GRINDHOUSE - AUTO ZABIJAK

A to je v podstate všetko. V recenziách sa nespomína zloženie filmu príliš často, ale v tomto prípade príliš nezaškodí povedať, že prakticky celá prvá hodina je založená iba na dialógoch a sem-tam šantenia so štvorkolesovým monštrom a v druhej časti sa všetko zvrtne, tátoš s Mikeom sa ocitnú v pozícii lovených a snažia sa prežiť. S tým súvisí nástup podstatne dynamickejších scén a cca 15 minút zbesilých naháňačiek na rôznych cestách v americkom zapadákove.

Pretože ste prišli na grindhouse film Quentina Tarantina so zabijackym autom, určite máte troje očakávania. Po prvé, aký to bude tarantinovsky film čo sa týka scenára, dialógov a skvelej hudby, po druhé, bude tam nejaká zaujímavá akcia a ako si s ňou Quentin poradil a po tretie, čo znamená grindhouse podanie – pôjde o prínos či guľu na tvorcovej nohe počas tvorby v prospech diváckeho zážitku?

Scenár je príliš jednoduchý, ako ste správne pochopili z náčrtu deja. Nestane sa v ňom vôbec nič navyše, popis sa zmestí na niekoľko riadkov a výplň takmer dvojhodinového filmu musia zobrať do parády toľko omieľané tarantinovské dialógy. No tie už po niekoľkých filmoch a viac ako dekáde stratili svoju sviežosť a začínajú byť čoraz menej vypointované. Napríklad babský rozhovor v prvých 20 minútach je snáď najnudnejším kusom v začiatkoch sledovaného filmu v tomto roku. Tarantinovi dochádza šťava a hoci do traileru nasekal pár dobrých hlášok, ich hustota v celej stopáži je sakramentsky nízka. Drvivá väčšina dialógov je o ničom a počúvať hodinu kecov o starých filmoch, ožran párty a orgií - už tiež veľmi nefascinuje. Približne v druhej tretine sa Tarantino rozbehne a občas zaradí vyšší rýchlostný stupeň aj pri dialógoch, ale nič, na čo by ste potom dlhé týždne spomínali, alebo nebodaj parafrázovali na pive s kamošmi. Čo je od čias Pulp Fiction riadna rana pod pás, pretože kvalitné dialógy sú atribútom správneho tarantinovského zážitku (koniec koncov, aj v Sin City ako hosť zrežíroval dialógovú scénu). 

Aktuálnym problémom v kontexte ostatnej ponuky kinofilmov je aj skladba a štýl dialógov náramne rada využívajúca slovíčko "fuck" a jeho odvodeniny. Kedysi sme Tarantina zaň milovali, ale konkurencia je veľmi silná. Kevin Smith dokáže fuckovať, no byť podstatne inteligentnejší po stránke obsahu. A rovnaký pocit mám aj z Nabúchanej, kde sa šikovne s hrubými dialógmi pohral Judd Apatow. Quentinovi jednoducho vyrástla silná konkurencia a keďže jeho talent naráža na určité limity, už nás asi po konverzačnej stránke príliš neprekvapí, bude stále rovnaký a vyprchajúci.

O to väčším potešením je občasné uvedomenie si starého dobrého motta „menej kecov a viac akcie“. Síce sa ho dočkáme až v posledných 20 minútach, ale keď už Tarantino začne žmýkať patrične štedrý rozpočet, stojí akcia za to. Je drsná, nabitá adrenalínom a skvelo sa hodí na záver jazdy s pomalým nábehom. Ale je to obrovský kontrast s prvou dvadsaťminútovkou, ktorá je príliš ukecaná, statická. To množstvo paradoxov a tých nevyrovnaností je na celovečerný film od relatívne skúseného režiséra až príliš. A odmietam akceptovať tvrdenie, že ide o štýl grindhouse.

Ten sa napĺňa dosť zvláštne. Úprimne, chápem zámer tvorcov akože poškriabať kópiu, zopakovať pár dialógov, stratiť kus filmu (samozrejme v tých najlepších scénach) a využívať podobné formálne frky na pobavenie, vyrušenie alebo vyvolanie iných pocitov v divákoch, ktorí prišli na kvázigrindhouse kúsok ako pred tridsiatimi rokmi. Lenže grindhouse filmy majú byť ultralacné a to tarantinovka pri všetkej úcte nie je. Po formálnej stránke ostáva iba pri pocite zničenej kópie, ale inak tu chŕli množstvo moderných trikov za ťažké prašule.