|
NFF 2018 – UVÄZNENÍ NA SEVERE |
NFF 2018 – UVÄZNENÍ NA SEVERE |
Pred časom sme utiekli z väzníc. Opustili chladný sever a vymanili sa z ohrozenia vyšinutých psychopatov. Dážď utíchol, hmla sa rozplynula, špirála cigaretového dymu rozpadla, erotické dusno vymizlo. A nám to všetko akosi chýba...
Bozk väznice a psychopati pred mrežami
Dramaturgovia nám na 6. ročník naordinovali silnú dvojkombináciu mreží a duševne labilných jedincov. Popri populárnom väzenskom subžánri vyskladali skupinku vyšinutých psychopatov, ktorí z rôznych príčin nie sú za mrežami, kde by to pre nich a najmä ich široké okolie bolo asi najlepšie. Svoje herecké majstrovstvo postupne predviedli debutujúci Richard Widmark v koži zabijaka so šialeným smiechom (Bozk smrti), Robert Ryan ako mĺkvy, pomstou posadnutý vojnový veterán (Násilný čin), maniakálny James Cagney v role starnúceho gangstra s oidipovským komplexom, predvádzajúci v Bielom požiari TOP performance svojej kariéry, či menej známy Lawrence Tierney v úlohe chladnokrvného vraha (Zrodený k zabíjaniu). Proste psychopat, kam sa pozrieš, jeden odpornejší než druhý.
Kým Robertovi Ryanovi sa zložila pocta aj oficiálne v programe (a popri boxerskom Podvode sme videli aj Fullerov Bambusový dom z exotického Japonska a ukončovací Násilný čin), za vzdanie hereckého holdu môžeme považovať aj triádu snímok s Richardom Widmarkom. Po šialenom Tommy Udovi z Bozku smrti sme Widmarkove kreácie videli aj v postavách chorobne ctižiadostivého a žiarlivého Jeftyho (Klub u cesty), uháňajúceho postavu Idy Lupino, a drzého zlodejíčka Skipa (Záťah na Južnej ulici).
Väzenská, na prvý pohľad genderovo jednostranná záležitosť, bola krásne vyvážená, keď sme popri dvoch chlapských veciach – Dassinovej Hrubej sile s presvedčivým Burtom Lancasterom a Vzbure v bloku 11 od Dona Siegela, známeho svojimi maskulínnymi témami – videli V klietke (1950) silnú zmenu charakteru zo ženskej väznice a neskorší noir Chcem žiť! (1958) s Oscarom ocenenou Susan Hayward.
Každý ročník je zaujímavé sledovať tematické prieniky medzi jednotlivými programovými sekciami (viď minulý rok most medzi Mexickým noirom a Noirom na juh od El Pasa). Napríklad, taká Fullerova znepokojivá Chodba šoku, odohrávajúca sa v psychiatrickej liečebni, bola relevantná ako pre Psycho Noir, tak pre väzenskú tému. Vďačný prípad pre psychiatra bol aj Widmarkov spomínaný Jefty z Klubu u cesty (1948) či Baby Jane v maximálne uveriteľnom prevedení Bette Davis (Čo sa vlastne stalo s Baby Jane?). Zabúdať nesmieme ani na depresívny Pasťák od 80-ročného jubilanta a zároveň festivalového hosťa – Hynka Bočana, ktorý je situovaný v ústave ochrannej výchovy mládeže.
|
Záťah na severnej ulici
Počas doterajších 5 ročníkov sa ešte nestalo, aby mimoamerická sekcia bola tak početná a silná. Môže za to dozaista aj fakt, že zostavovatelia pripravili klasické filmy noir zo skupiny až štyroch, severských krajín (Nórska, Švédska, Fínska, Dánska), pričom Švédi boli zastúpení až trikrát (aka „Tre KroNoirs“), z toho dvakrát režisérom Hassem Ekmanom. Kým minuloročné Mexiko vykazovalo od amerického jadra značnú diferenciu (čo sa týka pátosu, teatrálnosti, kostýmov), škandinávske počiny mali k svojim americkým „predlohám“ oveľa bližšie, aj keď vykazovali odlišnosť čo sa týka ostrejšieho humoru, depresívnejších milostných vzťahov a vyobrazenia nahoty.
Švédske Ukryté v hmle (1953) nemohlo zápletkou nezvestnej hrdinky a flashbackmi nepripomenúť ikonickú Lauru (1944). Navyše, detektív sa tu v dialógu s hl. hrdinkou na Premingerovu klasiku sám odkazuje. Dievča s hyacintmi (1950) svojim detektívnym pátraním po pravej identite záhadnej mŕtvej ženy evidentne vychádzalo z legendárneho Občana Kanea (1941) a mozaikou retrospektív zasa pripomenulo Siodmakových Zabijakov (1946). Vražedná melódia (1944) z Dánska zasa oplývala gotickou atmosférou Plynových lámp či The Lodger (oba 1944). Ďalej, Biela mačka (1950) svojimi snovými a halucinačnými scénami dala zaspomínať na chandlerovskú adaptáciu Vraždi, miláčik (1944) a nórska melodráma Pohladenie smrti (1949) zasa štylizovanými sekvenciami hrdinovho upíjania na Black Angel (1946). Spomenúť ešte musíme fínskeho zástupcu, ktorým sa sekcia otvorila – depresívnu vzťahovku Niečo v človeku (1956), s krásnym noirovým vizuálom (dážď, tieňohra, záblesky sna).
|
Erotické dusno z nezničiteľných femmes fatales
Neo-noirovú tému zastupovali nové osudové ženy. Kathleen Turner a William Hurt ako milenci zbavujúci sa na horúcej Floride nepohodlného manžela, vzdali v erotickej neo-noirovke Body Heat (1981) hold klasikám ako Poistka smrti a Poštár vždy zvoní dvakrát. Keďže príbeh so schematickým trojuholníkom neverná manželka – bohatý manžel – naivný milenec vznikol o viac než tri desaťročia neskôr, sexuálna motivácia antihrdinu zúčastniť sa zločinu je zobrazená citeľne explicitnejšie. To platilo aj pre Diabolskú zvodkyňu (1994), v ktorej sex-apealom prekypujúca Linda Fiorentino, ako ultimátna femme fatale, pokračuje v tradícii nových, vražedných osudových žien zo začiatku 90tych rokov (Virginia Madsen z The Hot Spot, Sharon Stone zo Základného inštinktu, Lena Olin v Romeo krváca) a používa skutočne všetky ženské zbrane, vrátane intelektu i fyzickej sily.
Treticu erotických neo-noirov uzatvoril lesbický debut bratov (dnes už paradoxne sestier) Wachowských – Pasca (1996), kde jednak revizionisticky dochádza k posunu spomenutého vzťahového trojuholníka a jednak sa lesbickým aspektom akcentuje ženská sila a nevypočítateľnosť. Do tejto feministickej zostavy by určite zapadli aj antagonistky z Čiernej vdovy, dámska dvojka z Mulholland Dr. či De Palmova Femme Fatale, spestrením sekcie napokon bola novinka uvedená v európskej premiére – Biela orchidea (2018). „Malý“ ženský noir z ľúbivého prostredia Kalifornie (mestečko Morro Bay, San Francisco, Big Sur) sleduje pátranie utiahnutej vyšetrovateľky sociálnych služieb (Olivia Thirlby) po ohavnom zločine. Erotickou šteklivosťou nadviazala Orchidea na svoje staršie žánrové kolegyne a vzťahom vyšetrovateľa k obeti pripomenula klasiky ako Laura a Vertigo.
|
The Party´s Over.
NFF už tradične nebol iba o filmoch: Veronika Zýková si prichystala prednášku o videohrách inšpirovaných filmom noir, pri vstupe do dvojice horných sál nás od piatka vítali originálne plagáty k filmom Alfreda Hitchcocka (nadväzujúce na jeho minuloročný mini-profil), v piatok tiež prebehlo vkusné divadlo s excelujúcim Pavlem Rímským ako Freudom a sobotný podvečer vyhrával na nádvorí swingovo-džezový Starej pán (tu by sme možno uvítali koncept z prvého, kokořínskeho ročníka „čo večer, to nový hudobný interpret“). V úvode otváracieho večera sme tiež boli svedkami sláčikového umenia violoncellistky Terezy Kovalej za improvizovanými mrežami, v piatok v Kráľovskom sále zasa gitarových tónov k Záťahu na Južnej ulici a otvorenie záverečného open-air večera sa nieslo v znamení hard-boiled poézie v podaní festivalového maskota Tomáša Hanáka, ktorý predčítal Chandlerovu esej o marloweovskom prototype detektíva a následne ju rozšíril o svoj upgrade! Slovami psychopatického Jeftyho, párty skončila.
Femini Noir
Aj napriek prirodzene maskulínnej povahe väzenského noiru, psycho noiru a celkovo noiru ako takého, sa 6.ročník niesol v znamení žien. Veď si to pekne všetko zrátajme: ženská sekcia, ženský hosť (Samantha Fuller), ženská časť väzenského noiru, výrazné hrdinky Evy Henning zo švédskeho noiru (ktorú sme videli až trikrát) či dominantné dámy zo seriálovej vetvy. A keďže mužská polovička dramaturgickej dvojky – Milan Hain, zostal tento rok kvôli príjemným rodinným povinnostiam doma, o vskutku bohaté dramaturgické úvody sa postarala Jana Bébarová s Veronikou Zýkovou. Slovom, ženy tento rok vládli!
PS: We Made It, Ma! Top of Darkness.
Text bol pôvodne publikovaný na 25fps.
