PROFIL: MEL GIBSON

V tomto prípade musí Melova vďaka smerovať k austrálskemu filmárovi Georgovi Millerovi, práve on totiž našiel v jeho osobe správneho adepta na hlavnú úlohu v úspešnej sci-fi trilógii Šialený Max (1979, 1981, 1985). Ponúknutú šancu si tento zásadový katolík obhájil až natoľko, že sa od tohto okamžiku nemusel ani raz posťažovať na nedostatok tvorivej práce. V prestávke medzi prvým a druhým filmom o nekompromisnom, za to spravodlivom policajtovi Maxovi Rockatanaskom dokonca stihol uzatvoriť manželstvo (7. júna 1980) s Robyn Moorovou s ktorou do dnešného dňa, aj napriek občasným manželovým bulvárnym aférkam,  plnohodnotne funguje a ich spoločná láska a harmónia priniesla na svet sedem detí (sám Mel má 10-tich súrodencov).

Herecká kariéra tohto už na prvý pohľad sympatického a charizmatického predstaviteľa zásadných úloh po Šialenom Maxovi rapídne stúpala a získavala si čoraz väčší kredit. V roku 1981 sa objavil vo vojnovej dráme z prvej svetovej vojny režiséra Petera Weira (Truman show, Master and Commander) Gallipoli, v ktorej sa osvedčil až natoľko, že si ho všimol austrálsky filmový inštitút (AFI), a ten ho počastoval víťazstvom v kategórii najlepší herec v hlavnej úlohe. A nebolo to po prvý krát. Mel totiž zažiaril už dva roky skôr v romantickej dráme Tim za ktorú si vyslúžil svoju prvú významnú cenu, nami spomínanú cenu AFI za hlavnú mužskú úlohu. Nomináciu v tejto kategórii zažil ešte raz, hneď na ďalší rok po projekte Gallipoli prišla prvá skúsenosť s ozajstnou hereckou osobnosťou, v tom čase Scottovým Votrelcom preslávenou Sigourney Weaverovou, vo filme Rok nebezpečného života. Od tejto chvíle nebolo pochýb o tom, kam budú smerovať najbližšie Melove kroky. Kurz prvá herecká liga. Odozva nenechala na seba dlho čakať. Ambiciózny režisér Richard Donner ovenčený predchádzajúcimi úspechmi so Supermanom práve skladal ústrednú dvojicu pre svoj nový akčný počin Smrtonostná zbraň (1987) a nevedel si predstaviť lepšieho parťáka pre Dannyho Glovera, ako vyhecovaného tridsiatnika Mela Gibsona. O tom, že angažovanie rozkvitajúceho herca bolo trefou do čierneho svedčí celosvetová obľuba tejto akčnej pecky, čo dokonca vyústilo v následnú trojitú porciu pokračovaní (1989, 1992, 1998). Séria oslavovala každým ďalším dielom čoraz väčší úspech a Gibson si popritom z chuti brúsil svoje hviezdne renomé. A mohol si samozrejme začať vyberať. Neodolal ponuke herecky spolupracovať s krásnou Jodie Foster vo westernovej komédii Maverick (1994), kde opäť prikývol na ponuku, pomaly dvornému režisérovi Donnerovi (stretli sa ešte raz, keď si pred desiatimi rokmi Gibson po boku Julie Roberts dobre zastal svoj part v thrilleri Sprisahanie). Rola kartového hazardéra Breta Mavericka bola ušitá na Melovu mieru. Jeho postava srší humor s eleganciou ostrieľaného harcovníka.

Za zmienku určite stojí spolupráca s Ronom Howardom (oscarová Čistá duša), film Výkupné (1996) splnil požadované paramatre a Mel zaknihoval ďalšiu významnejšiu, aj keď čoskoro zabudnutú rolu multimilionára a majiteľa leteckej spoločnosti v jednej osobe, Toma Mullena. Spoločne s Garym Sinisom bol práve on nositeľom kvality do občas nesúrodej dejovej línie. O tom, že žáner krimi je jeho srdcová záležitosť dokázal aj s filmom Briana Helgelanda Odplata (1999). Akčný prvok a Gibson v titulnej úlohe bol v tom čase investíciou na istotu. O tom, že je to herec na pohľadanie a je samozrejme aj dobre tvarovateľný presvedčil v romantickom ťažení po boku atraktívnej Helen Huntovej, vo filme režisérky Nancy Meyers, Po čom ženy túžia (2000). O dva roky neskôr si ho naopak pre úplne odlišný žáner vyhliadol, v tej dobe asi najviac ospevovaný majster napätia, M. Night Shyamalan a ponúkol mu lukratívnu rolu reverenda Grahama Hessa, brániaceho sa spoločne so svojim bratom Merrillom (Joaquin Phoenix) a dvomi deťmi agresívnej  invázii mimozemšťanov. Trošku rozporuplne prijatý film však oslovil značnú skupinu diváckej liahne a nezapadol do priemeru, ako niektoré menej úspešné Gibsonove herecké projekty, ktoré sa z času na čas vyskytnú v jeho filmografii. Kým filmového Hamleta (1990) ešte môžeme zaradiť k tomu lepšiemu, čo Mel stihol natočiť, nemožno tak hovoriť o filmoch Bounty (1984), Navždy mladý (1992), Patriot (2000), Million dollar hotel (2000) a Údolie tieňov (2002) pretože ich kritika a široká divácka verejnosť viacmenej zakopala pod zem, a to aj napriek bezchybnému Gibsonovi a ďalším hereckým osobnostiam. Aj tu však platí pravidlo – sto ľudí, sto chutí, preto si svoju divácku základňu nájde každé zo spomínaných diel (k väčšine sa hlásim aj ja). 

O tom, že Mel Gibson nie je len zdatným hercom päťdesiatnikom, dokazuje svojou síce občasnou, za to veľmi trefnou a vtipnou prácou v oblasti dabingu (Pocahontas, Slepačí úlet). Jeho hlasová predispozícia a charakter spĺňajú najvyššie kritériá, rovnako tak, ako jeho réžia, ku ktorej sa dostávame úplne na záver. Réžia je aj najväčším kameňom úrazu jeho života, častokrát kontroverzia a brutalita s akou bez okolkov Gibson pracuje, presahuje akékoľvek únosné medze, a je len na divákovi, ako dané dielo prijme a strávi.

Režisérsku tvorbu Mela Gibsona môžeme rozdeliť na dve etapy. V tej prvej, keď zrealizoval dva projekty v ktorých stvárnil aj hlavné úlohy (Muž bez tváre, Statočné srdce) ešte vyslovene nešokoval a nevyslúžil si ani priamočiaru kritiku od filmových odborníkov. Tá sa mu dostala za veľmi osobné nahliadnutie do poslednej cesty Ježiša Krista, Umučenie Krista (2004) a v neposlednom rade kritika sprevádza aj jeho ostatný počin Apocalypto, čerstvú to novinku v našich kinách. Ale pekne po poriadku.

Muž bez tváre (1993) zdôraznil dôležitosť šťastia pri akomkoľvek debute. Gibson mal tú výhodu, že je vynikajúci a zdatný herec, vďaka čomu príbeh bez problémov potiahol práve po stránke herectva. Zaujímavá bola aj samotná tematika čerpajúca z knihy Isabelle Hollandovej, o priateľskom a dôvernom vzťahu znetvoreného muža Justina McLeoda (Gibson) s nezaradeným a prehliadaným chlapcom Chuckom (Nick Stahl). Tržby v Amerike sa zastavili na hranici 25-tich miliónov dolárov, čo nie je na začiatok zahanbujúce číslo. 

Gibson priveľmi neotáľal a zabezpečil 70 miliónov dolárov pre vojnové spracovanie skutočného príbehu o spravodlivom bojovníkovi Williamovi Wallacovi, ktorého aj sám vierohodne stvárnil, bojujúcom proti krutému anglickému kráľovi Eduardovi I. Vo filme Statočné srdce (1995) sme svedkami nefalšovanej a nespútanej hollywoodskej zábavy, ktorá nielenže ulahodila početnému publiku, ale len v kinách si celosvetovo pripísala na svoje konto tržby vo výške krásnych 210-tich miliónov. Ku všetkým pozitívom sa pridala vítaná, päť oscarová odmena, vrátane dvoch sošiek pre samotného Gibsona. Ten sa po Statočnom srdci rozhodol zmeniť spôsob svojej narácie a načrieť hlbšie do dejín a súvislostí s nimi spojenými, čo sa mu síce darí na výbornú, nie každý je však schopný prijímať ťažké sústa.

Nech ste veriaci alebo aj ateisti, na tom až tak nezáleží, zhodneme sa napriek tomu asi všetci, že tretí režisérsky počin Mela Gibsona si zasluhuje samostatnú pozornosť. Film Umučenie Krista (2004) podáva otvorený pohľad na posledné hodiny života Ježiša Krista. Vizuálne detailné peklo si nekladie servítku pred ústa, a preto sme doslova z každej strany bombardovaní neprimeraným násilím. Veľmi osobité dielo, autenticky spracované, dokonca v mŕtvych jazykoch a v neposlednej rade v skvelom hereckom podaní Jamesa Caviezela (Tenká červená čiara) súperilo s rozpačitým prijatím, ktoré spôsobilo abnormálne množstvo neskrývaného násilia.

Po tomto gala predstavení nastala dvojročná odmlka prerušená v ostatných dňoch zaujímavým projektom s názvom Apocalypto (2006), ktoré sa žiaľ podľa vzoru svojho predchodcu nevyhlo kontroverzii a premenlivému prijatiu. Možné diery v historických súvislostiach podkopávajú tento ambiciózny projekt pod holú zem. Apocalypto aj napriek plochému a banálnemu príbehu vyniká vďaka prekrásnemu vizuálnemu spracovaniu, navrch doplneným o úchvatný jazykový zážitok (opäť mŕtvy jazyk).

Od čias Šialeného Maxa ubehlo dlhých 28 rokov. Za toto obdobie Mel Gibson „urazil“ obrovský kus cesty. Stihol sa stať obľúbeným a nenávideným zároveň, no svoje miesto si vo veľkej filmovej rodine zastáva so slušným rešpektom a nadhľadom, a ktovie, možno sa raz dočká aj sochy na svoju počesť. Sám som zvedavý, akú kávu nám namieša najbližšie. Jej zloženie nám nedá isto dve, tri noci spávať. Už sa teším!