PROFIL: BRYAN SINGER

No, nebolo. Po stránke kvality určite nie, ale Singer je známy ako režisér, ktorého jednanie s hercami nieje príliš, hm, tolerantné. Do  scény z chlapčenských spŕch z Nadaného žiaka  sa položil tak, že ho rodičia mladistvých účastníkov zažalovali. Ani X-Meni sa nevyhli problémom  s jeho povahou a Alan Cumming (ďalší gay, keby niečo) alias predstaviteľ pomilovania hodného „dobrého modrého diabla“ Nightclawlera sa vyjadril, že Singer je výnimočne talentovaný režisér, ale spolupráca s ním nepatrila medzi najlepšie v Alanovej početnej filmografii. Singer skrátka vie, čo chce – to ale „hereckému materiálu“ málokedy býva po vôli.

Ale po stránke kvality Bryanovi nikdy nebolo čo vyčítať. Dôkazom toho je i nevry trhajúci psychologický triler podľa rovnomennej novely Stephena Kinga Nadaný žiak (Apt Pupil, 1998). Singer si za svoj ďalší film nemohol vybrať lepšie; knižná predloha od kultového spisovateľa plná šokujúcich zvratov a absolútne politicky nekorektného deja. Starý pán dôchodca od vedľa (sir Ian McKellen) je v skutočnosti bývalé nacistické zviera, dokonalý americký chlapec (Brad Renfro) ho odhalí, akurát že to nikomu nepovie  a jeho zvedavá chlapčenská myseľ začne starca vydierať – povedz mi všetko o zverstvách z koncentračných táborov a ja ťa neudám. Vyvolávanie starých duchov má na starcovu a chlapcovu myseľ desivé dopady a ich „vzťah“ je plný zvratov (bezdomovec, mačka, schody, famózny Jan Tříska), kedy hrá mačku a myš každú chvíľu niekto iný.

Komiksy v tej dobe nemali už ani zlé meno, nemali skrátka skoro žiadne. Musel prísť až Singer, aby ich vytiahol takmer až na úroveň umelecky hodnotného diela. Absurdný príbeh, v ktorom postavy lietali vzduchom a  vrhali doslova hromy a blesky na hlavy svojich úhlavných nepriateľov, vrátil do reality vynikajúcimi hereckými výkonmi nielen skúsených starších hercov (najmä pre Iana McKellena bola rola bývalého väzňa v koncentračnom tábore akýmsi ospravedlnením za nacistu Dussandera) ale i mladé tváre (objav Hugh Jackman, Anna Paquinová). Ale až pôsobivý príbeh definitívne Singera prehovoril k réžii (napriek davom fanúšikov marveláckej predlohy z roku 1963, ktorí o vyložene neakčnom a príliš psychologickom Bryanovi nechceli ani počuť). Kľúč k príbehu našiel jednoducho – namiesto utláčaných mutantov si predstavil národnostné menšiny, alebo, ešte lepšie, homosexuálov. Spoločnosť je voči nim podozrievavá a dištancuje sa od nich, nechce sa s nimi ušpiniť, v tom najextrémistickejšom prípade by ich najradšej zmietla z povrchu zemského.

Čo jednotka (X-Men, 2000) naznačila, to strhujúca dvojka (X2, 2003) len potvrdila – výnimočné herecké výkony (homosexuálny McKellen si so Singerom porozumel natoľko, že sa do dvojky utrhol z náročného nakrúcania a dotáčok Pána prsteňov na Novom Zélande), prekvapivo dobrá práca v akčných scénach a hlavne, prepracovaný scenár. Scéna, kedy je mladý mutant na návšteve svojich ustaraných rodičov a tí sa ho pýtajú, či „nemôže byť ne-mutantom“ hovorí za všetko. Kým v jednotke pre zaneprázdnenosť nezložil hudbu Bryanov obľúbený John Ottman, na dvojku si už čas našiel a rovno ju popritom zostrihal (!). Singer započal novú éru komiksových adaptácií.

Ako ukázal  Poslední vzdor, údajne posledné dobrodružstvo žiakov profesora Xaviera, byť ne-mutantom sa naozaj dá! V tejto časti, ktorá z príbehov  teda robí trilógiu (ktorá sa v budúcnosti rozrastie vďaka spin-offom Wolverinea a Magneta), sa nájde liek na „homosexualitu“. Kým niektorí vážne rozmýšľajú nad tým, že si ho zadovážia, pre iných je to iba ďalší dôkaz, že ľudstvo je ochotné, keď to inak nejde, potlačiť odlišnosť vo svojich radoch i za cenu násilného potláčania rozhodnutí Matky prírody. Tohto po komerčnej stránke úspešného uzavretia x-menskej trilógie sa už ale Singer nezúčastnil a to napriek tomu, že sa s mutantmi nerozišiel v zlom on, ani diváci s ním. Naopak, on i diváci si priali, aby to, čo odštartoval, aj ukončil. V kolónke ´réžia´ je ale napísané meno zručného remeselníka Bretta Ratnera. Nech nás teší aspoň to, že Singer, ktorý mal na strednej také príšerné známky, sa tejto pozície vzdal dobrovoľne, lebo  mu vo  Warner Brothers dovolili nakrútiť Supermana, jeho vysnený, odjakživa milovaný projekt. Úcta, ktorú chová k  Donnnerovým filmom, je natoľko silná, že jeho verzia o mimozemšťanovi, ktorý sa maskuje dioptrickými okuliarami, jeho pravou identitou nieje nenápadný novinár ale superhrdina (ako geniálne podotkol David Carradine vo finále Kill Bill 2) a  nosí červené spodné prádlo, nieje remakom ale skôr sequelom.