ZATHURA - VESMÍRNE DOBRODRUŽSTVO

Keď presvitli na svetlo sveta správy o nepriamom pokračovaní, na jednej strane mi to prišlo logické (námet, komerčný úspech) na druhej strane som bol zvedavý, čo nové tím tvorcov (najmä autor literárnych predlôh Chris Van Allsburg a scenárista David Koepp) prinesú. Priznám sa, musel som si to nielen pozorne pozrieť, ale i dobre premyslieť, kým som si to potvrdil: nič!

Tak mizernú vykrádačku, ako je Zathura som už dávno nevidel. Pomerne výrazne ma to prekvapuje pri Koeppovi, ktorý má za sebou Jurský park, M:I, Spidermana, či Vojnu svetov. To znamená, že adaptovať knihy vie (hm, vlastne Vojna svetov...) a predsa sa podpísal pod čosi, čo prebiehalo asi na nejakom softweri „writer XP“. Jednoducho sa šialený lovec zamenil za robota, džungľa za vesmír (ho hó!) a ide to.

Myslím, že dej stačí načrtnúť iba v skratke. Otec (Robbins podal najlepší a najcivilnejší výkon v celom filme) má veľa práce a málo času. Tým pádom jeho deti majú veľa času a málo otca. Kým najstaršej sestre to až tak nevadí (musí sa vyspať pred žúrkou), mladším synom to vadí a žiarlia jeden na druhého, kto bude s otcom častejšie. To, že budú sami uprostred vesmíru ich ešte nenapadlo, no ale uvidíme, čo ich napadne, keď poletí okolo nejaká ta kométa...

S pokračovaniami je to už tak. Málokto (okrem producentov) očakáva niečo lepšie a hľadanie sequelov, ktoré sa vynímajú tomuto pravidlu, je už kultovou zábavkou, patriacou k filmu samotnému tak isto, ako chrúmanie popcornu v multiplexe. Napriek tomu je jasné, že divák pri pokračovaní očakáva aspoň niekoľko nápadov, zaujímavejšie urobenú akciu alebo čokoľvek, čo urobí z pokračovania plnohodnotnú zábavu. Žiaľ, tentoraz tomu tak nie je. Príliš mnohé sa opakuje a zmeny, ktoré sa urobili sú v konečnom dôsledku v neprospech veci.

Možno nikomu nedošlo, že už obyčajný fakt, ako uzamknutie celého filmu do jedného priestoru (dom) môže urobiť obrovskú patáliu. Tým, že hrdinovia nemajú kam ísť a čo zažívať, musia autori filmu tlačiť na pílu niekde inde, pretože dej by asi mal mať dramatické vrcholy a nejaký ten posun. Za nosný moment si autori vybrali psychologizáciu bratskej dvojice (starší je tvrdohlavý a pyšný, mladší nešikovný a podvádza). A tak žiaľ divák (ten čo videl Jumanji dvojnásobne) musí trpieť pri tom, ako starší brat päť krát za film presviedča mladšieho, že hru treba dohrať. Všetci vieme, že hru treba dohrať (aby sme mohli odísť z kina :) ) aj mladší brat to vie, žiaľ „dialog writer XP“ mu repliku „ja už ďalej nehrám“ nakopíroval a randomne rozhádzal po celom scenári.

Aby som trochu uviedol na mieru moje ironické poškľabovanie, film samotný aspoň v základných rysoch drží pohromade a ak vám nevadí absolútna predvídateľnosť deja (zmätený robot a kartička preprogramuj – myslíte, že to patrí dohromady?) a nelezú vám na nervy neustále hádky, ktorým chýba tá skutočná dravosť vlastných detských čias, tak sa môžete na nejakom tom fóriku aj zasmiať. A ak ste nevideli Jumanji, možno aj budete prekvapení nejakým tým časovým paradoxom a skutočnosťou, že niektoré hry sú pomerne nebezpečné. V tom prípade verím, že sa aspoň trochu zabavíte. Inak však asi zažijete čosi podobné, ako ja. Kúpil som si lístok a nikto mi nepreložil pokyn Zathura. Teraz už viem, že to znamená: 113 minút v kryospánku. Ale aspoň som si spomenul na vlastné stolové hry...