ÚSVIT MŕTVYCH

Ako už väčšina z vás pravdepodobne vie, Úsvit mŕtvych je remakom rovnomenného filmu režiséra a "otca zombies moderného hororu" Georga A. Romera, ktorý je zároveň aj druhou časťou jeho tzv. zombie trilógie. Lenže skôr ako remake by bolo vhodnejšie povedať, že ide o "uchopenie starej látky novým spôsobom". Pôvodná trilógia bola Romerovu odpoveďou na spoločenské problémy doby, v ktorých jednotlivé časti vznikali. Prvý, čiernobiely diel - Noc živých mŕtvych (1968) reagoval na narastajúce neistoty v životných hodnotách Američanov, okrem iného traumatizovaných aj vojenským konfliktom v Ázii - zohavené tváre zombies mali svoj základ práve vo fotografiách zmrzačených a mŕtvych vojakov. Spomínaný druhý diel - Úsvit mŕtvych (1978) bol satirickou a čiernohumornou metaforou na moderného človeka a jeho konzumný spôsob života (práve to bol dôvod, prečo bol dej zasadený do nákupného centra a naoko bezcieľne potulujúce sa masy zombies jasne poukazovali na dnešného, "moderného" človeka v zajatí vlastných okov konzumu a masmédií). A nakoniec tretí, zatiaľ záverečný diel - Deň mŕtvych (1985) na pozadí príbehu skupinky ľudí, bojujúcich v uzavretom komplexe proti armáde zombíkov, varoval pred narastajúcou hrozbou genetického výskumu a experimentovania.

Oproti týmto predchodcom je najnovší Úsvit mŕtvych jasným ťahom na bránku bez skrytých metafor. Ide o čistú hororovo-akčnú jazdu, ktorá sa na nič nehrá a je od začiatku do konca esenciou toho, kvôli čomu bola natočená - výborná zábava pre fanúšikov, vyprodukovaná práve minimálne rovnako nadšenými obdivovateľmi a fanúšikmi daného žánru.

Film je aj vďaka kratšej stopáži a vyšperkovanej technickej stránke neuveriteľne dynamický a doslova akceleruje z nuly na maximum hneď od začiatku. Tento fakt je  potom paradoxne možno aj zdrojom jedinej, malej slabiny filmu (ku ktorej sa pridáva zopár nelogickostí v deji), pretože od úvodu nastolené rýchle tempo nevydrží celý čas a v momentoch, kedy dáva režisér postávam priestor na ich stručnú (ale výstižnú) charakterizáciu, tak dochádza k občasnej nevyváženosti v rytmike deja. Našťastie týchto okamihov je málo a navyše ich často zachraňujú aj na daný žáner veľmi slušné herecké výkony, ktoré do veľkej miery eliminujú občasnú kŕčovitosť dialógov. A aj keď príbeh operuje takmer výhradne iba s osvedčenými archetypmi postáv daného žánru, práve vďaka dobre odvedenej práci hercov nedochádza k ich karikatúre.

Celkovú dravosť a "zvrhlú" atraktívnosť príbehu podtrhuje pre niekoho pravdepodobne svojrázny, drsný a cynický typ humoru, pre daný žáner však typický a nepostrádateľný. Okrem zobrazenia spôsobov možnej zábavy počas obliehania supermarketu hordami zombíkov, sa dočkáme tak aj  "vtípkov" inteligentnejšieho razenia - napr. na začiatku pri príchode do nákupného centra počuť z reproduktorov pieseň s textom "Don't worry be happy". Navyše ako chutný bonbónik si potom tvorcovia pre znalcov pôvodnej trilógie pripravili zopár kratučkých odkazov - napr. maličkú úlohu policajného šerifa, ktorý v televíznom spravodajstve vysvetľuje ako sa proti zombíkom brániť, si zahral maskér z prvého dielu Tom Savini (on samotný režíroval v roku 1990 aj farebný remake Noci živých mŕtvych) a evanjelistu v diskusnom televíznom programe si zase strihol Ken Foree (v originálnom Úsvite mŕtvych hral jednu z ústredných postáv - černocha Petra Washingtona), ktorý tu tak povedal jedinú, ale pravdepodobne najslávnejšiu vetu z pôvodnej verzie - "When there's no more room in hell, the dead will walk the Earth" (Keď v pekle nebude už dosť miesta, mŕtvi začnú chodiť po Zemi).

Ďalším výrazným plusom je inovácia v samotnom prevedení mŕtvych. Preč sú časy, keď išlo o pomaly sa pohybujúcu masu s nekoordinovanými pohybmi. Zombíkovia tretieho tisícročia sú rýchli, silní a tým pádom veľmi nebezpeční (trend nastolený Danym Boyleom v minuloročnom 28 dní potom). Vďaka rýchlemu spádu deja slúžia inak veľmi štýlové a estetický pútavé titulky na oboznámenie diváka s pozadím deja. Prvý zombík sa potom objavuje na scéne už v úvodnej desaťminútovke, pričom v rozdielnom počte tam jeho príbuzní vydržia až do konca filmu. I keď nemusia byť priamo v obraze, pocitu z ich prítomnosti sa ani na chvíľu nezbavíte.

Kvalitne okoreniť šikovný scenár úspešne napomáha aj formálne spracovanie. Režisérsku zručnosť (debutujúceho!) Zacka Snydera je cítiť a zároveň radosť sledovať takmer pri každom zábere. Strih je síce rýchly, ale nie stroboskopicky neprehľadný. Na pozadí, hlavne v akčných pasážach je počuť tvrdú rockovú hudbu, kamera sa s úspechom striedavo pohybuje zo steadicamu a dolly zariadení do rúk kameramana, čím iba zvýrazňuje sugestívnosť niektorých scén podkreslených aj síce nie netradičnými, ale vhodne použitými obrazovými filtrami (vďaka čomu má napr. záverečná titulková sekvencia takmer "blairwitchovský" nádych). Masky zombíkov sú dokonalé a rôzne gore prvky len spríjemňujú už bez tak príťažlivú chuť tejto dekadentnej zábavy.

Vďaka vyššie spomínaným filmovým ingredienciám predstavuje Úsvit mŕtvych jednoznačne najlepší zombie film posledných rokov. Cieľová skupina divákov je v tomto prípade jasne definovateľná už na diaľku. Netvrdím, že musíte vlastniť letnú permanentku na pravidelné kempovanie v priestoroch cintorína a byť abonentom časopisu "Bol som mladistvým zombíkom", ale na to, aby ste si film užili, musíte mať voči danému žánru viac ako len čiastočné sympatie. Frfľajúcim jedincom, pre ktorých sú snímky typu Úsvit mŕtvych dôkazom nezastaviteľného marazmu filmového umenia v smere jeho duchovnej, intelektuálnej a kultúrnej katarzie, môžem iba odporučiť kontaktovať "Úniu večné hladných zombies", ktorých členovia vám už spoľahlivo vysvetlia v čom je jediný a najväčší prínos ľudského tela... .A úplne na záver, ak nie ste skutočne hard - fan daného žánru, nielenže nemáte v kine na danom filme čo hľadať, ale navyše bude pre vás rovnako nepochopiteľné, aj moje vysoké bodové hodnotenie.

Dawn of the Dead (USA, 2004, 97 min.)
Réžia: Zack Snyder. Scenár: James Gunn. Kamera: Matthew F. Leonetti. Hudba: Tyler Bates. Hrajú: Sarah Polley, Ving Rhames, Jake Weber, Mekhi Phifer, Ty Burrell, Michael Kelly