ROZCHOD

Payton Reed formálne necháva široký priestor, nevyvoláva pocit dusna, uzavretosti (aj faktickej) v byte, v ktorom bývalí milenci hrajú svoje hry. Pristupuje k téme ako k romantickej komédii, necháva ventily, únikové cesty. Oba žánre tak zostávajú niekde na polceste: Rozchod nie je ani komický, ale ani stiesňujúco-depresívny. Svojím spôsobom sa tak dostáva na úroveň akéhosi záznamu či štúdie správania Garyho a Brooke, ako aj ich okolia, ktoré tvorí kulisu vzťahu a je tiež potvrdením charakterov: Gary ako nezodpovedný c.h.l.a.p. a Brooke ako samostatná, nezávislá žena s ilúziami o pretváraní c.h.l.a.p.-ov.

Na rozdiel od „klasikov patológie vzťahov“ Ozona, Giannoliho či Bergmana, Reed situáciu rozchodu predkladá priamo, nenecháva priestor na otázky, ale len konštatuje nejaký stav. A aj keď je jeho pohľad dôveryhodný a viacerým asi aj známy, povrchný prístup k nemu nedáva veľa príležitostí na vyvolanie emocionálnej odozvy diváka. Ale udeliť filmu podpriemerné hodnotenie len preto, že nespĺňa moju predstavu zobrazenia rozchodu by bolo minimálne nevhodné, nakoľko by opomínalo pôvodný zámer – komediálny prístup. 

Rozchod je na komédiu málo vtipný. Stopy tohto žánru sú tak najmä v prístupe a práci s hudbou. Je tu snaha o humor (tak trochu zvrátený) vyplývajúci z uvedomenia si smiešnosti konania postáv, ktoré v snahe odčiniť svoje omyly bez toho, aby si ich priznali, vyvolávajú úplne opačné následky. Sú tu tiež vstupy vedľajších postáv od kamarátov a rodinu, cez teplého asistenta v galérii, kde Brooke pracuje a jej strohú šéfku. Nebyť však glosovania zo strany Garryho, mohla by som s pokojným svedomím skonštatovať nulovú prítomnosť fungujúceho humoru. Reed nevyužíva ani šancu vytvoriť film na hranici, niečo v zmysle „smiech cez slzy“. Zhrňme si to: Rozchod nefunguje ako melodráma, na komédiu je málo vtipný, a miešaním melodrámy a komédie ubíja výhody citového pôsobenia, ktoré mohol z oboch vyťažiť.

Reedov schizoidný prístup k obsahu, forme, v spojení s chýbajúcou pevnou rukou nad hercami, ktorí hrajú za každý seba, vyústi k ľahostajnému postoju k filmu. Navyše,  Jennifer Aniston a Vince Vaughn sú až príliš silné osobnosti a aj tu fungovali izolovane, hoci by bolo vhodnejšie aby hrali ako dvojica. Prišlo mi úplne logické, že sa na začiatku filmu rozišli a bolo mi záhadou, prečo by sa mali dávať znovu dokopy. Dobrá správa je, že po dosť dlhej dobe ide o „romantiku“, ktorá mi neliezla na nervy. Tak úplne. Ale aj tak je škoda nevyužitého potenciálu. A to Reed tak milo a šarmantne dal dokopy Renée Zellweger a Ewana McGregora v Kašlem na lásku.