KARLOVY VARY 2016 - TRI MIMORIADNE FILMY

Na uplynulom 51. ročníku MFF Karlovy Vary som pochopiteľne absolvoval minimálne tri „povinné“ projekcie filmov, ktoré sa tohto roku určite zaradia medzi tie najžiadanejšie v kinách: Paterson Jima Jarmuscha, Je to koniec sveta Xaviera Dolana a Captain Fantastic Matta Rossa. Od jesene prídu aj k nám a písať sa o nich bude dosť (podobne ako o filmoch Ja, Daniel Blake, Toni Erdmann, The Neon Demon a o ďalších overených hitoch nielen z Cannes).

Práve preto tu upozorním na diela menej vypromované, no o to pôsobivejšie – zmenou filmového rozprávania, hereckými výkonmi, expresivitou či angažovanosťou. Tu je teda jedna z možných iných víťazných trojíc festivalu vo Varoch.

Božské / Divines

Prvým, no nie nutne na prvom mieste, je film Božské (Divines) zo sekcie „Iný pohľad“. Ide o dlhometrážny hraný debut mladej francúzsko-marockej režisérsky a predtým najmä herečky Houdy Benyaminovej (*1981). Podobne ako v minulom roku turecký Mustang, aj Božské sa presadili v canneskej sekcii Quinzaine des Realisateurs (Zlatá kamera) a v uvedenej sekcii jednoznačne priťahovali pozornosť energiou výpovede i empatiou ženského pohľadu. V centre tohto krimipríbehu z parížskeho predmestia sa suverénne pohybuje 15-ročné dievča Dounia (Oulaya Amamra), ktorá so svojou mamou žije v rómskom slume pri diaľnici na okraji mesta.

Otrávená školou i rodinou sa na ceste za vysnívaným bezstarostným životom v luxuse rozhodne „zamestnať“ u miestnej drogovej kráľovnej. Kariéra mladej gangsterky sa pomaly rozbieha a spolu s najlepšou kamarátkou (z prísnej moslimskej rodiny) si z biznisu užívajú prvé peniaze. Sľubný vzostup jej pochopiteľne skomplikuje zoznámenie sa s tanečníkom Djiguim v zákulisí divadla, ktoré používa ako únikovú trasu a skrýšu. Nahliadne do iného sveta (umenia), tanec i jeho telo ju fascinuje, nutnosť prefíkanosti a dravosti na ulici nahlodáva zvnútra jej krehkosť a zvedavosť.

Hlavnú úlohu dievčaťa, ktoré sa rozhodlo predčasne dospieť, zverila režisérka svojej sestre (hoci meno to nenaznačuje). Jej krásu odkrýva postupne, s jej divokosťou v srdci pracuje empaticky. Ostatné dve dievčenské postavy – v tomto „ženskom filme“ ide najmä o túto trojicu – Dounii protichodne sekundujú: šéfka prebúdza hlad po rešpekte a úspechu a kamarátka, výzorom i cieľmi v komickom kontrapunkte, ukazuje ešte ich pojašenú dievčenskosť. Mladá herečka (len druhá rola vo filme) je ešte nepoznačená rutinou, hladná po skúsenosti, prirodzená, živelná. Božské sú pekným príkladom unikátnej symbiózy, blízkosti herca a režiséra (príbuzenský vzťah je pritom často hendikepom, rizikom). Ak režisér svojho herca miluje, obdivuje a stále chce objavovať, ten mu pozornosť i nadšenie často adekvátne oplatí.

Jozefov syn / Le fils de Joseph

Druhým prekvapením Varov bol pre mňa Jozefov syn (Le fils de Joseph) americko-francúzskeho režiséra Eugena Greena (*1947) v sekcii „Horizonty“. Prekvapením najmä preto, že ukazuje aká malá zmena v prístupe k rozprávaniu i hercom stačí, aby výsledné dielo nakoniec pôsobilo sviežo inovatívne, až experimentálne. V posledných rokoch sa touto cestou zneisťovania diváckych očakávaní (groteskovanie detektívky, fraškovitý imidž detektíva, mystifikácie) vydal napríklad aj Bruno Dumont, v programe mal tohto roku Lenivú zátoku (Ma Loute).

Green sa však oproti nemu javí sofistikovanejší, nevyhnutne ráta s patričnou diváckou poučenosťou nielen v dejinách umenia. Pôsobí ako uznávaný špecialista na barokové divadlo a herectvo, čo sa nevyhnutne prejavilo aj v naratívnom a vizuálnom spracovaní tohto filmu. Bez orientácie v kresťanskej ikonografii ostáva jeho Jozefov syn len bizarne zábavným príbehom o ďalšom hľadaní strateného otca, do ktorého sa púšťa mladý frustrovaný tínedžer Vincent, žijúci sám s matkou menom Mária v centre Paríža. Túto jednoduchú príbehovú linku Green suverénne rozohráva v niekoľkých ďalších významových plánoch: v prvom sa odohrá ironicky ladené objavenie (?) toho najhoršieho z možných otcov, šéfa vydavateľstva (obskúrnosť sveta biznisu s písaním), ktorý si ani nepamätá mená svojich detí (nemá čas na také detaily) a ktorého sa Vincent pokúsi „rituálne“ zavraždiť, uhranutý Caravaggiovým obrazom

Obetovanie Izáka (biblický motív otcovej pripravenosti obetovať syna). V ďalších plánoch ide o prekonávanie dezilúzie v projekte aktívneho výberu a poznávania otca nového, pre život ktorý ho čaká. Vincent sa náhodne zoznámi s Jozefom, bratom vydavateľa, postupne sa zblížia a nakoniec ho aj zoznámi s matkou Máriou. Podobne ako v príbehu Ježiša a jeho „otca“ Jozefa, aj tu ide o možnosť stávania sa otcom, o možnosť ideálnej rodiny... Členením na kapitoly podľa biblických odkazov a neustálym intertextuálnym pomrkávaním na diváka to ale nekončí. Green popiera tradičný realistický prístup rozvíjania príbehu i vedenia hercov (gestika, výraz tváre), a preferuje strojené pózy a deklamácie replík na kameru/divákovi, statické záberové kompozície a pod. Vo výsledku si Jozefov syn vyžaduje diváka aktívneho – odmenou je mu potom prenikavosť a duchaplnosť pohľadu na osud človeka.

Spovede / Le confessioni

Tretím víťazom 51. ročníka MFF KV sa u mňa stal film Spovede (Le confessioni), uvedený v „Hlavnej súťaži“, od známeho talianskeho režiséra Roberta Andóa (1959). Pred troma rokmi si ma vo Varoch získal aj vtedy typicky talianskou politicko-spoločenskou angažovanosťou vo filme Nech žije sloboda! (2013), kde najväčšia hviezda súčasného talianskeho filmu Toni Servillo dokonca exceloval v dvojroli identických dvojčiat, neúspešného politika a jeho „bláznivého“ brata, ktorý ho svojou slobodomyseľnosťou nielen v núdzi zastúpi na čele politickej strany, ale začne v nej nanovo raziť dávno zabudnutú cestu poctivého a otvoreného politického jednania s ľuďmi.

V Spovediach na tento ideál Servillo nadväzuje v postave kartuziánskeho mnícha Roberta Salusa, ktorého na stretnutie ministrov financií krajín G8 do luxusného hotela niekde na pobreží Baltického mora prekvapivo pozve šéf MMF. Dôvodom sú najmä jeho obavy z prijatia veľkej ekonomickej reformy (tj. východiska z krízy), ktorej prijatie ale môže katastrofálne postihnúť ekonomiky málo rozvinutých krajín (viď ekonomický pojem „kreatívna deštrukcia“). Mních na summite tak akoby dostal za úlohu uľahčovať svedomiu zúčastnených; na ich rozptýlenie (a tiež médií) šéf MMF pozval aj známeho muzikanta či najbohatšiu spisovateľku kníh pre deti na svete – ostávajú nemenovaní, ale divák hneď vie, o kom by mohla byť aj v skutočnosti reč...

Andó sa pokúša predstaviť tento uzavretý svet vysokej politiky, sebaistotu a bezohľadnosť politikov a finančníkov, vychádzajúc z predpokladu, že dnes sú politici predovšetkým podnikateľmi (a často aj iluzionistami). Inscenuje jeden z takýchto summitov, prax utajovania a  falšovania informácií či bezbrehého pragmatizmu (adorovanie neustáleho rastu a „plusových čísel“). Zameriava sa na ich odtrhnutosť od reality a neschopnosť morálnej reflexie vlastných rozhodnutí. Takýchto filmových výpovedí nie je v programoch filmových festivalov nikdy dosť. Pritom Spovede, podobne ako Ja, Daniel Blake, našu pozornosť len orientujú na to podstatné pre naše prežitie – na solidaritu a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.