|
TOP 5: ORSON WELLES (1915 - 1985) |
TOP 5: ORSON WELLES (1915 - 1985) |
V máji sme si pripomenuli 100. výročie narodenia geniálneho filmového, divadelného či rozhlasového umelca a teraz v októbri si zasa pripomíname 30 rokov od jeho úmrtia. Welles bol bezpochyby multitalent. Už v detstve sa venoval kúzelníctvu, maľovaniu či hre na piano. Začiatkom 30tych rokov začal kariéru v divadle, pričom v roku 1937 spoluzaložil v New Yorku nezávislé divadlo Mercury Theatre, kde sa herecky aj režijne angažoval. Osvedčil sa aj ako skvelý mystifikátor, keď na Halloween roku 1938 svojou slávnou rozhlasovou hrou Vojna svetov spôsobil vďaka navodeniu strachu z invázie mimozemšťanov masovú paniku. Povráva sa, že jeho poslucháči údajne utekali zo svojich domovov do polí a lesov.
Zlom prišiel v roku 1940 v podobe exkluzívneho kontraktu so štúdiom RKO Pictures na dva filmy, pri ktorých mal mať Welles ako nováčik nevídanú autorskú slobodu. Práve nimi otvárame náš zoznam. Jeho kariérna cesta býva často trošku bulvárne označovaná „od zázračného dieťaťa k vydedencovi“. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Bol svojský excentrista, megaloman, egomaniak a pre svoje neutíchajúce „kreatívne konflikty“ s veľkými hollywoodskymi štúdiami sa rozhodol odísť z USA na viacročné pôsobenie do Európy (kde mal síce väčšiu autorskú slobodu, ale omnoho menšie rozpočty). A to dokonca až dvakrát: prvý raz v období 1948-1956 a neskôr v rokoch 1959-1970. Welles bol však aj majstrom maskovania a nízke rozpočty jeho európskych produkcií sa do kvality výslednej podoby takmer nikdy nepremietli (viď trojicu shakespearovských adaptácii).
Welles nemalú časť svojich diel nikdy nedokončil. Buď ich „zmrzačili“ štúdia alebo ich po jeho smrti dokončil niekto iný. Celkovo za svoju 33-ročnú režijnú kariéru nakrútil len 13 celovečerných (ním dokončených) filmov. My sme vybrali päticu, o ktorej si myslíme, že je najlepšia. Minimálne tri z nich môžeme pokojne označiť za majstrovské dielo. Ale to môže samozrejme istá skupina režisérových fanúšikov prehlásiť aj o jeho kafkovskej adaptácii Proces (1962), shakespeareovskom Falstaffovi (1965) či mystifikačnom dokumente F ako falzifikát (1974).
|
|
Občan Kane (Citizen Kane, 1941)
Podľa mnohých najmimoriadnejší a najvplyvnejší filmový debut v dejinách kinematografie. Asi žiadna iná celovečerná prvotina nedala filmovej réžii toľko ako Občan Kane. Od „detektívne“ ladenej série flashbackov, cez hĺbku ostrosti záberu s viacerými dejovými plánmi, dlhé kamerové jazdy a netradičné kamerové uhly, až po inovatívne expresionistické svietenie či zvukové techniky prevzaté z rádia. Týmto všetkým odzbrojil publikum len 25-ročný Welles a započal teóriu tzv. autorského filmu. Ako inak, snímka v čase uvedenia kasovo neuspela, kritika ju však docenila s dodatkom, že výrazne predbehla svoju dobu. Dodnes pravidelne triumfuje v kritických rebríčkoch najlepších filmov všetkých čias.
Jej najväčším triumfom je novátorská práca s kamerou. Welles s kameramanom Greggom Tolandom vytvorili skrz tzv. „vnútrozáberovú montáž“ (bez strihu) obrazovú mnohovýznamnosť. Tá spočíva v tom, že divák musí aktívne čítať (dešifrovať) obraz, ktorý má viac dejových vrstiev súčasne. Napr. kým postava alebo predmet v prvom pláne má najväčšiu dôležitosť, tak postava v poslednom (treťom či dokonca až štvrtom) pláne naopak najmenšiu, pričom je stále rovnako obrazovo ostrá. Snáď žiaden iný film pred tým nerozprával tak významne významovo cez obraz. Okrem precíznej kompozície a geniálnej kamery musíme ďalej zdôrazniť, že Welles využíval aj bizarné rakurzy (uhly pohľadu) kamery. Vyžíval sa najmä v tzv. podhľadoch (snímanie doslova akoby od podlahy), aby zdôraznil dominanciu postáv.
Vo svojej dobe inovátorský Občan Kane je aj po dlhých 74 rokoch tak dejovo komplikovaný, obsahovo bohatý a technicky prepracovaný, že dokáže nielen zaujať, ale i nadchnúť a potrápiť súčasného moderného diváka.
|
|
Skvelí Ambersonovci (The Magnificent Ambersons, 1942)
Jeden z najznámejších prípadov „zmrzačených“ filmov v dejinách. Nakoľko sa predstaviteľom štúdia RKO zdal Wellesov 131-minútový zostrih veľmi dlhý, depresívny a režisér nemal plnú kontrolu nad finálnou podobou svojej snímky (v Brazílii toho času nakrúcal svoj ďalší film), štúdio bez jeho prítomnosti a súhlasu drasticky osekalo minutáž o viac než 40 minút (na 89 minút) a nakrútilo vlastný koniec. Aj preto filmová verzia rovnomenného románu Bootha Tarkingtona pôsobí miestami skratkovite a uponáhľane. No aj napriek tomu ide stále o výnimočné dielo - vizuálne elegantnú, historickú drámu o osudoch a páde jednej aristokratickej rodiny. Nechýbajú režisérove trademarky z Občana Kanea ako hra svetla a tmy, dlhé kamerové jazdy (scéna na plese), klaustrofobická mizanscéna a voice-over (v tomto prípade veľmi šarmantný, čo demonštruje hneď úvodná sekvencia o pánskej móde tej doby). Dnes sa môžeme len domnievať, aké majstrovské dielo sme mohli zhliadnuť, ak by nedošlo k štúdiovým zásahom do Wellesovej autorskej vízie. Po tretinovom skrátení minutáže totiž producent George Schaefer trestuhodne zničil všetok vyradený materiál a znemožnil tak prípadnú neskoršiu rekonštrukciu originálnej verzie.
|
|
Dáma zo Šanghaja (The Lady from Shanghai, 1947)
Po Cudzincovi (Stranger, 1946) v poradí druhý Wellesov film noir. Kým však predchádzajúci titul bol „zákazkovou“ záležitosťou, v Dáme zo Šanghaja sa už režisér opäť naplno „vybúril“. Vyhral sa nielen s kamerou a exotickými kulisami, ale aj samotnou Ritou Hayworth (v rokoch 1943-1947 jeho druhou manželkou). Ikonu Hollywoodu a notorickú brunetu s kučerami odvážne ostrihal a prefarbil na blond. Výsledkom je extravagantný šťavnatý vizuál, ktorého vrcholom je slávne finále v zrkadlovom bludisku, podčiarkujúce neistotu a chaos. Ani tento film sa však nevyhol štúdiovým zásahom, no v tomto prípade divák našťastie nepociťuje výrazné narušenie autorskej predstavy. Kým Welles stavial na dlhých záberoch bez strihu, štúdio Columbia Pictures si vo finálnom zostrihu presadilo viac strihov s dôrazom na detaily Hayworthovej, cez ktorú chceli snímku marketingovo predať.
|
|
Othello (1952)
Pre mnohých najlepšia filmová adaptácia Williama Shakespearea vôbec, ocenená Zlatou palmou v Cannes. Welles jeho hry obdivoval, čo demonštroval už počas svojich začiatkov v spomínanom Mercury Theatre a jeho umelecký obdiv vrcholil slávnou trilógiou celovečerných adaptácií (prvým bol obstojný Macbeth, 1948; posledným skvelý Falstaff, 1965). Wellesov čiernobiely Othello je ale úplne jedinečný. Od prvej scény temný a znepokojivý. Kompozične prepracovaný s expresionisticko-noirovou estetikou plnou siluet, tieňov postáv a všadeprítomných mreží a nápaditých uhlov snímania. Jednoducho, filmársky brilantný. Poézia obrazu je na maxime. Priam neuveriteľne vyznieva fakt, že projekt vznikal s prestávkami dlhé tri roky a s minimálnym rozpočtom. Nie je žiadnym tajomstvom, že Welles výrobu financoval aj z honoráru, ktorý zinkasoval za kultového Tretieho muža (1949).
Dotyk zla (Touch of Evil, 1958)
Prvý film Orsona Wellesa po jeho návrate z Európy, ktorý nakrútil na žiadosť herca Charltona Hestona a zároveň jeho posledný počin vznikajúci v americkej produkcii. Výsledkom je kriminálny masterpiece „oficiálne“ dávajúci bodku za klasickou érou filmu noir, ktorý je však zásadný aj mimo noirového teritória a ovplyvnil krimi žáner na celé desaťročia. Okrem geniálnej réžie bičujúcej noirovú estetiku do extrému (výrazné až klaustrofobické uhly pohľadu kamery, príliš expresívné kontrasty svetla a tmy) sa Welles bezchybne predviedol aj v titulnej úlohe výzorom aj správaním nechutného a morálne prehnitého detektíva Hanka Quinlana (snímaného spravidla z podhľadu, aby sa zvýraznila jeho dominancia). Jedným z hlavných ťahákov snímky je hneď slávna otváracia scéna nakrútená na jeden jediný záber. 3,5 minútová kamerová virtuozita bez strihu nemala v tej dobe obdoby. Pri jej sledovaní má aj súčasný divák pocit, že sa pozerá na niečo výnimočné.
BONUS
Ako pomyselnú čerešničku na záver pridávame Wellesovo nezabudnuteľné entré vo filme noir Tretí muž britského režiséra Carola Reeda. Ide bezpochyby o jeden z najnápaditejších hereckých nástupov vôbec. Nápad s mačkou, oknom a efektným zapálením „prezradzujúceho“ svetla je zavŕšený Orsonovými „psími“ očami a šibalským úškrnom.
