PREDČÍTAČ

Prvá z nich svojou hravosťou a „zakázanosťou“ vzťahu staršej ženy a chlapca priam evokuje Nicholsovho Absolventa. Zlom v podobe ďalšieho z období mení atmosféru filmu, ale aj vzťahu medzi oboma postavami. Detaily ukázané v línii roku 1958 získavajú iný, neromantický, význam v línii roku 1966 (Hannina záľuba v počúvaní Michaelovho čítania; dôraz jej uniformu – je sprievodkyňa/revízorka). Snivosť lásky, ktorá u Michaela zotrvala aj po Hanninom zmiznutí, je nalomená otázkou prijatia zodpovednosti za vlastné rozhodnutia. Jednak u Hanny za jej voľby pri práci dozorkyne v koncentráku, ale aj viny Michaela za jeho rozhodnutia vo vzťahu k nej. Následne prichádza pokánie, alebo aspoň jeho hľadanie: Hanna prijíma súdom vymeraný trest, Michael sa spovedá dcére a navštevuje dcéru ženy z koncentráku.
    
Prechod filmu (a aj Michaela) od rozmarného milostného vzplanutia k rozumovému posudzovaniu vlastného postavenia, vlastnej minulosti vytvára z motivácií akési vajíčko - žĺtkom je cit a bielkom jeho racionalizácia odrážajúca sa v konečných rozhodnutiach postáv, no občas sa nedá vyhnúť ich premiešaniu. Vonkajšie strohé prejavy postáv, ale aj strohosť, tichosť filmu budujú odstup zamýšľaný na to, aby konečným „sudcom“ konania postáv bol divák a aby film sám nezvyšoval (ne)sympatie voči tej-ktorej postave. Miesto efektu postupne sa zarezávajúcej britvy, ktorý zafungoval napríklad v Hodinách, však Predčítač vyvoláva, najmä svojím dvojitým záverom, dojem neurčitosti. Hoci nechá jednu z postáv vyriecť repliku naznačujúcu, že holocaust nie je o katarzii, svojim vyústením túto pozíciu oslabuje a aj banalizuje rozvíjané otázky, prípadne ich intenzitu znižuje.