsázky a násilia obsahujú aj pôvodné filmy. Tarantino tak znova aj Kill Billom (a hlavne druhou časťou) dokazuje, že je nielen zručným ale hlavne talentovaným filmárom, ktorý zo svojich obľúbených diel vysáva, čo možno ich najčistejšiu esenciu a následne ju potom umne tvaruje pre vlastné potreby. Čiže žiadne plagiátorstvo, ale hravá a precízna variácia. Volume 2 navyše oveľa výraznejšie dokazuje aj ďalšiu typickú črtu tarantinových filmov - snahu opísať to, čo je zdrojom filmových klišé, t.j. pozrieť sa na ich detaily, pôvod, pozadie, ako aj možné odbočky. Inými slovami, klasická štruktúra drvivej väčšiny filmových príbehov najprv poskytuje divákom príčiny, ktoré v závere ústia do následkov. U Tarantina to býva práve opačne. Na začiatku spoznávame následky (napr. Reservoir Dogs - prepad banky, Kill Bill - masaker na svadbe) a postupne sa prepracujeme k príčinám, ktoré potom dodávajú aj samotnému posunu príbehu voči začiatku výrazne odlišné vyznenie. V tomto smere možno Volume 2 považovať za pokračovanie Volume 1.

V tom, čo ale druhú časť robí doslova úplne odlišnou, takpovediac až cudzím filmom oproti jednotke, je spôsob narácie a prechod do iného žánrového zaradenia. Jednotka bola aj napriek vyššie zmieneným bojovým scénam s premenlivou úrovňou kvality (znova opakujem, že porovnávanie sa vzťahuje k odkazovaným snímkam) predovšetkým akčným a dynamickým filmom. Dvojka je naproti tomu takmer konverzačnou drámou, ktorá sa za účelom priblíženia motívov konania hlavných postáv (teda presne to, čo bolo spomenuté na konci predchádzajúceho odstavca) zameriava na ich charakterizáciu, vykreslenie a prepracovanie. Čistá akcia a bojová scéna (výborne spracovaná) je tu iba jedna. Mimo nej postavy namiesto fyzickej konfrontácie dávajú prednosť dialógom a v prípade Billa aj siahodlhým monológom (priznávam, že valnú väčšinu môžu miestami až nudiť). Ale čuduj sa svete, ono to vôbec nevadí. Má to svoju vnútornú dynamiku, rytmus, gradáciu a napätie (vychádzajúc z úplne iných princípov, ako akčná prvá časť). Ostatne, práve schopnosť napísať brilantné dialógy je jedna z najsilnejších Tarantinových stránok. S tým súvisí aj jeho záľuba zasadenia konverzácie do bizarných situácii (napr. v Pulp Fiction - Ezechiel 25:17, v Kill Bill Vol. 2 - scéna s tehotenským testom, atď.), ako aj majstrovská práca s napätím a nečakanými prekvapeniami.

Oproti prvému dielu došlo aj ku značnému zlinearizovaniu rozprávania. Tu treba ale - na adresu Tarantina - znova negatívne zareagovať. Po zhliadnutí dvojky je totiž isté jedno. Jeho vyhlásenie, že Kill Bill bol rozdelený na dve polovice iba kvôli veľkej miere násilia, nie je z dnešného pohľadu už nič viac, ako iba ďalší marketingový ťah. Rozdielna koncepcia prvej a druhej časti totiž jednoznačne dokazuje, že tento príbeh bol od začiatku plánovaný ako predstavenie o dvoch dejstvách. Dvojka je síce tiež vyrozprávaná v kapitolách, ale oproti jednotke, ktorá sa vyznačovala výrazne poprehadzovanou chronológiu, tu dej až na výnimku jedného flashbacku plynie postupne v čase tak, ako sa odohral. Dôvod je zjavný. V jednotke bola vrcholom bitka medzi Nevestou a komandom Crazy 88 zakončená duelom s O-Ren Ishii. (nezabúdajme že práve O-Ren bola na Nevestinom zozname pomsty ako prvá,...). Oproti tomu v dvojke je vrchol od začiatku evidentný - konfrontácia s Billom, ku ktorej sa postupne prepracujeme cez zúčtovanie s Buddom a Ellie. Jediné, čo potom zachováva dojem koláže a epizódnosti, je meniaca sa obrazová štylizácia, o ktorej bude reč nižšie.

Rozdielnosť a povrchná (teda zjavná) rozličnosť obidvoch častí potom pokračuje aj diferenciou v jemnom pravidle rytmiky deja (striedanie dlhých a krátkych záberov, zmeny v jeho veľkosti, postavenie kamery umožňujúcej rozprávať príbeh vo viacerých plánoch, atď.) aj a prepojení akcie so slovom. Akčný štýl jednotky obsahuje takmer čisto iba súboje, ako vystrihnuté so samurajských filmov (výnimkou je úvodný súboj na nože s Vernitou Green). Tie sa vyznačovali silným sústredením na okamihy pred bojom. Samotný boj následne pozostával z rýchlych a krátkych výpadov, pričom trval väčšinou iba zlomky sekúnd. V tomto duchu sa nesú potom aj spomínané dialógy, resp. ich počet a vykreslenie postáv, ktoré sú tu iba skratkovito naznačené. Oproti tomu dvojka pláva vyslovene vo westernovom štýle a martial arts filmoch, vyznačujúcich sa dlhými kung-fu súbojmi (nespočetné údery a všemožné kopy). Verbálnym odrazom k tomu potom sú už viackrát zmieňované obšírne dialógy a monológy, značne prispievajúce k podrobnému a viacvrstvovému rozkresleniu charakterov.

Zmenu žánrového posunu dvojky voči jednotke treba chápať z hľadiska filmu ako celku. V rámci neho samotného sa potom ale (podobne ako v jednotke) stretneme aj u dvojky pri jednotlivých kapitolách s rozličnými štýlmi - od čiernobieleho noir filmu, cez nespočetné easternové kung-fu príbehy, až po spaghetti-westerny, okorenené príchuťou talianskeho giallo. Formálne napodobovanie dovádza Tarantino do detailu - za všetky prípady ako najkrajší príklad môže poslúžiť retrospektíva výcviku Nevesty u majstra Pai-Meia, ktorá disponuje všetkými neduhmi a postupmi starých čínskych kung-fu filmov (rýchla transfokácia obidvoma smermi, nekvalitný fotografický materiál vyznačujúci sa roztečenými farbami a zjavným zrnom v obraze, skokové zmeny vo veľkosti záberu, atď.). Výtvarná štylizácia filmu je tu, aj napriek miestami úmyselne riešenej nedokonalosti, na najvyššej možnej úrovni, čoho výsledkom sú dokonale obrazovo komponované sekvencie. A keď si myslíte, že vás už režisér ničím v tej nádhernej sérii nasnímaného materiálu neprekvapí, príde scéna, pri ktorej neváha bez najmenších rozpakov potlačiť obraz na minimum a do popredia výrazne prepustiť na nemalú chvíľu - zvukovú (nie hudobnú!) stopu. Vďaka tomu som bol svedkom jednej z najklaustrofobickejších scén, aké som v kine zažil.

Žáner westernu tu zastupuje hlavne Morricone, teda jeho hudba. Ona ostatne oproti prvému dielu, kde miestami obraz existoval iba z dôvodu zvýraznenia hudby, naopak v dvojke nevystupuje výrazne do popredia, ale plne funguje v zabehnutých koľajách soundtrackov, t.j. tvorí kulisu pre vizuál (i keď povedať o hudbe v Tarantinových filmoch, že čisto iba dokresľuje obrazovú časť je takmer urážka, pretože jeho talent spočívajúci v dokonalej kompozícii obrazu a zvuku mu môže závidieť 90% režisérov). Počuť tak nesmrteľnú Morriconeho skladbu Il Mercenario (L´Arena) z filmu Professional Gun v časti, kde Nevestin život visí na tom najtenšom vlásku, znamená nechať prejsť svojím telom nekontrolovateľnú triašku číreho filmového pôžitku.

Volume 2 zase raz a znova potvrdzuje aj Tarantinovu schopnosť viesť hercov a dostať z nich maximum. Celému hereckému osadenstvu jednoznačne dominuje Uma Thurman, ktorá práve vďaka deju dvojky má šancu ukázať Nevestu aj z inej stránky, ako len čisté zosobnenie pomsty. Jej úsmev na konci, čistý ako blankytné nebo a úprimný ako plač novorodenca, je tak plne zaslúžený a divácky akceptovateľný vzhľadom na to, čím všetkým prešla. Nevesta je jednoznačne zatiaľ životnou úlohou Umy Thurman a jej bosé nohy (mimochodom citácia nielen smerom k jej postave v Pulp Fiction...) sa na plátne objavia pomaly častejšie ako mávnutie katanou v jej rukách. Tradične skvelý je taktiež Michael Madsen, ktorý aj napriek tomu, že život zabijaka zamenil za povaľača a vyhadzovača v zapadlom kúte Texasu, vie v krátkej chvíli zo seba vytlačiť takú dávku nemilosrdnosti, že by mu ju mohol závidieť aj Vic Vega alias Mr. Blonde. Za oslnivý comeback môžeme považovať nielen bravúrny výkon Daryl Hannah v úlohe skutočnej "bad-ass girl" Ellie, ale hlavne Davida Carradina. Svoju postavu Billa vybavil takou charizmou, pri ktorej vás mrazí nad jeho krutosťou, ale zároveň si želáte aby nezomrel. Možno aj preto pôsobia jeho posledné sekundy na plátne viac ako dôstojne. V tých chvíľach totiž neodchádza bezfarebná figúrka záporaka, ale plnohodnotnými pocitmi a vykreslenými motívmi konania obdarená postava. Navyše v chvíľach, keď hrá na priečnu flautu, možno len ťažko potlačiť nostalgickú slzu pri spomienke na jeho postavu z filmu Circle of Iron (resp. možno sa stretnúť aj s názvom Silent Flute), prípadne na holohlavého mnícha Kwai Chang Kaina z originálneho seriálu Kung-Fu.