WILBUR SA CHCE ZABIŤ

V prípade Wilbura platí, že jeho názov veľmi presne vystihuje základnú dejovú líniu, ktorá sa však postupom čase premieňa, nie je jednoliata. K tomu ale neskôr. Wilbur (Jamie Sives) sa chce proste zabiť. Po sérii neúspešných pokusov o spáchanie samovraždy sa opäť ocitá v podpornej terapeutistickej skupine pre podobných ľudí (niečo podobné, ako navštevoval Jack v Klube bitkárov). Z nej je však po sťažnostiach niektorých ostatných pacientov vylúčený a prechádza do domácej starostlivosti staršieho brata Harboura (Adrian Rawlins). Harbour vedie malý antikvariát niekde na periférii Glasgowa, ktorý zdedili aj s Wilburom po svojom otcovi. Do života oboch bratov vstúpi Alice (Shirley Henderson), ktorá poriadne zamieša karty. Najprv sa zaľúbi do Harboura, vydá sa zaňho a spolu so svojou dcérkou Mary sa k nemu nasťahuje. Spolu s nimi však býva aj Wilbur, ktorého Harbour stráži, aby sa mu nepodarilo "vytúženú" samovraždu predsa len spáchať úspešne. V rámci tohto spolužitia sa vzťahy medzi jednotlivými zúčastnenými vyvíjajú pomerne zaujímavým spôsobom. K vývoju vzťahov a jednotlivých charakterov ako takých sa pridávajú aj udalosti, ktoré veľmi výrazne zmenia životy postáv.

Apropo zmena. Pri výbere určitého uhla pohľadu na film sa dá povedať, že dejotvorným motívom filmu (teda okrem Wilburovej túžby zabiť sa, ktorá však pribúdajúcimi minútami ustupuje do úzadia) je práve zmena. Mení sa všetko. Wilburov aj Harbourov duševný stav (SPOILER: v prípade Harboura aj fyzický stav (1)), menia sa rodinné podmienky, vznikajú nové vzťahy (Harbourovo manželstvo a nevlastné otcovstvo) a pod. Zmena je všadeprítomná, veci sú v pohybe. Na konci nič neostane ako predtým. Práve dôsledné rozvíjanie kauzality príbehu je jedným z najzaujímavejších momentov filmu. Ale k tomu neskôr.

Herecké výkony predstaviteľov hlavných postáv pôsobia veľmi vierohodne. Civilný prejav je typický pre Jamieho Sivesa, ale aj pre Adriana Rawlinsa a Shirley Henderson. Vďaka tomu sú ich postavy trojrozmerné a nie sú to pritom žiadne nadľudské ikony. Sú to jednoducho ľudia, ktorých možno poznáme aj my v našom reálnom živote. Takáto typizácia hrdinov filmu a zároveň ich herecké stvárnenie sú pre film jednoznačným prínosom. Jednak čo sa týka stotožnenia sa s hrdinom a tým pádom aktívnejšej percepcii diela, ale aj celkového vyznenia filmu.

Ďalším plusom je samotná réžia. Lone Scherfig sa svojimi témami nenecháva pohltiť, drží si od nich zdravý odstup, vďaka čomu film neskĺzava k prehnanému patetizmu, či sentimentálnosti, alebo násilnému dopovedaniu všetkých udalostí po lopate. Zároveň je film charakteristický značnou dávkou čierneho, miestami až cynického humoru, ktorý odľahčuje vážnejšie situácie a rovnako napomáha držať film ďaleko od presladenej melodramatickosti či gýčovosti.  

Formálna stránka filmu je, ako už bolo povedané, konvenčnejšia, ako tomu bolo v prípade predchádzajúceho režisérkinho počinu. Kamera ponúkne zopár skvelo kompozične riešených záberov, inak spolu so strihom a hudbou pomáhajú vytvárať miestami pochmúrnu atmosféru sychravého priemyselného Glasgowského predmestia, ale rovnako nevtieravým spôsobom tvoria dojem intimity tam, kde si to príbeh vyžaduje. Aj táto zložka filmu sa podpisuje na celkovej kvalite filmu.

V tejto časti by som sa chcel venovať spomínanému motívu kauzality. Pre interpretáciu však musím prezradiť niektoré pointy filmu, preto naozaj čitateľovi, ktorý film nevidel a zvažuje návštevu kina odporúčam, aby odsek preskočil. Budem sa venovať hádam jednej z najvýznamnejších zmien v Harbourovom živote a síce jeho smrteľnému ochoreniu. Udalosť vyvolá reakcii hneď viacero. Jeho okolie, rovnako ako aj on sám sa s touto skutočnosťou musí vyrovnať. Každý z nich tak činí po svojom. Medzi Wilburom a Alice vzniká milostný pomer už počas Alicinho spolužitia s Harbourom. Harbourovým ochorením by však akoby dostal nový, možno (trochu??) ospravedlňujúci rozmer. Alice je krehká a citlivá, ma malú dcéru, potrebuje mať pri sebe niekoho, kto ju podporuje, pomáha jej, komu na nej záleží. Napriek tomu, že Harboura miluje, potrebuje cítiť aj fyzické prejavy lásky, ktoré jej smrteľne chorý muž nie je schopný dať. Po Harbourovej smrti sa však tento vzťah ešte raz premení. V tomto prípade nadobúda opäť ďalší, tentokrát biblický rozmer. Už v Biblii stojí, že keď zomrel manžel, vdovy sa ujme jeho brat a prijme ju za svoju. A tak sa stáva aj v prípade tohto trojuholníka. Harbour v závere filmu umiera a Wilbur sa ujíma Alice. Ich vzťah je teraz čistejší, nemusia mať výčitky a skrývať sa pred Harbourom.  Zároveň práve v momente Harbourovej smrti sa prejavuje režisérkin triezvy prístup k téme a jeho smrť nie je prehnane patetická. Smrť je proste prirodzenou súčasťou ľudského života a tak je prezentovaná aj vo filme. Dokonca sa dá povedať, že vďaka úspornosti a jednoduchosti filmárskeho riešenia tejto udalosti, resp. spôsobu, akým je divákovi predložená, je v konečnom dôsledku oveľa krajšia a emotívne pôsobivejšia, ako je to v prípade x ďalších filmov, kde sa prostredníctvom prehnane patetických a melodramatických scén robí zo smrti niečo vyvolávajúce v divákovi pocit nešťastia a dojatia. Iste, táto udalosť je pre pozostalých nesporne veľkou tragédiou, ale treba ju vedieť prijať a ísť ďalej. A presne tak je zobrazená smrť vo Wilburovi.

Wilbur sa chce zabiť je malý film o "malých" ľuďoch, ktorí sú nám však častokrát oveľa bližší, ako akční superhrdinovia (prípadne hudobné legendy, či multimilionárski režiséri a výrobcovia lietadiel). Pre jeho úspech bolo možno nešťastným krokom nasadiť ho do distribúcie spolu s dvoma horúcimi Oscarovými kandidátmi, filmami Ray a Letec, ktoré si už aj tak budú pomerne dosť konkurovať. Medzi týmito dielami sa však Wilbur rozhodne kvalitatívne nestráca. Divácky záujem bude v jeho prípade zrejme evidentne nižší, ako tomu bude u ostatných menovaných snímok. Budem sa opakovať, ale Wilbur si aj napriek tvrdej konkurencii pozornosť určite zaslúži a svoje miesto by si mohol krvopotne vybojovať.