DOBRÝ ROČNÍK

V Provensálsku sa toho veľa nemení. Ľudkovia žijú svojím folklórom i životom. Cyklisti sa preháňajú po nádherných cestičkách a Max Skinner sem prichádza v kvalitnom obleku. Nachádza kľúče na obvyklom mieste a porozhliada sa po kraji, v ktorom vyrastal. Víno Le Siroque nie je vôbec kvalitné, z domu ostala barabizňa a mnohé veci by potrebovali opravu. Existuje možnosť, že by Max Skinner do týždňa nepredal tento barák s pozemkom a s tučným šekom zamieril späť do Londýna? Možno áno. To v momente, keď dorazí jeho údajná sesternica Christie z USA. Vtedy, keď sa na obzore objaví pôvabná Fanny Chenal z kaviarne v neďalekom mestečku. Alebo v hocijakom momente, keď si zaspomína na svojho strýka Henryho, po ktorom ostáva nezahasený ohorok cigary v popolníku...

O Dobrom ročníku možno písať ešte ďalšie desiatky riadkov, ale vám je už v tomto momente jasné, že vzhľadom na pozitívne hodnotenie, nejde v tomto filme ani tak o to čo (sa deje), ale ako (sa to odohráva). Svojím spôsobom tu film rozohráva viaceré dejové línie, ale takmer ani jednu poriadne nevyužíva, iba načrtne, trošku rozvinie a potom rázom skončí. Máme tu cynického Angličana, ktorého treba polepšiť v malebnom Francúzsku. Je tu lovestory, ktorá začala oveľa skôr, ako si myslíme a dlho vidíme. Máme tu určitý boj o dedičstvo – je prichádzajúci potomok vymyslený alebo skutočný? A do toho sa tu mieša aj záhada vína na vypľutie Le Siroque, ale aj kvalitného Le Coin Perdu. Nehovoriac o flashbackoch do Maxovho detstva a jeho dialógoch so strýkom Henrym.

To všetko tu už raz bolo, ale nikto to nenakrútil takým štýlom, ako si to dovolil Ridley Scott. Azda za to môže jeho vlastná láska a roky strávené v Provensálsku, ktoré mu tak učarovalo. Alebo odhodlanie prehodiť filmové prvky – zobrať si scenár ako zámienku pre obrazovú výpoveď vzťahu k svojmu obľúbenému miestu na svete. Fakt je, že dej je poskladaný akoby z niekoľkých filmov. Ale tým spoločným tmelom je ľúbezná forma, ktorá dokáže kúsok Francúzska popísať a zobraziť krásnym spôsobom. Už prvá scéna, v ktorej vchádzame ešte v Maxových detských šľapajach do vinice nás kolísa milým prostredím i krásnou kamerou. Prvá ochutnávka vína spolu s múdrosťou Henryho pôsobí ako chutný, hoci niekedy neznámy aperitív.

A na čo používať v tomto príbehu obrazové filtre či iné pomôcky, keď si Scott vystačí s kontrastom daždivého Londýna a slnečného Provensálska? Podobne ako Max nadobúda späť svoj pozitívny vzťah k tomuto kraju, tak aj my sa tu udomácňujeme a o to nám je smutnejšie, keď sa máme vrátiť späť do Londýna. Nejde tu iba o prevrátenie zlého svedomia hrdinu, ale aj nás samotných. Scott chce a robí obrazom i hudbou všetko pre to, aby sme sa naučili vychutnávať krásu určitého momentu, ako učil Maxa strýko Henry. Aby sme sa zobúdzali a pri každom ráne vrešťali nad škorpiónmi z levandule. Dali si rannú kávu i croissant a potom strávili deň vo vinici, francúzskom mestečku a kaviarničke alebo si dali chutnú večeru v malom domčeku u dvojice, ktorá sa vo vinici stará o výrobu chutného nápoja. Do toho je zasadený príbeh, ktorý sa takmer v dvojhodinovej dĺžke niekam posunie a šikovne vyrieši určité momenty vrátane svojich hrdinov.