|
GOMORA |
GOMORA |
Jeden z najoceňovanejších európskych filmov súčasnosti (Veľká cena v Cannes, ceny európskej akadémie) sa už stihol stať fenoménom opradeným dávkou kontroverzie. Každý aspoň trochu informovaný divák vie, že tu nepôjde o ďalšiu zo série noblesných mafiánskych ság (Kmotor, Chobotnica) ani o machistickú demonštráciu ležérneho chlapáctva, ako ju poznáme zo Scorseseho opusov. Dvojradové vlnené obleky zožrali mole, južanských seladónov nahradili vyhasnutí pupkáči, feťáci a dezorientované deti bojujúce na smetisku o prežitie. Svet zla obkľúčila rutina každodennosti.
Film Matea Garroneho v prvom rade zaráža surovosťou materiálu, ktorý sa nesnaží divákovi podsúvať. Príbehy jednotlivých postáv rozložené do podoby biblickej fresky sú rozprávané paradoxne akosi samovoľne, nezúčastnene, bez zásahu prvého hýbateľa (režiséra/Boha). Odvíja sa pred nami vecný opis súperenia gangov, vybavovania si účtov ale aj prepojenie podsvetia na bežný život „normálnych“ občanov. Krajčírsky majster vo dne dozerá na výrobu modelov haute couture, v noci zaúča čínskych prisťahovalcov v ich imitovaní. Muž, ktorého otec celý život chránil pred chápadlami Camorry, sa stáva súčasťou nelegálneho obchodu s ukladaním toxického odpadu.
|
|
|
To je len niekoľko motívov filmu, ktorý odmietol stratégiu individualizovaného hrdinu a tváre jeho protagonistov sa len nejasne vynárajú z anonymity smutnej všednosti. Brutalita vlažná a bežná ako dýchanie je neoddeliteľná od existencie uprostred železobetónovej periférie. Deti a puberťáci tu snívajú naivné gangsterské sny, na ktoré skôr či neskôr doplatia. Nárazy infantilných predstáv na všadeprítomný mechanizmus zločinu pripomínajú ďalší portrét pekla – Mesto bohov. Kým brazílski hrdinovia si zachovali identitu a ľudskosť formovanú vášnivým pudom sebazáchovy, pešiaci Camorry sú uzamknutí vo svojej beznádeji.
Nevyleštená forma vizuálneho stvárnenia – dlhé zábery bez dynamizujúceho strihu snímané ručnou kamerou, takmer úplná rezignácia na tzv. „filmovosť“ vzbudzovanú estetizáciou obrazu a hudbou – je podporená ne-naratívnym štýlom rozprávania. V tomto prípade nemožno hovoriť o klasickej príbehovej štruktúre a dramatickom oblúku. Paralelne rozvíjané línie sa nepretínajú ani nezjednotia v mohutnom finále. Akt násilia nemá podobu drásavého vyvrcholenia, jeho prejavy sú vŕšené jeden na druhý bez akéhokoľvek emocionálneho napätia.
|
|
|
Nejde ani o zaznamenávanie toku života, skôr o mechanické prežívanie umŕtvené stereotypom podvádzania, vraždenia, fetovania, súloženia... Počas 137 minút je v niektorých zdĺhavých pasážach bezútešnosť priam hmatateľná. Urobiť Gomoru kratšou, dynamickejšou a teda znesiteľnejšou, by však znamenalo porušiť to, čo bolo zámerom - ponúknuť divákovi nekorigovaný zápis reality, ktorý by ho vytrhol z letargie a pohltil.
Felliniho Darmošľapi s rehotom vyprázdňujú zásobníky automatických zbraní a Pasoliniho Accatone odložil existenciálny smútok, aby v rytme tupého techna počítal ženské telá na kusy. Garrone zobrazil svet odcudzenia a zla, čo je ale obzvlášť znepokojivé, tento rozkladajúci sa kozmos postráda vyšší princíp a účel. Bohom opustený požiera sám seba. Zanecháva frustrovaného diváka, ktorý ako zvyčajne od filmu očakával manipulovanie s jeho citmi, vybudzovanie empatie voči postavám. Namiesto katarzie ponúka pohľad na rozľahlú zem plnú jedovatých chemikálií a bager odvážajúci dve (teraz už) anonymné mŕtvoly niekam do diaľky. Vyšetrovanie skutočnosti sa skončilo.
Gomorra (Taliansko, 2008, 137 min.)
Réžia: Matteo Garrone. Námet: Roberto Saviano – rovnomenná kniha (2006). Scenár: Maurizio Braucci, Ugo Chiti, Gianni Di Gregorio, Matteo Garrone, Massimo Gaudioso, Roberto Saviano. Kamera: Marco Onorato. Strih: Marco Spoletini. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Salvatore Abruzzese, Gianfelice Imparato, Maria Nazionale, Toni Servillo, Carmine Paternoster, Salvatore Cantalupo, Marco Macor
