BUBLINA

Soderbergh volí metódu kamery – svedka: nakrúca z ruky alebo kameru fixne umiestni v priestore a necháva aktérov prechádzať záberom. Za zaujímavejší považujem práve druhý zo spôsobov: postavy – osoby totiž pôsobia akoby si samy volili svoje miesto, a čo ukážu na kameru. Ich prejav sa javí ako „odhaľovanie sa“. Kamera z ruky je frekventovaná najmä v úvode a výraznejšie opäť v závere filmu. Táto metóda kopíruje líniu príbehu, jeho atmosféru. Spolu s hudbou, resp. jej absenciou až na osamelé opakované použitie „signálneho“ gitarového motívu, rytmizuje film. Samotné tempo je pomalé, ale nekolíše. Príjemne pôsobí jeho mierna gradácia, ktorá z Bubliny robí akúsi zvierajúcu sa špirálu s vrcholom a následným skokom na začiatok. Použiť túto metódu na dokument, má Soderbergh úspech istý: necháva priestor, aby sa divák oboznámil s aktérmi, s ich prostredím a niekde pred úplným záverom vyzradí, prečo to všetko robil. Následne, v samotnom závere sa vráti k „normálu“.

V zásade mu to funguje aj pre hraný film. Centrom jeho filmového sveta sú najprv dvaja, neskôr traja zamestnanci továrne na bábiky. Martha (Debbie Doebereiner) a Kyle (Dustin Ashley) majú celkom harmonický vzťah. Martha každé ráno Kylea vozí do práce a večer z práce v továrni na bábiky. Ich ostatný život je, podľa všetkého, vzrušením naplnený rovnako ako ich vzájomný vzťah. Miesto života je tu len akési prežívanie, rutinné ako nafukovanie vychladnutých hlavičiek, naliepanie rias, plnenie telíčok molitanom. Ale teraz by to malo byť iné. Fabrika má veľkú zákazku a prijíma novú pracovnú silu. Bývalá ošetrovateľka Rose (Misty Wilkins), slobodná mamička (otec – umelec nie je pripravený na záväzky), sa zjavuje ako blesk z čistého neba a mohla by oživiť Kyleov (minimálne sexuálny) život. Ráno po tom jedinom rande ju však nájdu mŕtvu. Zabil ju otec ich dcérky? Kyle? Martha? Niekto cudzí?.. (Áno, odpovede sa vo filme dočkáte.)

Vyššie rozpísaná metóda, ktorú Soderbergh zvolil, je príhodná pre film o stereotype, rutine, únave a predsa tvrdohlavému pokračovaniu v existovaní v daných podmienkach. Statické snímanie podporuje dojem nekonečnosti, ale tiež „objektivizuje“ filmové dianie. S odstupom režiséra (a kameramana v jednej osobe – hoci pod pseudonymom) sa zmenšuje divácky odstup. Soderbergh tak celkom zámerne vytvára z filmového prostredia malé a najmä klaustrofobicky dusné laboratórium. Táto odpudivo-príťažlivá sila pracuje veľmi nenápadne, ale prejavuje sa vo forme zvedavosti, vo forme „musím.. chcem to dopozerať“. Obávam sa však, že nebude fungovať na všetkých. U mňa si to pokazil narušením lineárnosti príbehu jedným osamelým flashbackom v závere – zbytočný nielen z hľadiska metódy, ale aj zrozumiteľnosti „záhady“.

Rada by som Bublinu z režijného hľadiska prirovnala k von Trierovi, ale Soderbergh jednoducho nie je majster citovej manipulácie a vydierania. Paradoxne, tým, že Soderbergh zostáva viac na úrovni konštatovania bez zahrávania si s emóciami diváka, tým viac sa jeho metóda blíži nálade filmu. Rytmus pomaly tikajúcich hodín, tak trochu nudný, prázdny. Film skončí (vrah je odhalený) a váš život ide ďalej (fabrika prijme za Rose náhradu). Bublina zostane niekde v pamäti, a to ešte nejakú dobu. Nie je však filmom, ktorý by vytvoril trvalejší zárez, skôr len taký škrabanec. Je tak najmä zaujímavou alternatívnou voľbou a za videnie stojí. Je na vás, či zvolíte kino, alebo domácu projekciu.

P.S.: Všetci „herci“ sú neherci. Klobúk dolu za ich prácu, ako i za prácu s nimi.

Bubble (USA, 2005, 73 min.)
Réžia: Steven Soderbergh. Scenár: Coleman Hough. Kamera: Peter Andrews. Hudba: Robert Pollard. Hrajú: Debbie Doebereiner, Misty Dawn Wilkins, Dustin James Ashley, Decker Moody